Patrick Rothfuss je autorom epickej fantasy trilógie s názvom Kronika kráľovraha. Prvé dve časti, Meno vetra a Strach múdreho muža, nájdete na pultoch kníhkupectiev už dlhšiu dobu. Jeho najnovšia kniha, Pomalé skúmanie ticha, je novela,ktorá prináša príbeh z rovnakého sveta.
Vaša nová kniha sa volá Pomalé skúmanie ticha. Hneď v prvej vete úvodu nabádate čitateľov, že kúpiť si ju, nemusí byť najlepší nápad. Prečo?
Viete, mnoho ľudí, čo čítalo prvé dva diely, nadšene očakávajú tretí. Na webe to jasne dávajú najavo. Sú nedočkaví a naliehajú. Toto ale nie je tretí diel. Chcel som, aby v tom bolo jasno, pretože ak niekto otvorí knihu s očakávaním, že je to tretí diel, istotne bude sklamaný a ja nerád ľudí sklamem. Ďalší dôvod je, že ak ste nečítali žiadnu inú z mojich kníh, táto by rozhodne nebola najlepší začiatok. Je to ako keby ste vošli do kinosály uprostred premietania. Ak ten film za niečo stojí, nebudete chápať čo sa deje. Podobnej situácii by som sa rád vyhol.
Zdá sa ale, že ste aj ľudí, čo čítali vaše diela varoval, že sa im príbeh môže zdať zvláštny, keďže nedodržiava bežné pravidlá.
Samozrejme. Práve to je tretia vec, ktorú som chcel zdôrazniť. Prednedávnom som napísal krátku poviedku o Bastovi, ďalšom z mojich hrdinov. To je oveľa tradičnejší príbeh. Je v ňom viac akcie. Bast je šarmantný. Trochu playboy a trochu podvodník – proste zábavné čítanie. Táto kniha je ale úplne iná. Ak sa do nej niekto začíta s očakávaním, že ide o klasické fantasy s trochou dobrodružstva, drámy a akcie, nemusí v nej spomenuté veci nájsť. Keď nedostaneme čo sme čakali, väčšinou nás to rozladí a nahnevá.
V doslove ku knihe predpokladáte, že ľudia si knihu prečítajú a budú nahnevaní. Stalo sa vám to s ľuďmi, ktorým ste knihu dal prečítať? Reagovali na ňu ľudia zle?
Nie, vlastne nie. Môže to byť tým, že som nervózny a úzkostlivý. Mnoho autorov má podobné pocity, keď dokončia knihu.Už je mimo váš dosah a jediné čo môžete robiť, je čakať, kým dorazí na pulty kníhkupectiev a zistíte, čo si o nej myslia čitatelia. Väčšinou mám fúru beta čitateľov, čo knihu čítajú pred jej vydaním. Zozbieram ich postrehy, aby som mohol veci doladiť a opraviť. Každé moje dielo prešlo týmto procesom stovky ráz. Tentokrát som nemal toľko času, takže mi svoj názor poskytlo iba štyridsať či päťdesiat ľudí. Nikto nebol nahnevaný, no predsa sa mi v hlave roja hrozné scenáre. Ak sa čo len piatim percentám mojich čitateľov kniha nebude páčiť, je to dosť veľký počet ľudí. Len v USA mám viac než pol milióna fanúšikov.
Keď už spomíname nahnevaných ľudí, v predslove píšete, že vaši editori a marketéri vás budú nenávidieť za to, že ľudí navádzate, aby si knihu nekupovali. Ako na tento výrok reagovali?
Boli trochu prekvapení, no som im vďačný, že mi dovolili napísať to hneď na úvodnú stranu. Pýtal som sa ich aj či by bolo v poriadku zdielať to na stránke Goodreads, keďže som jedným z najznámejších recenzentov tohoto portálu. Vlastne som uviedol môj predhovor ako recenziu na vlastnú knihu, s čím tiež súhlasili. Nevravím, že je to zlá kniha, nikdy by som zlú knihu nevydal. Naozaj by som ale chcel všetkým prízvukovať, že ide o úplne odlišný príbeh než zvyknem bežne písať. Je písaná z iného uhla pohľadu, než na aký sú zvyknutí a samotná mechanika príbehu je iná, pretože Auri je zvláštna postava. Jej život treba opísať patričným spôsobom. Nerád zahmlievam, no nechcem opisovať detaily, keďže každý má iba jedinú príležitosť čítať knihu po prvý krát.
V úvode ste spomenul, že bez Tunelového Boba, by nebola žiadna Auri. Som len zvedavý aký príbeh sa za tým skrýva, a prečo sa Tunelový Bob volá Tunelový Bob.
Väčšinou, keď sa ma ľudia opýtajú na workshopoch písania a conoch, kde sa stretávam s ašpirujúcimi spisovateľmi či sú predlohou pre moje postavy skutočné osoby poviem, že nie. A pre iných by tiež nemali byť, pretože je to vždy katastrofálny nápad. Je na to viacero dôvodov, s ktorými vás ale nebudem otravovať, pokiaľ vás to veľmi nezaujíma, no pravdivá odpoveď by bola trochu zložitejšia. Nevezmem jednoducho osobu z nášho sveta a nedám ju do svojho, lebo by to nefungovalo. Je to ako zle spravený obrázok z Photoshopu. Keď vidíte niečo pozliepané dokopy, aj keby to bolo urobené naozaj zručne, oko si to všimne. Nebudete si myslieť, že je tam len divný odraz svetla, ale okamžite to odsúdite ako podvrh. Podobná situácia často nastane keď sa ľudia snažia umelo vložiť ľudí z nášho sveta do svojho zamilovaného historického románu zo štrnásteho storočia.
Sem tam sa inšpirujem pri tvorbe postavy niečím zo skutočnosti a Auri sa zrodila z historiek o chlapíkovi menom “Tunelový Bob”, ktoré mi rozprával môj otec. Žije v meste Madison vo Wisconsine a je trošku iný než mi ostatní. Neustále ho zatýkala polícia za to, že sa potĺkal podzemnými chodbami s parovodnými rúrami pod univerzitou, ktoré má každé veľké mesto. Môj tatko tam robil inžiniera pre jednu z nemocníc, a ako každý v meste sa musel naučiť s Tunelovým Bobom jednať, pretože mu stále lozil do jeho chodieb. Tatko to vyriešil tak, že mu dovolil pracovať pod zemou ako dobrovolníkovi, no iba tri hodiny týždenne. Fungovalo to perfektne. Zrazu sa nemuseli báť, že sa im tam bude potĺkať keď nemá a Bob si úzkostlivo strážil svoje tri vzácne hodiny, keď mohol oficiálne tráviť čas v podzemných chodbách. Na konci šichty mu môj tato vždy kúpil Coca Colu a rozprávali sa. Potom keď prišiel domov mi o ňom rozprával príbehy. Bol to taký rozpačitý, hĺbavý chlapík, ktorý zbožňoval podzemné tunely. Môj otec sa vždy pýtal :„Čo tam dolu robíš?” On vždy odpovedal:„No,prvú hodinku sa trochu poprechádzam, a druhú hodinu trochu poupratujem a tretiu hodinu…to si nechám pre seba.” Vždy som si myslel, aké je úžasné, že tam ten chlap je. Auri nie je Tunelový bob, ale začal som myslieť na jeho lásku k tunelom. Čo keby som touto láskou, týmto nadšením z tunelov začal? A tak vzniklo jadro, okolo ktorého vyrástla postava Auri.
Rozhovor čerpáme z podcastu „The Geek’s Guide to the Galaxy“ pre Wired.com