V tieni havrana – Marek Lenner

Zvykne sa hovoriť, že netreba súdiť knihu podľa obalu. Nie práve najlákavejšia grafika na obálke veľakrát na stránkach knihy ukrýva hotový poklad. V tomto prípade som sa ale naopak nechala zviesť obálkou diela mladého slovenského autora Mareka Lennera. No, žiaľ, musím priznať aj nelichotivý fakt. Toto zlanárenie som po niekoľkých kapitolách trpko oľutovala.

Autor v knihe líči príbeh tridsaťjedenročného Pascala, muža v najlepších rokoch, ktorý si žije na vysokej nohe a neujde pred ním žiadna sukňa. No okrem žien má rád ešte aj alkohol, čo je často jeho prekliatím. Ako každý, aj Pascal je navyše i otrokom výdobytkov moderných technológií. Pravda, keď dôjde k tomu, že o tieto možnosti príde, dokáže sa vynájsť vďaka svojej vysokej inteligencii. Týmto chcel autor zrejme naznačiť, aby sme sa nespoliehali na techniku, lebo tá vždy môže zlyhať, ale pokiaľ veríme vo vlastné schopnosti a dokážeme dostatočne používať zdravý rozum, potom nikdy nebudeme mať problém postarať sa o seba.

Jedine úvod do problematiky nie je postapokalyptický. Po zvyšok deja čitateľ sleduje Pascalov boj o život vo svete, ktorý už takmer ani v najmenšom nepripomína ten jeho. Uteká pred ani sám nevie čím, no myslí si, že pred tými, ktorí vraj jeho aj s množstvo ďalších ľudí zachránili pred záhubou. Lebo svet umieral. Tu mi bolo trochu čudné, ako sa takáto vec mohla zomlieť len tak, zo dňa na deň. V jednu chvíľu si Pascal žil svoj každodenný život na obláčiku, v druhej skončil v podzemnej kobke, kde si vôbec nemohol robiť, čo chcel. Takmer akoby sa ocitol v otrokárskej spoločnosti, kde nebola prípustná rebélia a slobodná voľa, ktoré boli pre Pascala také typické.

Ale prečo sa tam dostal? Čo sa stalo? Z akého dôvodu svet umieral? Mohol za to ľudský faktor? Nahnevala sa matka príroda za zverstvá, čo na nej ľudia napáchali a pomstila sa? Alebo dokonca prichádzala nukleárna katastrofa? Ale toto všetko by predsa malo predchádzajúce náznaky (dobre, nukleárna katastrofa asi nie, no snáď chápete, ako to myslím) a nemohlo by sa stať, že by v jeden bolo všetko v poriadku a v druhý by si ktosi zmyslel, že je tu koniec sveta. Z tohto by mi vychádzal iba fakt prípadného vojenského alebo vládneho experimentu, ktorý zničil život na Zemi. Lenže autor tak trochu zabudol zmieniť, k čomu došlo. Venuje sa tomu až niekde pri závere knihy.

Spisovateľ stavil na námet, ktorý ale ani náhodou nedotiahol do konca. Čitateľovi tak v hlave vyskakuje nesmierne množstvo otázok, na ktoré nedostane odpoveď. Pravdupovediac, keď chcem opísať časti príbehu, ktoré sa mi páčili, boli to začiatok a koniec. Stred bol príliš divný a trochu mi unikala jeho pointa. Možno keby autor viac rozvinul úvod, poskytol viac odpovedí na otázky, ktoré tu naznačil, viac to poprepájal s jadrom (ktoré by som možno úplne vypustila, zmenila alebo aspoň skrátila) a urobil plynulý prechod do záveru, kde bol pokus pridať aspoň náznaky fantasy prostredníctvom Pútnikov, alchýmie a spolku bosoriek, hneď by to vyzeralo inak. A bolo by to rozhodne čitateľnejšie. Potrebuje to učesať, upratať. Skoro ako keby si pred začatím písania nevytýčil žiadny konkrétny smer, nenachystal si oporné body, iba písal a skončil s niečím, čo v konečnom dôsledku poriadne nemalo ani hlavu, ani pätu. A to som sa ešte v úvode tešila, že ako to dobre vyzerá. Škoda.

Každopádne, Pascalovou úlohou bolo všetkých spasiť, hoci aj v tomto mi asi vo veľkej miere unikali ďalšie zmysly, takže opäť sa len môžem domnievať, ako to autor myslel. Pretože aj záver akoby skončil niekde na polceste. Nie je tam zmienené, akým spôsobom Pascal pokračoval ďalej a zachránil ľudí. Musel ich zachrániť, o čom svedčí úvod knihy, kde sedia pri ohni a Pascal rozpráva svoj príbeh, ktorý je na to, že má byť rozprávaný tak inteligentným človekom ako Pascal, príliš zle podaný.

Jednoduchosť a chaotickosť možno spôsobil aj fakt, že príbeh čiastočne rozprával Pascal a sčasti malé dievča, ktoré ho chcelo pôvodne rozpovedať prvé. Primárne sa však všetko týkalo Pascala. Dievčaťom mohla byť Laura, dcéra ženy, ktorú Pascal stretol tesne pred cieľom svojej cesty. Lenže aj v spôsobe rozprávania príbehu zase prichádzame k zádrhelu. Myslím si, že som pochopila úmysel autora podávať veci buď z pohľadu Pascala, alebo len prerozprávaním Laury. Ale použil veľmi zlé členenie a spôsobil chaos. Keby som sa nad tým trochu nezamyslela, asi by mi nedošlo, že striedanie vševediaceho rozprávača s autorským rozprávaním bolo využité práve z tohto dôvodu. No veľakrát sa dialo to, že jedna veta bola v prvej osobe, teda ju povedal Pascal, zatiaľ čo ďalšia už zase obsahovala opis diania prostredníctvom inej postavy, aby sa v nasledujúcej vete opäť vrátil do rozprávania Pascal. Ak si dobre spomínam, zachytila som dokonca vety, ktoré boli pol na pol autorský a vševediaci rozprávač. Bolo to rušivé. Do budúcna také veci treba buď lepšie oddeliť, aby boli jasnejšie rozoznateľné, kedy kto čo rozpráva, alebo ich podať iba jedným spôsobom. Takéto divné miešanie pôsobilo zle, až neprofesionálne.

Vedela by som tu ešte veľa písať o tom, akým rôznym chybám by sa mal autor do budúcna vyvarovať, ale to by som tu asi napísala rovno celú knihu. Bolí ma srdce, keď musím kritizovať, pretože som z tých, ktorí radšej chvália, avšak v tomto prípade nemôžem inak. Príliš cítiť, že je to autorova prvotina a že si zrejme tvrdohlavo išiel svoje alebo sa ani nikoho nepýtal na rady, tipy, triky, čo urobiť, prípadne v priebehu písania zmeniť, zlepšiť.

Ako som zmienila, keby autor viac stavil na prvky fantastiky, ktorých náznak prišiel v závere, išlo by to lepšie. Tam to bolo naozaj skvelé. Len škoda, že nedomyslené a málo rozvinuté. Oceňujem aj – teda, neviem či isto, ale šípim to tam – zámer poukázať na to, aká chorá je dnešná doba a ako si sami ničíme svoje prostredie a okolie. Ktovie, možno raz naozaj dôjde k bodu, keď skončíme podobne ako Pascal. Dúfajme však, že nie.

Na záver už len niekoľko rád pre autora – písať, písať, písať a veľa, ale nie bez rozmyslu. Treba si to po sebe aj čítať, vytvárať spojenia medzi súvislosťami a viac príbeh uhladiť a zrevidovať, než z neho urobiť neusporiadaný chaos, ktorý je ťažké pochopiť.

Za recenzný výtlačok ďakujeme autorovi diela Marekovi Lennerovi.

  • Vydavateľstvo: Marek Lenner
  • Počet strán: 245
  • Väzba: brožovaná
  • Rozmer: 148 × 210 mm
  • Jazyk: slovenský
  • ISBN: 978-80-570-1013-5
  • Rok vydania: 2019

3/10

Zhrnutie

Nebolo by to zlé čítanie, no naozaj si treba vytýčiť smerovanie príbehu a držať sa ho. Ale tak, aby malo zmysel. Lebo tu sa naozaj strácal. A havran vrhol tieň nielen na Pascala, no na celé dielo.

Jane Blake

Fantázia je zem, do ktorej utekám najradšej.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Zadejte, prosím, znaky z obrázku do textového pole a pak odešlete komentář.
Prepíš text z obrázka

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..