Dobrodruhovia 1 – 5 – Slavomír Blažek

---

Fantasy podľa skutočnosti… je to vôbec možné? Áno, je! Predtým, ako otvoríš túto knižku a pustíš sa do čítania napínavých príhod, by si mal vedieť, že toto nie sú príbehy, aké nájdeš v iných knihách. Poviedky, ktoré sa skrývajú v týchto stránkach, vznikli na základe príbehov odohraných v najznámejšej RPG (Role Playing Game) hre v Slovenskej a Českej republike Dračí Doupě. Neočakávaj teda bežný dej. Nebuď prekvapený konaním hlavných hrdinov a hlavne – nedúfaj v šťastný koniec. V skutočnosti to totiž býva inak…

---

Dobrodruhovia 1

Toto varovanie sa nachádza na zadnej strane útleho zošita s veľavravným názvom Dobrodruhovia. Jeho úlohou je asi odradiť od čítania všetkých, ktorí nepoznajú Dračák (teda Dračí Doupě) a usmerniť minoritnú skupinu RPG pozitívnych, že ich tu nečakajú žiadne literárne hody typu Drizztove dobrodružstvá, ale jednoduchý text, kde konanie postáv neovplyvňuje ich charakter, ale výsledok hodu kockou. Ak sa predsa len nájde niekto, kto sa pomocou Dobrodruhov chce zoznámiť s hrami na hrdinov, toho skláti hneď názov prvej z troch poviedok, ktoré v knižke sú.

Tragédia Martina a Božky – existuje ešte nejaký horší nadpis než tento? Ide o úvodný príbeh, v ktorom sa stretáva trojica hlavných postáv s celkom šviháckymi menami. Tar je lovec, Rhynn je barbarka (je barbar povolanie alebo rasa?) a Yaril zasa čarodejníček. Sú neschopní, vlastne málo schopní, čo je samozrejmé, lebo hráči vedia, že sú na nízkych leveloch, teda nič svetoborné sa od nich očakávať nedá. Lenže čitateľ to nevie. Nechápe, ako dokáže byť lovec taký ťarbavý (Myslime na kocky. Ak padne 1, postava sa dokáže potknúť aj o svoje vlastné nohy.) a čarodej hlúpy. Príbeh je taká jednoduchá detektívka, od ktorej sa veľa očakávať nedá, no aspoň neurazí.

Prekliate sídlo – druhý text, podľa mňa asi najlepší z trojice. Ide o tzv. dungeon crawler (po našom prehľadávanie jaskynných komplexov), kde sa to hemží zombiami a inými potvorami. To, ako sa postavy dostanú z dungeonu, ani komentovať nechcem. Vlastne chcem. Ide o časový problém. Hráči už hrajú dlho a PJ (rozprávač, tvorca príbehu – nazvime ho, ako chceme) by to rád ukončil. Vie, že už viac prekážok nemá zmysel hráčom nakladať, a tak povie – aha, tu sú dvere a tadiaľto sa dostanete von. Problém? V hre nie. Pre čitateľa, áno. V tomto príbehu sa naplno ukázali hody kockou. Boje s potvorami sú popísané katastrofálne a myslím si, že sa za to dodnes autor hanbí. A keď nie, mal by sa.

Hrozba z lesa – to už ani nemá význam popisovať. Hrdinovia sa vypravia s trojicou ďalších ľudí do lesa vyprášiť zlu kožuchy. Síce ostatní dedinčania sú rozhodnutí pomôcť im, no jedna z postáv povie: „Je nás šesť, to je akurát! Tá chamraď nevychovaná by sa nám len zbytočne plietla pod nohy.“ Čo je to za blbosť? Keď chcem niekoho/niečo nájsť v zalesnenom teréne, potrebujem čo najviac ľudí, ktorí vytvoria rojnicu, nie?

Ako čitateľ som bol naivitou a strašnou štylistikou textov zhrozený, lenže ako hráčovi RPG hier mi prvá knižka Dobrodruhov predsa len niečo dala. Námety. Pre Pána jaskyne (áno, to je ten PJ), ktorý ešte len začína a je plný nadšenia, je táto knižka dobrou pomôckou, ako koncipovať úlohy pre svojich hráčov.

Iný význam v tomto projekte zatiaľ nevidím.

Dobrodruhovia 2

Druhý zošit pokračuje v šľapajach svojho, podľa roku vydania, iba o málo staršieho brata. Postavy postúpili o úroveň, sú trochu skúsenejšie a realizačný tím je na tom podobne. Chyby z jednotky ostali, no nie sú také markantné. Štylistika je naďalej problém, no tentoraz sa už text nejaví ako otrocký prepis hry, dokonca ani hráčske hody kockou nie sú také zreteľné. Väčšinu dialógov by bolo potrebné upraviť a menšinu vynechať, lebo prehovory postáv sú kostrbaté a neposúvajú dej dopredu. Trojica hrdinov rozpráva, akoby patrili k intelektuálnej vrstve, no pritom sa správajú ako debili. Kúzelník je z nich najväčší. Čitateľ sa už v prvom zošite dozvedá, že mladý mág hľadá liek pre svojho otca (aspoň to tak tvrdí), no s oveľa väčšou chuťou sa venuje sidequestom s kamarátmi. Myslím si, že za ten čas, čo je on na cestách, by mal byť jeho milý rodič minimálne dvakrát mŕtvy, pochovaný a ešte by sa našiel čas na exhumáciu kostrových pozostatkov.

Čitateľov znova čaká trojica príbehov, no už je cítiť jemné vodiace vlákno hlavnej dejovej linky. Zamrzí ešte Fedor. Myslím meno Fedor. V hrách na hrdinov sa stáva, že PJ-ovia dajú vedľajšej, menej dôležitej postave nevhodné meno (v prvej časti Dobrodruhov to boli Jožo, Božka a spol.). Je to kvôli improvizácii, keď je potrebné rýchlo vymyslieť postavu, ktorá zasiahne do života hrdinov. Takáto postava sa občas vymýšľa priamo počas hry a nie je priestor popri tvorbe jeho charakteru myslieť na to, ako by sa mala volať. Ibaže autori tohto projektu neboli v časovej tiesni a mohli ich pomenovať menej absurdne.

Poteší záver. Zatlačí totiž čitateľov do situácie, keď budú chcieť vedieť, ako to s dobrodruhmi bude pokračovať ďalej. Vari sa blýska na lepšie časy?

Dobrodruhovia 3

Žiaden veľký zázrak sa nekonal. Veľký nie, malý áno. Zlepšila sa štylistika, text sa číta plynulejšie. Ak by takto bol napísaný prvý zošit, bol by som spokojný. Dokonca hráči, ktorí hrajú za hrdinov v tomto RPG príbehu, sa už konečne zžili so svojimi postavami a tie sú konečne trocha uveriteľnejšie. Čomu čitateľ verí menej, sú krčmy. Už Vinco Šikula povedal, že nebýva na každom vŕšku hostinec (Fakt to povedal, vygúglite si!), napriek tomu ich autori dávajú všade. Ak by sa tento svet zastrešil, vznikla by z toho jedna obrovská krčma. A ešte k tomu aká fajnová! Akoby sa nebralo do úvahy, že toto je pseudostredovek a pohostinstvá pripomínajú súčasné druhé cenové. Viem, teraz možno rýpem, no ak by si PJ nalistoval hocijakú populárno-náučnú literatúru o stredovekých reáliách, hneď by sa mu lepšie viedla hra. Napríklad taký Středověký svět (autor Míla Linc) je na RPG hry ako stvorený.

Ďalšou zaujímavosťou tretej časti je, že sa trojica (resp. štvorica) príbehov navzájom prepája. Už sú to skôr kapitoly než jednotlivé poviedky. Hráči nehrajú striktne ukončené dobrodružstvá, ale vyzerá to na celkom slušnú kampaň.

A ešte tu máme jeden podraz voči čitateľovi. Tým podrazom je posledná kapitola tohto zošita, ktorá je neukončená, a kto si ju chce dočítať, musí si zohnať ďalšie číslo. No fuj s takýmito praktikami!

Dobrodruhovia 4

Ak niekto prelúskal Dobrodruhov až po štvrtú časť, tak je isté, že ho to muselo aspoň trocha chytiť. A štvorka sa mu za to poďakuje napätím, slušnou štylistikou, zaujímavými zvratmi. Aj ja som si povedal, že som tento projekt mohol načať práve týmto zošítkom a moje pocity by boli oveľa pozitívnejšie. Má totiž všetko, čo k oddychovému fantasy-dobrodružnému čítaniu patrí. Možno niekoho prekvapí zakončenie jedného dobrodružstva, keď rozuzlenie prerozpráva matka svojej dcére. Spôsob takéhoto podania sa však dá pochopiť. Ide o princíp hry. Rozprávač (PJ) vymyslel príbeh, no hráči ho odohrali úplne inak, než to on predpokladal. Preto, aby bol čitateľ oboznámený, o čo vlastne išlo, použili autori takúto vsuvku.

Znova je cítiť návrat k jednotlivým poviedkam namiesto kapitol, no nevadí mi to. Dokonca som sa pristihol, že som týmto Dobrodruhom dal prednosť pred inou známou fantasy knihou svetového autora, ktorú som mal v tej chvíli tiež rozčítanú.

No musím znova skritizovať poslednú poviedku. Je neukončená rovnako ako v predchádzajúcej časti. Toto sa naozaj robiť nemá.

Dobrodruhovia 5

Zmenilo sa toho veľa. V prvom rade sa zmenil formát. Namiesto zošita už máme lepenú knižku, vhodnú napr. na cestu vlakom. Je to krajšie, kvalitnejšie a aj reprezentatívnejšie, takže za mňa veľké plus.

Kampaň, v ktorú som dúfal, je fuč. To, čo som si myslel, že bude vodiacou linkou (prezradím – išlo o hľadanie lieku pre otca jednej z postáv) je napodiv rýchlo odfúknuté niekoľkými vetami. Život však pokračuje ďalej, dokonca aj ten herný, a na postavy sa lepia ďalšie a ďalšie problémy.

Keď už sme pri tých postavách – jedna, ktorú som si už ako-tak obľúbil, zmizla. Prečo? Asi preto, že hráč nemal čas hrať, tak ju veľmi jednoduchým spôsobom vyradili. Škoda. Práve táto postava nebola úplne plochá a mala punc uveriteľnosti. K ostatným som si doteraz vzťah nenašiel.

Zostaňme ešte pri postavách – práve v tejto časti projektu si začínam uvedomovať, že nie vždy viem, kto je NPC-čko (postava, ktorá je riadená dejotvorcom) a za ktorú hrá niektorý z hráčov. Je to pozitívum alebo negatívum? Neviem. Dlhšie som nad tým uvažoval. Za klad to môžu považovať čitatelia, ktorí nie sú príliš oboznámení s týmito typmi hier a Dobrodruhov čítajú len ako jednoduchú oddychovku. To, že sa nedá presne definovať, kto je hráčom a kto nie, môže práve skalných obdivovateľov hier na hrdinov rušiť. Otázka ale znie: Koho je viac?

A tu sa dostávam aj k ďalším otázkam a napokon k záverečnému verdiktu.

Aký cieľ si vytýčili autori, keď sa rozhodli vytvoriť takýto nie práve jednoduchý projekt? Ak pomocou Dobrodruhov chceli zvýšiť záujem verejnosti o RPG hrách, tak je to úctyhodná myšlienka, no bojím sa, že na osvetu nie úplne najvhodnejšia. Prilákať ľudí k tomuto typu hier nie je ľahké. U starších je brzdou nedostatok času a mladší zasa vyhľadávajú instantnejšiu zábavu, ako sú napríklad počítačové hry. V šírení povedomia o RPG hrách by viac mohli pomôcť centrá voľného času či školské družiny.

Ak bolo cieľom projektu zasiahnuť skupinu, ktorá RPG hry pozná, prípadne aj hrá, tak pre nich sú Dobrodruhovia zbytoční. Úsilím, ktoré dali autori do tohto projektu, mohli vytvoriť celú kampaň, ktorú by hráčom ponúkli, aby si ju zahrali. Mohli vytvoriť vlastný svet a upraviť ho k nejakému hernému systému (napríklad Dračí Doupě II) a podobne.

Autorom textu je Marián Kubicsko.

Za recenzní výtlačky děkujeme autorům knih.

Podrobnosti prvního dílu:

• Autoři textu: Tibor Bucsuházy a kolektív
• Autor obálky: Lee Simpson
• Počet stran: 64
• Vazba: brožovaná väzba
• Rozměr: 148 × 210 mm
• Jazyk: slovenské a české vydání
• ISBN: 978-80-89422-22-7
• Rok vydání: 2012