Kelseu Glynnovú, mladú kráľovnú Tearlingu, čaká výzva, akej dosiaľ nečelila. Zastavením zásielok otrokov do Mortmesnu nahnevala Červenú kráľovnú – brutálnu vládkyňu, ktorej moc pramení z čiernej mágie. Tá teraz posiela na Tearling armádu, aby ho pripravila úplne o všetko. Inváziu už nič zastaví.
Ako sa mortská armáda blíži k hlavnému mestu, Kelsea nadobúda tajomnú moc. Dokáže sa spojiť s obdobím pred Prechodom a zisťuje, že sa musí spoľahnúť na čudného, možno aj nebezpečného spojenca – ženu menom Lily, ktorá žila pred mnohými rokmi. Osud Tearlingu aj Kelseinej duše závisí práve od Lily, Kelsea však možno nebude mať dosť času, aby si to overila.
V pokračovaní Kráľovnej Tearlingu z pera Eriky Johansen sa opäť stretávame s mladou kráľovnou Kelseou. Zastavením zásielok otrokov Mortmensu rozzúrila Červenú kráľovnú, ktorá nevládne celkom čestne a k udržaniu moci využíva aj čiernu mágiu. To z nej činí krutú a nie práve najcitlivejšiu vládkyňu. A tak sa stane, že sa na Tearling valí jej armáda a inváziu už nič nezastaví. Kráľovná Kelsea však nie je úplne bezmocná a postupom času nadobúda zvláštnu moc…
Postava Kelsei prešla od začiatku série vývojom. Na úplnom začiatku mi bola veľmi sympatická, bola zaujímavou hrdinkou a mala osobnosť, ktorá sa len tak nevidí. Predpokladám, že určitá zmena nastala už v priebehu prvého dielu (čo je aj celkom pravdepodobné, keďže sa toho v jej živote udialo pomerne veľa), akosi som si to však nevšimla. A tak ma jej iná osobnosť omráčila hneď na začiatku Invázie do Tearlingu. Nehovorím, že je Kelsea zlou a nesympatickou hrdinkou, stratila však akési čaro. Veľkým plusom ale je, že je príbeh rozpovedaný z viacerých pohľadov, a tak nie sú všetky stránky venované len kráľovnej Tearlingu.
Okrem hlavnej postavy tu máme aj vedľajšie, povedala by som však, že prevažujú také, ktoré neurazia ale ani nenadchnú. Oproti prvému dielu, samozrejme, pribudnú aj nejaké nové, ktoré dej posunú trochu ďalej. Mňa osobne zaujal už v prvej časti najmä Fantóm, ktorý sa spočiatku zdal ako potenciálny “love interest” Kelsei, tu sa však zdá, že o ňu nejaví takýto záujem a navyše sa v príbehu nevyskytuje dostatočne často na to, aby sa o nejakom romániku dalo hovoriť. Prekvapivo to však považujem za príjemné osvieženie a toto vybočenie zo zabehaných koľají sa mi páči. Nepotrebujeme predsa stále čítať len o láske, občas sa kniha môže sústrediť aj na fantasy zápletku a boje alebo “hru o tróny”.
Čo sa týka štýlu písania, autorka, Erika Johansen, vie ako na to. Jej slová sú príjemné čitateľskému oku a aj napriek tomu, že je dej a príbeh pomerne komplikovaný a núti vás premýšľať a spájať si jednotlivé súvislosti, číta sa príjemne. Vytknúť by sa jej dal zasa raz pomalý rozbeh, kvôli ktorému som sa musela spočiatku do čítania nútiť. Až po niekoľkých desiatkach strán v podstate bez akcie, nabral príbeh šťavu a keby vedela autorka túto šťavu rozmiestniť do deja postupne a primerane, táto séria by bola rozhodne veľmi kvalitnou. Takto je Kráľovná Tearlingu jednoducho len jednou z tých lepších sérií, čo sa vám dostane do rúk.
Aby som to zhrnula, Invázia do Tearlingu je spočiatku trochu nudná fantasy-dystópia, ktorá si však nesie známku kvalitného a náročného príbehu. Je temná a vyznačuje sa drsnejším slovníkom, postráda romantiku a zameriava sa skôr na zoznámenie sa s minulosťou sveta, v ktorom sa príbeh odohráva – nič z toho však nemusí byť na škodu. Prijala by som však viac poriadku a viac mágie, takto mám pocit, že ju autorka zatláča do kúta. Po dočítaní mám rovnaký pocit ako po dočítaní prvého dielu: som vcelku spokojná, určite siahnem po pokračovaní a pevne verím, že sa to konečne poriadne rozbehne a naberie grády, lebo tento príbeh potenciál rozhodne má. Predsa len je to niečo úpne iné. Niečo, na čo si musíte zvyknúť ale pravdepodobne nebudete ľutovať.
-
70%
-
70%
-
75%
-
80%