Za oknom sa v rýchlosti mihajú stromy. Lúče cez ich koruny prechádzajú len tu a tam, a to aj napriek tomu, že je jasný slnečný deň. A ešte aspoň ďalšie dve hodiny bude. Akoby na okolitú krajinu padal akýsi tieň, či nebodaj večná polotma.
„Nepáči sa mi to tu,“ povie Michal, šofér, fotograf a kameraman v jednom. „Veď nevidím ani na oblohu. Čo ak sa stratíme?“
„Nepanikár. Je tu len jedna cesta a vedie rovno k jeho domu. Žiadne odbočky, nič, kde by sme sa mohli stratiť,“ upokojuje ho Zia.
„Aj tak sa mi to nepáči. O dve hodiny sa stmieva. Nestihneme sa vrátiť späť.“
„Si horší než baba. Čo sa bojíš tmy?“
„Hej, v lese a ďaleko od civilizácie sa bojím a vôbec sa za to nehanbím. Prečo si nás dal vlastne zavolať na takú neskorú hodinu? Musel vedieť, že sa pred zotmením nestihneme vrátiť ani len do prvého mesta.“
„Možno nám pripravil nocľah. Počula som, že býva na hrade.“
„Hádam tam len nechceš spať?!“
„Prečo nie? Starý miliardár žijúci sám a odstrihnutý od civilizácie. Sen hádam každej mladej chtivej devy.“
„Ale nie tvoj. Na to ťa poznám až príliš dobre. Chtivá možno si, mladá, no…“ uškrnie sa.
„Ty!“ buchne ho po pleci a hrá urazenú. „Čo ty vieš. Možno mám už tejto práce po krk. Hlásime len to, čo je práve v móde, zaujímavé. Hlavne, že to prináša peniaze z reklamy. Pravda je niekde na druhej koľaji.“
„Pravda zabíja, dobre to vieš. Ľudia ju chcú počuť, len keď súhlasí s tým, čo si už dávno myslia. Inak ju ofrflú, zamietnu, zhrnú zo stola, nazvú falošnou správou, agitovaním a čímkoľvek sa len dá.“
„Viem,“ zamrmle a hľadí ďalej z okna. Scenéria sa nemení. Stromy sa aj naďalej mihajú a vyzerajú rovnako.
Skoro akoby boli stále na tom istom mieste.
Hodí pohľad na GPS. Už to nie je ďaleko, len jedna zákruta.
A naozaj. Michal stočí volant a pár metrov pred nimi vidí koniec. Doslova. Ďalej už cesta nevedie. V ceste im stojí kovová brána zasadená medzi dvoma skalami. Vyzerá staro, ale udržiavane. Aj o zeleň navôkol sa ktosi pravidelne stará. Stromy sú zastrihnuté a popadané listy odhrabané.
Zastanú dva metre od brány, ale nevychádzajú.
„Zia, si si istá, že tam chceme ísť?“ spýta sa Michal. „Je to podivín. Len sa pozri na toto miesto. Ako z hororu.“
„Vyžiadal si ma a to sa ešte nikdy nestalo. Nerozpráva sa s médiami, nechodí do spoločnosti. Už roky žije očividne sám,“ skonštatuje Zia pri pohľade na zeleňou zarastený plot.
„Kto vie prečo,“ zahundre Michal, zastaví, ale motor nevypína.
„Je to len obyčajný starý boháč držiaci sa v ústraní,“ odvetí Zia.
„Obyčajný boháč podporujúci ateistov a bojujúci proti cirkvi.“
„Vraj. Nič mu nedokázali.“
„Keď uspeje globálny zákon o mimovládkach, tak uvidíš. Má v tom prsty a pekne hlboko.“
„Nemaľuj Soroša na stenu a čakaj. Idem zazvoniť.“
„Daj si pozor. Mám pocit, akoby nás ktosi sledoval.“
Zia vystúpi z auta a prejde pár krokov ku kovanej bráne. Je skutočne jednoduchá. Žiadne okrasy, len hrubé tyče tesne pri sebe. Ani dieťa by sa cez ne neprepchalo. Na vrchu sú zašpicatené.
Zastaví pred zvončekom s kamerou, upraví sa v odraze displeja, vydýchne si a zazvoní. Žiadna spätná väzba. Ani len nevie, či zvonček funguje, ale nevyzerá zanedbane.
„Slečna Advici, prišli ste,“ ozve sa príjemný hlas. Vôbec neznie starecky.
Zvláštne. Mal by mať cez osemdesiat, pomyslí si Zia.
„Auto nechajte vonku, nič sa mu nestane a choďte rovno za nosom. Budem vás čakať.“
Brána sa so slabým zabzučaním otvorí a Zia sa obzrie za Michalom v aute. Na krátky okamih ju premknú obavy z neznámeho muža, s ktorým sa má stretnúť, ktorého dlhé roky nik nevidel a o ktorom neexistujú žiadne fotografie či videozáznamy.
Nemožné, hovorila si, keď sa o Joshuovi Nazarovi snažila zistiť čosi viac, než len to, že je rozprávkovo bohatý. Ale nič. Nie je aktívny na žiadnom zo sociálnych médií. Nechodí na večierky pre smotánku a nezúčastňuje sa ani na dobročinných akciách, ktoré sám podporil.
Nemožné, hovorí si aj teraz a kývne na Michala. „Máme tu nechať auto,“ povie a zamieri ku kufru, kde majú výbavu.
„To sa mám so všetkým trepať peši až kto vie kam?“ zahundre Michal a stlačí tlačidlo na vypnutie motora.
„Nemusíte,“ ozve sa hlas z reproduktora. „Pošlem Róberta a všetko prinesie.“
„Ďakujeme,“ zakričí Zia a hodí zamračený pohľad po Michalovi. Ten len pokrčí ramenami a nahodí nevinný výraz.
Spolu sa vrátia späť k bráne a zastanú. Michalove reči jej vŕtajú v hlave. Čo keď to nebol dobrý nápad prijať pozvanie? Ale čo mohla spraviť? Je to jej posledná šanca zachrániť si kariéru. Toľko sa snažila prinášať ľuďom objektívne správy, ale nikoho to viac nezaujíma. Nerozumejú im, chcú ich mať podané po lopate a tak, aby im z nich bolo jasné, čo si majú myslieť. Koho majú mať radi a koho nie.
Nemať dobré vzťahy s majiteľom denníka, už by sa dávno ocitla na ulici. Posledná reportáž o bohatstve cirkvi vďaka darom od ovečiek a neplateniu daní zaťala do živého. Dostala posledné varovanie. Buď sa podriadi, alebo je koniec.
„Ešte to môžeme obrátiť,“ povie Michal. „Do Bystrice prídeme za tmy, ale lepšie ako tu.“
„Nie,“ zavrtí Zia hlavou.
Zavrie oči, zhlboka sa nadýchne a vykročí, s výdychom ich otvorí.
Prechádza bukovou alejou, občas sa vynorí aj agát či dub. Vetvy sa skláňajú, spájajú a vytvárajú prírodný tunel chrániaci hostí a domácich pred živlami a slnkom. Len tu a tam sa prederie osamotený lúč a dodá prechodu k domu magický charakter. Na koniec to je ani nie sto metrov, ale už teraz vidí, že východ končí hneď pri zatvorených masívnych dverách.
Opätkami sa zabára do mäkkej trávy, ale neprekáža jej to. V hlave si premieta otázky, ktoré mu chce položiť. Otázky zaujímajúce celý svet. Kto je Joshua Nazar? Odkiaľ pochádza jeho bohatstvo? Prečo je taký zaujatý voči náboženstvu? Zneužívali ho za mlada? Nestalo by sa to prvýkrát a ani posledný. Veď aj súčasného pápeža Innocenta XIV. usvedčili, ale verejná mienka zaúradovala a ďalej si užíva život na výslní.
Nie je prvý neveriaci miliardár, ale prvý, o ktorom sa nič nevie.
Zia sa postaví pred dvere a chystá sa zaklopať, keď sa zrazu otvoria. Ľahko a takmer nečujne. Hľadí do veľkej predsiene osvetlenej sviečkami, s vysokým stropom, starodávnym zariadením, gobelínmi a mramorovou podlahou. Obraz ako z múzea, návrat v čase do obdobia pred vynájdením elektriny.
„Len smelo vojdite,“ ozve sa odniekiaľ hlas ich hostiteľa.
Zia vojde ako prvá, ale zastane na krok od dverí. Rozhliada sa, hľadá toho, kto im otvoril dvere, ale nikoho nevidí.
„Sú na diaľkové,“ dostane odpoveď a pohľadom stúpa po schodoch až na balkón. Tam ho vidí. Lepšie povedané, vidí niekoho. V slabom svetle ho je zle vidieť, ale ktosi tam stojí a pozoruje ich.
„Pán Nazar?“
„Joshua, prosím. Tak mi hovoria priatelia a môžete aj vy.“
Zia sa usmeje. Ani nevie prečo, ale akosi cíti, že sa aj ich hostiteľ usmieva. Počuje to v jeho hlase.
„Choďte dverami napravo a pokojne sa usaďte. O chvíľu som u vás.“
Pozrú sa jeden na druhého a mlčia. Potom uprú zrak von z dverí. Šanca na odchod ešte existuje, ale skracuje sa. Aj tých zopár slnečných lúčov, už nie je vidieť.
„Poď,“ zachrapčí Zia cez stiahnuté hrdlo. „Poď,“ skúsi to znova.
Spoločne, rameno pri ramene, pomalými krokmi idú popri schodisku k dverám po pravej strane. Sú otvorené, vychádza z nich mihot sviečok a jemné melódie sláčikovej hudby.
„Tiež máš pocit, akoby sme sa ocitli na Draculovom zámku?“ prehovorí Michal a pretne ťaživú atmosféru.
Zia sa zasmeje, vyčaruje úsmev, ale len na chvíľu. Čo keď má pravdu? Ako mladá kedysi čítala Stokerovho Draculu. Starú edíciu s fotkami, ktorá jej zostala po dedkovi. A teraz sa jej vybavujú spomienky. Aj v nej si mladého hrdinu zavolal tajomný a bohatý hostiteľ. Putoval cez celú Európu do Transylvánskeho lesa a večer dorazil k hradu.
Rovnako ako oni.
Na sucho preglgne a zastane.
Michal kráča ďalej, ani si nevšimne, že ide sám. Očaril ho dlhý stôl plne naložený jedlom, ovocím, zákuskami a rozličnými nápojmi v priesvitných karafách. Niektoré obsahujú víno, iné zas pivo, sýtené nápoje či číru vodu.
„Vidíš to?“ prechádza rukou nad dobrotami. Rozmýšľa, či sa ponúknuť. Už-už sa naťahuje, ale v poslednom okamihu si to rozmyslí a otočí sa.
„Zia? Čo je s tebou? Kde trčíš?“
„Ja, ja,“ zakokce Zia. „Len som si na čosi spomenula.“
„Nehovor, že si si dačo zabudla v hoteli? Na to je už neskoro, budeš si musieť vystačiť bez toho.“
„Nie, to nič,“ mávne rukou, zhlboka si vydýchne a prejde k stolu.
Jedlo vyzerá lákavo a strieborné svietniky na stole mu dodávajú na kráse. Ale je to miestnosť, ktorá ju zaujíma viac.
Na drevom obložených stenách visia lovecké trofeje striedajúce sa s obrazmi. Zdá sa, že všetky zobrazujú toho istého muža. V rôznych aktivitách, na rôznych miestach a v rôznych dobových oblečeniach. Musia byť dobové, lebo každé pochádza z iného storočia, ale muž na nich je rovnaký. Alebo sú to jeho predkovia a majú silnú vrodenú podobu? V živote o čomsi takom nepočula.
Michal drgne Ziu lakťom a narovná sa. Zia sa otočí, pootvorí pery a zreničky sa jej roztiahnu.
Usmieva sa na nich mladý, niečo vyše tridsaťročný muž v obleku šitom na mieru. Nie je obzvlášť vysoký, ale ani nízky a vyzerá, že sa o seba stará. Tmavé vlasy má moderne zastrihnuté a pokožku opálenú alebo prirodzene tmavšiu.
„Posaďte sa prosím a cíťte sa tu ako doma. Musíte byť po dlhej ceste hladní a smädní. Pri najmenšom.“
Bez slova sa usadia. Každý na inú stranu.
Muž ich chvíľu sleduje, oči mu žiaria v jase sviečok a potom sa usadí aj on. Na Ziino prekvapenie sa posadí za vrch stola.
„Pán Joshua?“ spýta sa Zia neisto.
„Áno,“ prikývne mladý miliardár, ktorý mal byť starý. „Naložte si, čo vám hrdlo ráči. Nevedel som, čo vám vyhovuje, či ste vegetariáni, vegáni, frutariáni alebo čo ešte. Za tie roky sa v tom už strácam. Róbert teda pripravil zo všetkého trochu. Je to vyrobené len z čerstvých surovín. Nosia mi ich denne.“
„Denne?“ spýta sa Michal, zatiaľ čo si naberá stehno pečenej husi. „To musí byť drahá služba.“
„Ak chce človek bývať v ústraní, mať pokoj od sveta a zároveň si dopriať takéto dobroty, musí si za to zaplatiť.“
„Nič som tým nechcel naznačiť,“ sklopí zrak. „Ak som sa vás tým dotkol…“
„Nie, pán Bystrinský, to je v poriadku,“ usmeje sa hostiteľ a odhalí rad žiarivo bielych zubov. „Neberte ohľady na moje bohatstvo. Sú to len peniaze. Som rovnaký človek, ako ktokoľvek iný, a nepoužívam svoje bohatstvo, aby som druhým strpčoval život. Nie som pomstychtivý.“
„Vy nebudete?“ opýta sa Zia. Stále si nič nenabrala na tanier, rovnako ako pán domu.
„Prepáčte, ja som už jedol, ale veľmi rád si s vami pripijem,“ znova sa usmeje a smejú sa mu aj oči. „Róbert, mohol by si prosím našich hostí obslúžiť?“
„S radosťou, pane,“ ozve sa hlboký hlas a z tieňa povedľa dverí sa odlepí postava.
Zia sa vyľakane strhne. Ako dlho tam stál? Ako to, že sme si ho nevšimli.
Róbert vyjde na svetlo a Zia sklopí zrak. Očakávala, že hlboký hlas bude patriť akémusi vysokému a mohutnému chlapovi, ale opak je pravdou. Útly muž, ktorý vyšiel z tieňa, má najviac meter šesťdesiat.
Róbert prejde okolo stola, zastaví sa pri Zii a mierne sa ukloní.
„Odhadujem vás na ružové víno, polosladké,“ prehovorí a načiahne sa ponad stôl za karafou. Zia mu chce pomôcť, ale je rýchlejší. Naleje jej trochu vína na dno pohára a čaká na odpoveď.
Zia zodvihne pohár k perám, odpije si a položí ho späť na stôl. „Je výborné, môže byť.“
Róbert jej doleje a prejde k Michalovi.
„Pán bude pivár,“ usmeje sa a siahne po nádobe s tmavou tekutinou. „Toto tmavé by vám mohlo najviac chutiť. Vyrobili ho najlepší pivári z ďalekej Štiavnice.“
Naleje mu plný pohár, položí krčah späť na stôl a odkráča k svojmu pánovi. „Červené ako vždy, Joshua?“
„Veď má poznáš, nehraj tu divadlo,“ udrie ho priateľsky po chrbte a venuje svojim hosťom široký úsmev. „S Róbertom sa poznáme už dlho. Pochádza zo Slovenska, ale jeho rodina má korene až v Taliansku.“
Róbert naleje Joshuovi víno tmavočervenej farby a vzdiali sa od stola. Postaví sa hneď vedľa obrazu, kde je zobrazený Joshuov predok s loveckou puškou nad zabitým medveďom a vedľa neho stojí sluha. Podoba s Róbertom je až do oči bijúca.
To nie je možné, hovorí si Zia v duchu a behá očami z obrazu na sluhu. Ten si to vôbec nevšíma a opiera sa o stenu.
„Pripime si na toto príjemné stretnutie,“ povie Joshua a hľadí pritom na Ziu. Kútiky úst sa mu pobavene dvíhajú.
Zia sa preberie z tranzu a automaticky pozdvihne pohár. Pozrie sa hostiteľovi do očí a pripije si.
„Nehanbite sa, ponúknite sa. Je to zadarmo a Róbert si dal záležať, hádam by ste ho nechceli uraziť?“
Zia s Michalom sa obzrú po sluhovi, ktorý sa práve odlepil o steny a urobil krok dopredu. Ruky má voľne zložené na hrudi a tvárou mu prebehne tieň.
Sviečky, to musia byť sviečky, potláča Zia nával paniky a odvracia pohľad od Róberta k plne naloženému stolu. Do rúk berie vidličku a naberá si prvé mäso, ktoré jej príde pod ruku. Naberie si aj druhé a aj tretie, kým si uvedomí, čo robí. Zmätene behá očami po tanieroch a misách. Napokon si naberie za naberačku šalátu a pustí sa do jedla.
Chutí jej, ale nevie si ho poriadne užiť. Potajme sleduje hostiteľa a jeho sluhu. Prvý sedí na svojom mieste, popíja víno a oboch ich pozorne sleduje. Pohľady sa im občas stretnú, vtedy sa Zia usmeje a ďalej do seba hádže jedlo. Inak sa to ani nazvať nedá.
Keď do seba natlačí posledný kúsok mäsa, cíti, ako ju obchádzajú mrákoty. Viečka jej oťažievajú, ťažko sa jej dýcha a gombík na tesných džínsach ju tlačí.
„Dúfam, že vám chutilo,“ ozve sa pán domu a Zia sa nezmôže na nič iné len na unavené prikývnutie. „Róbert vás odprevadí do izieb,“ dodá a vstane od stola. „Zajtra sa porozprávame.“
Zia nestačí ani namietať a Joshua je už preč. Pomaly sa postaví zo stoličky a zadíva sa na Michala. Spí.
„Prídem po neho a odnesiem ho,“ prehovorí Róbert a nastaví jej ruku, aby sa mohla oprieť. V druhej drží svietnik.
Vedie ju najprv späť ku vchodu, potom hore schodmi, po dlhej chodbe, hore točitými schodmi a po ďalšej dlhej chodbe. Stráca prehľad, ako často sa to opakuje a ak sa aj spočiatku usilovala zapamätať si cestu späť, teraz už vie, že je to zbytočné.
„A sme tu,“ povie, otvorí jej dvere a nechá ju vojsť.
Na okamih zabúda na únavu a pootvorenými ústami hľadí na prepychovo zariadenú izbu. Perzské koberce, svietniky po stenách, vitrážové okná a kráľovská posteľ s baldachýnom. Na tú sa pozerá najdlhšie.
„Dúfam, že vám to bude vyhovovať. Kufre máte pri posteli, v krčahu je číra voda a toaleta s kúpeľňou je za tamtými dverami,“ ukáže prstom. „V noci na balkón nechoďte, prosím. Zvykne fúkať silný vietor.“
Po tých slovách sa mierne ukloní a nechá ju samú v izbe. Ani mu len nestačila odpovedať.
Pozrie sa na kufor, na posteľ a späť na kufor. Nadýchne sa, hlasno si odgrgne a uľavene si povzdychne. „No konečne.“
Bez zohýbania si vyzuje lodičky, každá letí iným smerom, a čo najrýchlejšie sa dotrepe k posteli. Bez otáľania sa na ňu zvalí. Na sekundu jej v hlave skrsne myšlienka, že by sa mala prezliecť, ale únava je silnejšia.
Spí tvrdo. Nezobudí ju ani skuvíňajúci vietor snažiaci sa predrať cez zatvorené okno. Ani klasická hudba hrajúca kdesi v zámku. A ani zlý sen, v ktorom ju spoza okna sleduje cudzí muž s červeno žiariacimi očami. Sleduje, ako spí, ako sa nepokojne prehadzuje zo strany na stranu. Sleduje a nič nevraví, nehýbe sa, takmer nedýcha.
Preberie sa až na druhé ráno. Cez závesy presvitá denné svetlo. Prudko otvorí oči, posadí sa a otáča hlavou z jednej strany na druhú.
Bol to len sen, hovorí si a pomaly sa posadí. Po únave z večera už niet ani stopy. Cíti sa svieža, aj keď trochu špinavá.
Postaví sa z postele, zamľaská a z krčahu si naleje plný pohár vody. Chutí inak, než je zvyknutá. Trošku sladko, ale je studená a osvieži ju. Doleje si ďalší pohár a aj ten takmer na jeden hlt vypije.
Prejde k závesom, odhrnie ich a nazrie von.
Obloha je pokrytá svetlošedými mrakmi, ale tu a tam sa cez ne prediera slnečný lúč. Otvorí balkónové dvere a nadýchne sa čerstvého vzduchu. Je príjemný, takmer ako horský, chladný, ale nie príliš. Nechá otvorené a vráti sa k posteli. Zvalí kufor na bok, otvorí ho a hodnú chvíľu sa v ňom prehrabáva, až kým nevytiahne to, čo potrebuje. Čistú bielizeň, hygienické potreby a nové oblečenie. To z predošlého dňa si už nemôže obliecť.
Oblečenie hodí na posteľ a kráča ku kúpeľni. Podľa zariadenia celého hradu čaká, že aj kúpeľňa bude na tom rovnako. Zadrží dych, otvorí dvere a s úľavou si vydýchne. Zariadenie ladí so všetkým, čo doposiaľ videla, ale už na prvý pohľad jej je jasné, že ide o rekonštrukciu. A to veľmi šikovnú. Presklený sprchový kút pri okne pred vyše tristo rokmi určite nik nemal a ani modernú splachovaciu toaletu.
Odloží si veci na stolík a zahľadí sa do zrkadla. Mejkap jej už miestami opadal. Kruhy pod očami sa odhaľujú a účes je jedna veľká katastrofa.
Opláchne si tvár, umyje zuby a handričkou si utrie zvyšky starého mejkapu.
Pred sprchou si sadne na záchod a premýšľa. Nad otázkami, ktoré zaujímajú čitateľov denníka, ale aj ju samotnú. Zároveň si hovorí, aby sa držala tém dohodnutých jej zamestnávateľom. Aby príliš nevyzvedala, ako je jej zvykom. Teraz nie, Zia. Teraz nie. Musíš sa držať pravidiel. Pýtaj sa len na to, čo chcú ľudia počuť. Zvyšok nechaj tak. Je to nezaujímavé… a nebezpečné.
Utrie sa, umyje si ruky a zhodí zo seba včerajšie oblečenie. Veci nechá hodené na zemi.
Pozbieram ich neskôr.
Opatrne pustí vodu. Najprv ju prekvapí ľadový prúd, ale po chvíli ho vystrieda teplý. Dáva si pozor, aby si veľmi nenamočila vlasy a umýva sa.
Po pár minútach vyjde zo sprchy, osuší sa a omotá si uterák okolo tela.
Pred zrkadlom si decentne nanesie nový mejkap. Hlavne, aby zakryla tých zopár vrások a tie nešťastné kruhy pod očami. Keď je hotová, prezrie si odvedenú prácu z rôznych uhlov a vráti sa do izby.
Posteľ je už ustlatá, záves úplne odostretý a dvere na balkón zavreté. Kostým, ktorý si len pred pár minútami vytiahla, nikde nevidí. Na jeho mieste ležia dlhé čierne šaty a malý lístoček.
Dovolil som si pre vás na večer pripraviť šaty. Dúfam, že budú pohodlné.
Nič viac. Obráti ho, či sa na druhej strane nenachádza pokračovanie, ale nič tam nie je.
Zatne zuby a zamračí sa. Čo si o sebe myslí? Že mu tu budem ako dáka sliepočka pobehovať v šatách? No to určite!
Upraví si uterák, aby jej nespadol, a otvorí kufor. Kostým je hneď navrchu.
Aspoň, že mi ho nezobral.
Vytiahne ho, hodí vedľa šiat a oblečie si spodné prádlo. Siahne po blúzke, ale jedno oko jej predsa len zablúdi k čiernym šatám.
Nevyzerajú až tak zle. Zľahka sa ich dotkne končekmi prstov. Najprv len trochu a napokon sa pristihne ako ich drží a primeriava si ich k telu.
Sakra aj s tým chlapom, povie si a hodí šaty späť na posteľ.
Oblečie si blúzku, sukňu ku kostýmu a na vrch si natiahne sako.
Otočí sa a zrakom blúdi po izbe. Hľadá kabelku.
„Kam ju len dali,“ prejde pár krokov do stredu a zastane pri kresle otočenom ku krbu. Je na ňom. Siahne do bočného vrecka a vytiahne mobil. Prvú vec, čo si všimne je čas. Takmer dvanásť hodín.
Do čerta! To predsa nie je možné.
Odomkne telefón, ale zbytočne. Žiaden signál a skúšať wifi pripojenie nemá tiež zmysel. Vráti mobil do kabelky, zdvihne ju a zamieri k dverám.
Každú chvíľu čaká, že sa otvoria samé a na druhej strane bude čakať Róbert. Ale nič také sa nestane, a tak si ich otvorí sama. Vykročí na chodbu a obzrie sa oboma smermi. Sviečky rozmiestnené v pravidelných odstupoch na stenách, a miestami aj na strope, ju dokonale osvetľujú.
Kam teraz?
Zatvorí oči a premýšľa, z ktorého smeru večer prišli. Už keď si myslí, že to má, otvoria sa na pravej strane dvere a na chodbu vykukne Michalova hlava.
„Zia, vďaka bohu!“ vykríkne takmer a pobehne za ňou. „Chcel som ti volať, ale nemám signál.“
„Ani ja.“
„Videla si koľko je hodín? Museli sme spať prinajmenšom dvanásť hodín! Tak dlho som spal naposledy ako tínedžer a to bolo už sakramentsky dávno.“
„Myslíš, že nám dali dačo do jedla?“
„Je to možné, ale prečo by to robili?“
„Neviem,“ povie Zia a pozrie sa Michalovi na krk. Má na ňom čerstvú náplasť a je si istá, že ju deň predtým nemal. „Čo sa ti stalo?“
„Čo?“ Prudko sa od nej odtiahne.
„Čo sa ti stalo?“ zopakuje Zia otázku a ukáže na náplasť.
„Jáj!“ zasmeje sa. „Porezal som sa pri rannom holení.“
„Veď si nebol veľmi zarastený.“
„To nie, ale je to veľký pán. Už včera som sa cítil ako dáky buran. Vy pijete vínko, slušne oblečení a ja v kapsáčoch, tričku a pijem pivo ako posledný sedlák.“
„Nechutilo ti?“
„Práveže bolo vynikajúce, ale aj tak som sa cítil akosi nesvoj. Vždy som taký pri boháčoch, mám z nich úzkosť. Cítim sa pri nich ako nič.“
„Ale prosím ťa. Je to normálny človek, len je trochu bohatší.“
„Trochu?“ usmeje sa Michal. „Hovorí sa, že má niekoľko stoviek miliárd.“
„Áno a takisto sa hovorí, že je ancikrist, usporadúva orgie, podporuje teroristov a plno iných nezmyslov,“ odvrkne Zia a rozhliadne sa po chodbe. „Ako sa dostaneme do jedálne? Dala by som si niečo pod zub.“
„Aj ja. Poď, povediem ťa.“
„Sa tu vyznáš?“
„Nie, ale aké ťažké to môže byť? Sme hore. Musíme ísť dole. Mám dobrý zmysel pre navigáciu,“ žmurkne Michal na Ziu a poťuká si po spánku.
Sebavedomo sa vydá doprava a Zia kráča len krok za ním. Snaží sa rozpamätať, ktorou cestou ich Róbert priviedol, ale spomína si len útržkovito. Červený koberec, obrazy, sviečkami osvetlené chodby. Kto ich udržiava? Nesfúkne ich prievan? Aj teraz si pokojne plápolajú a nenechajú sa rušiť ani ich prechodom.
Točité schodisko! Preblesne jej v hlave ďalšia spomienka a po chvíli sa na jedno také dostanú.
Schádzajú dole. Svetla je pomenej, ale našľapuje opatrne a rukami sa pridržiava steny. Miesta je tam nanajvýš pre dvoch vedľa seba, nie viac.
Michal sa zrazu z ničoho nič zastaví a zahľadí sa do portálu. „Tadeto,“ oznámi.
Zia ho nasleduje a vchádzajú do ďalšej chodby. Vyzerá ako tá predošlá. V ničom sa nelíši. Aj tu sú viaceré miestnosti. Míňajú ich a pokračujú na opačný koniec.
Ďalší otvor a ďalšie schodisko. Nemajú veľmi na výber, a tak schádzajú dole.
Takto sa to zopakuje ešte dvakrát a napokon dorazia na schodisko nad hlavným vchodom.
„Už som si naozaj myslel, že sme zablúdili,“ vydýchne si Michal.
Zia mlčí. Nepáči sa jej, že je v zámku také ticho. Doposiaľ nikoho nestretli, a to už bol čas obeda.
Predbehne Michala a zíde dolu schodmi. Pozrie sa k dverám jedálne. Sú otvorené, svieti sa tam, hudba nehrá, ale inak žiaden náznak, že by tam ktosi bol. Uprie pohľad na vchodové dvere a podíde k ním. Zadrží dych, privrie oči a zatlačí za kľučku. Dvere sa takmer nečujne otvoria a ocitne sa vonku.
Je chladno a vo vzduchu visí dážď. Nad zemou sa vznášajú malé chuchvalce hmly. Ťahá sa od dverí, cez aleju a až ďalej.
Chvíľu zápasí s pocitom vrátiť sa k autu. Ani nie tak utiecť, ako si skôr preveriť, či tam stále je.
Vráti sa späť do zámku, zatvorí dvere a vykročí do jedálne.
Iba prejde cez prah dverí a už jej chuťové bunky dráždia vône jedla. A to aj napriek tomu, že je schované v ohrievačoch.
Pri jednom sa pristaví, nadvihne kovové veko a siahne po tanieri.
Naloží si kopcovito. Párky, vajcia, syry a zelenina. Viac, než sa do nej vojde, ale oči jedia aj za ňu.
Tanier položí na stôl a podíde k odšťavovaču. Už je plne naložený pomarančmi, a tak len priloží pohár. Hľadá tlačidlo, ale žiadne nevidí. Len otáčaciu páku. Otočí ňou a mechanizmus sa pustí do práce. Pokračuje, až kým nemá plný pohár.
„Dáš si aj ty?“ spýta sa Michala.
„Jasné, čerstvé pomaranče som už dlho nemal,“ odvetí a sadne si k stolu hneď vedľa Zii. „Čo myslíš, kam šli?“
„Netuším, ale do mesta hádam nie.“
Do sýtosti sa naraňajkujú, dajú si kávu a každý sa venuje svojím myšlienkam. Michal nájde noviny, číta ich, občas do seba hodí bobuľu hrozna a hojdá sa na stoličke. Zia sa obzerá po miestnosti a robí si poznámky.
Každú chvíľu očakáva, že ich hostiteľ vojde dverami, ale ani po hodinke vysedávania sa nič nezmení. Sú sami a zámok sa zdá byť opustený.
„Prejdime sa,“ navrhne Zia a postaví sa.
„Kam?“ dosadne Michal so stoličkou. „Hádam nie von?“
„Po zámku.“
„Ok, ale hádam nezablúdime.“
Michal sa postaví a spolu so Ziou prejdú do predsiene. Prechádzajú od gobelínu ku gobelínu. Zobrazujú historické udalosti. Vojny, bitky, obliehania hradov. Žiadne náboženské motívy či symboly.
Zia sa zahľadí na strop. Je obložený vyrezávaným drevom, ale bez výraznejších ozdôb. Na dlhých a pevných reťaziach sú upevnené dva lustre na sviečky. Všetky horia a vyzerajú byť čerstvo vymenené. Stekajúci vosk nikde nevidieť.
„Nechápem, že tu nemá elektrické svetlá. Mne by sa tie sviečky meniť nechcelo,“ poznamená Michal a kráča k dverám na opačnej strane predsiene. „Hmm, kam asi vedie táto chodba?“
Pootvorí dvere a odstúpi o krok, aby sa aj Zia mohla pozrieť. Svetlo siaha len na pár schodov zvažujúcich sa kamsi do podzemia. Ďalej je už len nepreniknuteľná temnota.
„Pivnica?“ háda Michal.
„Máš pri sebe mobil?“
„Hádam nechceš ísť dole?“
„Hore sme už boli,“ pokrčí Zia ramenami. „Tak máš ten mobil?“
Michal si hlasno povzdychne a pár sekúnd na to už dolu schodmi svieti biele svetlo. „Mňa tam ale nedostaneš,“ zahundre za jej chrbtom.
„Nemusíš ísť,“ odvrkne Zia, zoberie si od neho mobil a vykročí. Prejde len pár schodov a zastaví sa.
„Všetko v poriadku?“
Neodpovedá. V nohách cíti slabosť. Drobné chvenie tlačiace sa nahor. Žalúdok má stiahnutý, potí sa a ťažko sa jej dýcha.
Preglgne. Vydýchne a urobí krok dopredu. Za ním ďalší a ďalší. Z drobného chvenia je už veľké. Chrbtom sa oprie o chladnú stenu a zavrie oči. Zvládneš to dievča. Je to len pivnica. Nič iné. Len obyčajná pivnica. Tak prečo mám taký zlý pocit?
Ani sa nenazdá a nohy ju vedú späť nahor. Čím bližšie sa dostáva, o to ľahšie sa jej dýcha a nohy sú pokojnejšie.
Na poslednom schode sa zastaví a zatacká sa.
„Si v poriadku?!“ chytí ju Michal za lakeť a pomôže jej prejsť cez prah.
Pokýva hlavou a unavene si sadne na zem.
„Nevyzeráš. Si celá bledá, ako by si videla ducha. Čo tam bolo?“
Zia pokrúti hlavou.
„Nič?“
Znova zavrtí hlavou. „Neviem,“ prederie napokon cez stiahnuté hrdlo jediné slovo. „Neviem,“ zopakuje to s úľavou. „Ne…“ preglgne. „Nedostala som sa až dole.“
Opakovane sa nadýchne, vydýchne a s Michalovou pomocou sa postaví.
„Nedokázala som to. Prešla som len pár schodov a roztriasli sa mi nohy, nemohla som dýchať. Také niečo som v živote nezažila.“
„Ja hej,“ odvetí Michal. „Keď sme vyliezli vo Florencii na kupolu Dómu. Bol som strachom bez seba. Ani milión eur by ma neprinútil odlepiť sa od steny. Hľadel som len nahor, potil som sa a nohy sa mi triasli, akoby som bežal niekoľko maratónov za sebou.“
„Toto bolo niečo iné. Čím ďalej som šla, tým to bolo horšie. Akoby niečo nechcelo, aby som sa dostala až dole.“
„Niečo? Čo niečo?“
„Neviem, ale nepáči sa mi to.“
„Mali by sme odtiaľto odísť,“ navrhne Michal a prosebne pozerá na Ziu.
„Ani nápad. Chcem vedieť, čo sa tu deje. V živote so žiadnym novinárom nehovoril. Nedovolím, aby ma od rozhovoru odradila akási hlúpa pivnica!“ povie a rázne vykročí späť do jedálne.
„Kam ideš? Izby sú hore,“ kričí za ňou Michal a snaží sa ju dobehnúť.
„Potrebujem sa napiť!“
V jedálni sa najprv rozhliadne po stole, ale okrem mlieka, džúsov, kávy a vody nič potrebné nenachádza. Otáča sa a hľadá ďalej. Prejde k prvej skrinke, ale okrem tanierov a príboru v nej nič iné nie je.
„Možno v tej pivnici,“ zamrmle Michal, ale Zia ho nepočúva. Ide okolo celej miestnosti a končekmi prstov sa dotýka stien.
Z ničoho nič zastane a vráti sa o pár krokov dozadu. Znova prechádza prstami po stene a tentoraz sa usmeje. „Mám ťa!“
Mierne zatlačí, ozve sa tiché cvaknutie a stena sa pootvorí.
„A-ako si to?“ habká Michal a postrčí skryté dvere.
Za nimi sa nachádza ďalšia miestnosť. Je osvetlená vonkajším svetlom a sviečkami.
Zia vojde ako prvá, Michal ihneď za ňou.
Na tvári sa jej roztiahne úsmev a ako zombia ženúca sa za mozgom, kráča na opačnú stranu kuchyne. Nevšíma si okolie, starobylé zariadenie a ani hrnce na sporáku, pod ktorými slabo blčí oheň. Zaujímajú ju iba fľašky alkoholu vystavené v skrini.
Zastane pred ňou a prezerá si ich. Je ich tam cez tridsať. Od likérov, cez vodku až po whisky. Občas nejakú nadvihne, prečíta si etiketu a vráti na miesto.
Takto sa to opakuje niekoľko minút. Napokon siahne do zadného radu a vytiahne zaprášenú fľašu. Trochu ju ofúkne, ale prachu sa po toľkých mesiacoch, ba možno aj rokoch, opadnúť nechce. Zotrie ho teda rukou a zaostrí na starú nálepku. Už je vyblednutá, zažltlá, ale napokon sa jej podarí ju rozlúštiť – Glenavon Special Liqueur Whisky.
Pochvalne zapíska, zoberie náhodne ďalšiu fľašu a vracia sa späť do jedálne. Cestou prejde okolo Michala. Nazerá do hrncov a nasáva arómu práve vareného jedla.
Polievka slabo buble, v trúbe sa pečie mäso a kuchynská doska je neuprataná.
Zia to všetko prejde bez povšimnutia, v jedálni položí fľaše na stôl a pritiahne si najbližší pohár. Je vínový. Naleje si starú whisky, odpije si a slastne zamľaská.
Pohodlne sa usadí na stoličku, nohy vyloží na druhú a zatvorí oči. Poslepiačky si odpije a zakloní hlavu.
Počuje Michalove kroky a čoskoro aj ako si sadá povedľa nej.
„Niekto je v dome,“ povie jej ustarostene.
„Umm.“
„Ťa to nezaujíma?“
„Ani nie. Ak si z nás chce pán Nazar strieľať, tak nech. Toto interview dorobím, aj keby malo byť moje posledné. Čo asi aj bude.“
Michal poznámku prejde mlčaním a Zia sa znova napije. Po štyroch pohárikoch sa postaví a zahľadí do kuchyne. Zdá sa jej, že počuje spev. Pozrie na fľašu. Stiahla ani nie štvrtinu.
„Počuješ to?“
„Čo?“ zdvihne Michal hlavu zo stola.
„Spev, z kuchyne.“
Michal natočí hlavu a nehybne načúva. Napokon pokrúti hlavou. „Nič nepočujem. To sa ti len zdá.“
Zia sa nedá odbiť a postaví sa. Pomalými krokmi sa blíži k tajnej miestnosti. Každým metrom si je istejšia, že sa to nie je len zdanie. Počuje spev, striedaný pískaním, a zvuky úderov a praskania, z ktorého ju mrazí na chrbte.
Pred dverami zastane a zaváha. Už sa chystá otočiť a vrátiť sa k stolu, ale spev zrazu utíchne a spolu s ním aj ostatné zvuky. Zo svojho miesta nikoho nevidí.
Obzrie sa za Michalom. Sedí a hrá sa s prázdnym pohárom. Nevenuje jej pozornosť.
Opäť sa zahľadí do kuchyne a od ľaku vyskočí, zamáva rukami a z hrdla jej vyletí vysoký výkrik, aký u seba doposiaľ nezažila. Okamih, ktorý jej príde ako večnosť, pozerá s doširoka otvorenými očami na Róberta a snaží sa lapiť dych.
„Nechcel som vás vystrašiť,“ prehovorí chladne. „Ospravedlňujem sa.“
„K-kde ste boli?“
„V kuchyni,“ odvetí pokojne, akoby to bola úplná samozrejmosť. „Pripravujem večeru, o takú hodinu bude hotová. Mali by ste sa ísť pripraviť.“
„Večeru? Veď sme len vstali!“ namieta, vyberie si mobil z kabelky a pozrie sa na hodinky. Je takmer šesť hodín večer. Niekoľkokrát zažmurká, črty jej stvrdnú a pozrie sa na Róberta. „Pred chvíľou sme boli v kuchyni a nik tam nebol.“
„Vážne? To sme sa asi minuli, keď som bol v pivnici.“
„Ha! Pivnica je tam,“ ukáže Zia do chodby.
Róbert sa ani nepozrie, kam ukazuje. „Tam je krypta. Pivnica je tu,“ povie a pozve Ziu posunkom ruky dnu.
Váha len chvíľu a vojde. Obzerá sa, ale nič zvláštne nevidí. Žiaden vstup do pivnice.
„Tam,“ ukáže Róbert rukou do tmavého kúta za hŕbou prepraviek.
Priblíži sa, nahliadne poza ne a objaví točité schody.
„Prečo je kuchyňa zamaskovaná ako tajná miestnosť?“
„Pánov nápad,“ usmeje sa tento raz Róbert. „Je fanúšikom tajomných hradov. Pri prestavbe dal vybudovať sieť tajných miestností. Väčšinu z nich však cvičené oko ľahko odhalí,“ žmurkne na ňu. „Ak by vám to neprekážalo, rád by som dokončil večeru.“
„Kde je pán Nazar?“
„Súrne obchodné jednanie,“ odvetí Róbert a vráti sa ku kuchynskej doske. Do rúk zoberie sekáčik a udrie ním do mäsa.
Zia sa chvíľu prizerá jeho zručnej práci, ale napokon sa otočí a vráti do jedálne.
Pred dverami nájde stáť Michala. Ruky má založené za chrbtom a usmieva sa.
„Ty si mi ale pomoc,“ zamrmle Zia a vyberie sa na chodbu.
„Čo som spravil?“
„Nič! To je ten problém. Skoro som dostala infarkt.“
„Všimol som si,“ povie Michal a Zia v jeho hlase cíti pobavenie. „Som si istý, že je neškodný.“
„To je jedno. Mal si mi kryť chrbát.“
„No jo, prepáč. Kam ideme?“
„Do izby. Máme sa pripraviť. Bude večera.“
„A potom rozhovor?“
„To dúfam. Nemám chuť tu byť o nič dlhšie, než bude potrebné.“
Z izby zamieri hneď do kúpeľne. Použije toaletu, umyje si zuby a upraví mejkap. Keď vyjde, oči jej padnú na posteľ a čierne šaty s lístočkom na nej.
Ignoruje ich a vykročí k dverám, ale čosi ju ťahá k posteli. Zakloní hlavu, zavrtí ňou a povzdychne si.
Siahne po lístočku.
Skutočne by ste si ich mali dať.
Obzrie sa naokolo. Pohľadom behá po stenách, hľadá čokoľvek nezvyčajné. Podíde k najbližšej stene, prezerá si ju a klopká po drevenom obklade. To isté spraví hneď vedľa a takto prejde celú miestnosť. Nič nenachádza. Žiadna tajná miestnosť, aspoň nie taká, ktorú by dokázala odhaliť.
Frustrovane zafučí a zadíva sa na šaty. Má chuť ich roztrhnúť, ale namiesto toho si odopne gombík na blúzke a za ním ďalší a ďalší. Hodí ju na posteľ vedľa šiat a vyzlečie si aj zvyšok kostýmu.
Zdvihne šaty a pridrží si ich k telu.
Presne jej veľkosť.
Pokrúti hlavou, v tvári sa mračí, ale šaty si oblečie.
Pozrie sa do zrkadla, rukami si prejde po bokoch, natočí sa oboma smermi a črty jej zmäknú. Usmeje sa. Cíti sa v nich dobre.
Vezme si kabelku a skontroluje, či tam je zápisník a diktafón, a vykročí k dverám.
Na chodbe sa najprv pozrie oboma smermi a potom sa vyberie k Michalovej izbe.
Práve sa chystá zaklopať, keď sa dvere otvoria.
Michal na ňu hľadí s dokorán otvorenými ústami a rýchlo žmurká. „Zia?“ spýta sa, akoby ju videl prvýkrát.
„Ježíš, prestaň zazerať a poď. Máš kameru?“
Michal pokrúti hlavou.
„Čo? Akože nie?“ luskne prstami, aby sa prebral.
„Budú niekde dole. Tu mám len osobné veci.“
Zia zafuní a bez ďalšieho slova dlhými krokmi vykročí dolu chodbou a schodmi.
Pred vstupom do jedálne spomalí, upraví si šaty a vojde.
Joshua Nazar stojí pri kozube a zhovára sa s Róbertom. Keď ju zazrie, prestane hovoriť a usmeje sa. V očiach sa mu zaleskne.
„Pristanú vám,“ povie a vykročí jej naproti. Zastane na krok od Zii, ukloní sa a ponúkne jej ruku.
Zia na okamih zaváha, ale napokon ju príjme a nechá sa odviesť k stolu.
Odsunie jej stoličku, Zia sa usadí a následne ju opäť zasunie.
„Ja si sadnem aj sám,“ zamrmle Michal a hlavou prudko mykne k Nazorovi. „J-Ja, to som nechcel povedať nahlas,“ zakokce a v tvári sa červená.
„To je v poriadku, Michal,“ usmeje sa Joshua a pokynie mu, aby sa usadil. „Dúfam, že ste mali príjemný deň. Je mi ľúto, že som vám nemohol robiť spoločnosť, ale prišlo mi do toho čosi veľmi súrne. Aj dnes budem musieť odísť skôr.“
„Ale čo náš rozhovor?“ spýta sa Zia.
„Obávam sa, že bude musieť počkať na zajtra. Popoludní alebo večer. Vrátim sa neskoro a budem príliš unavený. Ale zajtra ho už určite spravíme. Najedzme sa!“ zavelí s úsmevom na perách a Zii je jasné, že žiadna diskusia na túto tému nebude.
Sklamane sa pustí do jedla. Chutí výborne, ale ide jej ťažko dolu hrdlom. Dúfala, že sa jej podarí z neho vydolovať aspoň zopár informácií.
Po pár sústach a pohári vynikajúceho ružového vína sa predsa len osmelí. „Dovolíte mi aspoň zopár otázočiek?“
Nazar sa usmeje a odloží príbor. „Sklamali by ste ma, ak by ste tak neurobili.“
„Prečo ste si ma zavolali?“ spýta sa a sleduje výraz Nazarovej tváre. Nezmenil sa.
„Aby ste so mnou spravili rozhovor. Uvedomujem si, že asi nie som najlepší hostiteľ, ale majte so mnou, prosím, trpezlivosť. Nezavolal som si vás len pre vašu krásu.“
Zia cíti, ako jej do líc vteká horúčava.
„Myslela som tým, prečo práve mňa a nie niekoho iného? A prečo práve teraz? Doposiaľ ste s nikým rozhovor nerobili.“
„Chápem. Je to nečakaná požiadavka,“ odvetí Joshua a v očiach mu pohasne iskra. „Odpoveď nie je jednoduchá.“
„Skúste to,“ povie Zia, z kabelky rýchlo vytiahne diktafón a zapne ho.
Joshua Nazar sa naň chladne zahľadí, ale nenamieta.
„Keď budete žiť tak dlho ako ja, isté veci pochopíte a iné vám začnú neskutočne prekážať. Preto som sa rozhodol vystúpiť nadobro z tieňa. Zašlo to už priďaleko a musím to ukončiť. Napokon som to bol ja, kto to všetko začal. Aj keď neúmyselne.“
„Ako prosím? Skončiť s čím? Akože starý ako ja? Nerozumiem vám. Mohli by ste hovoriť jasnejšie?“
„Čoskoro to pochopíte. Ako aj oni pochopia, ale nikomu sa to nebude páčiť. Ani vám nie. Ale stačilo,“ usmeje sa naoko a pozrie sa na hodinky. „Ospravedlňujem sa, ale musím ísť. Skutočne sa to nedá odložiť. Neskôr to pochopíte.“
Po tých slovách sa Joshua Nazar postaví, obom hosťom sa ukloní a odkráča z miestnosti.
Za sebou nechá iba nechápavé výrazy a usmievajúceho sa Róberta.
Ako prvá sa spamätá Zia. „Vy viete o čo ide, že?“
„Nie je mojou úlohou vám to povedať.“
„Ale viete to, že?“
„Viem to, čo mi Joshua povie, nič viac.“
„Nič viac,“ zopakuje Zia a Róbert prikývne.
„Dojedzte a poseďte si, ako dlho len bude chcieť. Ak budete niečo potrebovať,“ siahne do vrecka saka a vytiahne zvonec, ktorý položí na stôl, „stačí zazvoniť.“
Róbert sa ukloní a opustí jedáleň dverami na chodbu.
„Tak to by bolo,“ utrúsi Michal, zvalí sa na stoličku a odpije si z piva.
„Čo to malo, do pekla, znamenať?“ buchne Zia do stola. „Čo tým chcel povedať – Keď budete žiť tak dlho ako ja? Veď vyzerá na tridsať!“
„Nó,“ prikývne Michal. „A mal by mať koľko? Osemdesiat niečo? Ako to asi robí? Počul som o jednej šľachtičnej, čo sa kúpala v krvi panien, aby zostala mladá. Ale ty už nie si panna, že?“ zaškerí sa a len tak-tak sa uhne letiacemu kúsku žemle.
„A čo tie reči, že niečo začal a musí to ukončiť?“
„Neviem, Zia,“ povzdychne si Michal. „Som len kameraman. Toto je na mňa moc. Idem do izby, ak sme tu už skončili.“
„To ma tu necháš?“
„Poď aj ty,“ mykne ramenami. „Zober si fľašu alebo dve a môžeme ich na balkóne doraziť.“
„Vraj tam fúka.“
„Je tam toho. Trochu vetra.“
Zia strčí Michalovi do rúk dve fľaše a naplní tácku syrmi, pečeným mäsom a bagetkami.
Spleťou chodieb sa vrátia k izbám a vojdú do tej Michalovej. Zia sa so záujmom rozhliadne a zisťuje, že je rovnaká ako tá jej.
Tácku položí na stôl a vykročí k balkónu. Odhrnie záves a nahliadne von. Stmieva sa. Mraky vyzerajú byť tmavšie ako ráno, ale trhajú sa. V diaľke letia vtáky a každú chvíľu menia smer. Chytajú hmyz.
Otvorí dvere a prekročí prah. Vietor sa do nej oprie, ale nepríde jej to také zlé. „Máš tam niekde sveter alebo mikinu?“ spýta sa a Michal sa zmyslí.
Podíde ku kufru, otvorí ho a chvíľu sa v ňom prehrabuje. Napokon po Zii hodí kedysi čiernu mikinu. Teraz skôr fľakatú čierno-šedú.
„Sorry, nič lepšie nemám,“ odvetí. „Nerátal som s tým, že sa tu tak dlho zdržíme.“
„To asi nikto. Šéf bude zúriť. Už sme mali mať aspoň úvod hotový. Ak to zajtra nedokončíme, tak to môžeme rovno zabaliť.“
„Prečo? Pár dní hore-dole. Som si istý, že to bude stáť za to.“
Zia pokrúti hlavou a zvesí ramená. „Je to moja posledná šanca, Michal. Peter ma vyhodí, ak mu do pondelka neodovzdám rozhovor.“
„Prečo práve do pondelka?“
„Chcel ma vyhodiť už skôr,“ zvesí ramená. „Ale v tom prišla tá požiadavka na rozhovor. Mal si ho vidieť, ako sa tváril,“ usmeje sa Zia. „Myslela som si, že mu pukne hlava, taký bol červený.
Keď som sa balila, zakričal na mňa, že mám mať rozhovor hotový do pondelka, inak sa nemám vracať. Chce to zaradiť do programu na Veľkonočný pondelok.“
„Ále, som si istý, že ťa nechá tak, len čo doručíme prvé živé interview s tajuplným odporcom náboženstiev Joshuom Nazarom.“
„V to dúfam. Napriek všetkému mám tu prácu rada.“
„Viem. Si najlepšia a to je tvoje prekliatie. Ideš do toho srdcom aj hlavou. Ostatní len hlavou. Dostanú zaplatené a to im stačí.“
Zia si oblečie Michalovu mikinu, Michal otvorí víno a poobzerá sa po izbe. „Kua, nemáme poháre.“
„Neva,“ siahne Zia po fľaši a napije sa.
Stihnú vypiť len jedno víno a musia sa schovať. Prišla tma a s ňou nádherný výhľad na hviezdy a mesiac, ale aj silný vietor.
Načnú aj druhú fľašu a pri krbe aj čo-to pojedia. Rozprávajú sa o nedôležitých veciach. O dovolenkových plánoch. O Michalovej žene čakajúcej ich piate dieťa. O časoch, keď bola antikoncepcia legálna. Keď katolícka cirkev nebola hnacím kolieskom európskej politiky.
Zia preklína obdobie spred piatich rokov, keď sa počas Veľkej noci teroristi odpálili v dave pred Vatikánom. Ten deň zmenil všetko. Médiá pomasírovali mozgy obyvateľov tým správnym spôsobom a aj neveriaci sa pridali k zástupom novodobých križiakov. Začali čistky, nový pápež vyhlásil krížovú výpravu. Európa sa opäť stala čisto kresťanskou. Pre ostatné náboženstvá nebolo miesto. Zákony sa upravili a tým aj smerovanie spoločnosti.
„Idem spať,“ zahlási Zia, siahne po kabelke a postaví sa. Trochu sa jej zatočí hlava, ale udrží sa. „Vidíme sa ráno,“ mávne Michalovi na rozlúčku.
Prejde pár krokov po chodbe k dverám, položí ruku na kľučku, zatlačí a pozrie sa dolu chodbou.
Pevne zovrie pery. „Ja ti ukážem,“ povie si pre seba a kráča ku schodisku. Zíde po točitých schodoch, prejde chodbou a ďalšími schodmi. Občas sa oprie o stenu a snaží sa lapiť dych.
Zastane až pred dverami do krypty. Povzbudená fľašou vína vykročí napred a nezastavuje sa. Nemyslí, obáva sa, že by sa inak obrátila a utiekla.
Cesta nadol jej príde nekonečne dlhá, ale napokon zdolá posledný schod a s pootvorenými ústami hľadí pred seba.
Miestnosť je veľká, podopretá štyrmi širokými stĺpmi a plne osvetlená fakľami. Po zemi sa tiahne mäkký červený koberec s historickými motívmi. Centru vládne obrovská posteľ. Je prázdna a ustlatá. Nábytku veľa nevidí, iba jednu väčšiu skriňu za posteľou. Steny lemujú obrazy a tentoraz to nie sú portréty. Niektoré z nich dokonca pozná. Sú od známych maliarov – ateistov.
„Aká krypta, preboha,“ neveriacky pozerá na tú krásu a prechádza sa.
Vtedy si to všimne. Napravo od postele, až pri stene, vidí akýsi oltár. Svietia na ňom dve vysoké sviečky, ale plne stačia, aby osvetlili obraz medzi nimi.
Je na ňom žena blízkovýchodného typu. Havranie vlasy jej siahajú poniže ramien. Pery má plné, hľadí na ňu očami farby tmavej čokolády a usmieva sa, aj keď neodhaľuje zuby. Nemá dokonalú tvár modelky, ale aj napriek tomu sa jej javí byť nádherná.
„To je Magdaléna. Aspoň tak by ste jej hovorili vy,“ ozve sa Joshua za jej chrbtom a Zia sebou trochu trhne, ale neotočí sa. „Bola to tá najvýnimočnejšia žena, akú som kedy poznal. A aj najmúdrejšia, aj keď nemala žiadne vzdelanie.“
Zia naďalej pozerá na obraz. „To je vaša izba?“
„Áno. Chcel som k nej byť čo najbližšie.“
„Kedy zomrela?“ spýta sa a zadrží dych. Bojí sa odpovede.
„Dávno pred vašim narodením a narodením vašich rodičov a aj ich rodičov.“
„Kto ste?“ otočí sa prudko
Joshua Nazar stojí tesne za ňou a tentoraz sa neusmieva.
„Kto som teraz, alebo kto som bol vtedy?“ ukáže na obraz. „Namaľoval som ho po pamäti a odvtedy ho nespočetnekrát premaľoval.“
„Neodpovedali ste mi na otázku.“
„Kto myslíte, že som?“ spýta sa. „Alebo skôr, čo som?“ usmeje sa.
Zia preglgne a prikývne. Chce odpoveď na obe otázky.
„Myslíte si, že ste na pravdu pripravená?“
Opäť prikývne. „Pravda je to jediné, čo ma už v tomto svete zaujíma.“
„Skutočne? Niekedy je lepšie pravdu nepoznať, nemyslíte?“
„Nie,“ odvetí rázne.
„A čo súcitná lož? Alebo klamstvá, ktoré rodičia hovoria svojim deťom? Nie sú potrebné?“
Zia mlčí. Vie, na čo naráža. Sama už počas života povedala nejednu lož. Ale nikdy nie vo svojich článkoch. O udalostiach písala tak, ako sa skutočne odohrali. Nestavala sa na jednu ani na druhú stranu.
„Vidíte. Nie vždy je prijímateľ pripravený na čistú a často krutú pravdu. Ale napokon vždy príde okamih, keď pravda musí byť odhalená. Ako keď deťom oznámite, že Ježiško darčeky nenosí. Ani Santa Claus či Dedo Mráz.“
„Čo chcete svetu povedať?“ zatrasie sa Zii hlas a siaha do kabelky po diktafón, ale Joshua Nazar jej jemne zadrží ruku. Zia preglgne. „Že Boh neexistuje?“
„Ste múdra,“ usmeje sa.
„To je všetko? Prečo si myslíte, že práve vám uveria? V ústavoch je plno neveriacich. Na vás si cirkev ešte priamo netrúfla, ale už teraz vás očierňuje.“
„Nebudú mať na výber.“
„Ako si môžete byť taký istý? Pred vami boli iní, čo existenciu Boha spochybňovali.“
„Boli, ale chýbal im dôkaz, skutočný.“
„A vy ho máte?“
Joshua Nazar prikývne.
„Aký?“
„Zajtra,“ povie a ukáže jej rukou na dvere. „Poobede spravíme rozhovor a bude len na vás, či ho zverejníte. Odprevadím vás.“
Kráča pred ňou, ani raz sa neobzrie, neprehovorí.
Kto si? rozmýšľa Zia. Čo máš také, že to stojí za vystúpenie z tieňa? Alebo je to len vrtoch miliardárskeho syna, ktorý len využíva meno svojho predka a ťahá nás za nos?
Ticho idú chodbami. Teda ona ide. Joshua akoby sa vznášal a pri zrkadlách má pocit, že ho ani neregistrujú.
„A sme tu,“ usmeje sa a otvorí dvere. „Želám vám krásne, ničím nerušené sny, slečna Zia.“
„Aj vám… Joshua,“ povie a švihne pohľadom k najbližšiemu zrkadlu. Vidí ho a dych sa jej trochu upokojí.
Vojde do izby a dvere sa za ňou zavrú.
Uvoľní sa a zvalí sa do najbližšieho kresla. Pokrúti hlavou a tvár si schová do dlaní. „Bože!“ zadupe nohami.
Siahne do kabelky, vyberie zápisník a zapíše si, čo si pamätá z ich rozhovoru. Zahľadí sa na napísané slová a pokrúti hlavou. Nič jej nedáva zmysel. Aspoň nie logický. Všetko jej príde ako jeden veľký vtip. Ale prečo by niekto zašiel až tak ďaleko? Je to vôbec Joshua Nazar?
Hodí zápisník do kabelky a podíde k balkónovým dverám. Otvorí ich, ofúkne ju chladný vietor, ale neprekáža jej to. Potrebuje čerstvý vzduch.
Oprie sa o zábradlie a hľadí do noci. Na oblohe žiaria hviezdy, nevidieť jediný oblak. V diaľke vidí len obrysy stromov, čiernym údolím sa ženie vietor a výska od radosti.
Pozrie sa na Michalov balkón. V izbe sa svieti, dvere sú pootvorené. Priesvitný záves veje vo vetre.
„Michal?“ zavolá a zvuk jej hlasu jej príde zvláštny.
Odpoveď neprichádza.
Opatrne sa nahne ponad zábradlie a cez záves nahliadne do Michalovej izby. Vidí len jeho nohu a podľa polohy leží na zemi a nehýbe sa. „Michal!“ skríkne o niečo naliehavejšie.
Opäť žiadna odpoveď.
Vbehne do izby, rozrazí dvere na chodbu a beží k Michalovej komnate. Zatlačí na kľučku, ale je zamknuté. Päsťou zabúcha najsilnejšie, ako vie. „Michal! Preber sa!“
Znova nič.
Beží späť do vlastnej izby a na balkón. Zahľadí sa na vzdialenosti medzi balkónmi a prikývne. „To by som mohla dať.“
Ľavú ruku položí na stenu, pravú na kamenné zábradlie. Zopárkrát sa nadýchne a vyšvihne sa. Chvíľu hľadá rovnováhu a snaží sa nepozerať dole.
S očami upretými na Michalov balkón sa pripraví na skok.
Už sa chystá, keď sa jej do chrbta oprie silný vietor. Zamáva rukami, snaží sa zakloniť, ale už je neskoro.
V jednom okamihu padá a ide si hrdlo vykričať a v ďalšom sa pozerá do Nazarových tmavých očí. Sú nádherné, upokojujúce. Drží ju pevne v náruči na balkóne o poschodie nižšie.
„Róbert vám vravel, že nemáte chodiť večer na balkón,“ napomenie ju mierne.
„Michal,“ podarí sa jej zo seba dostať.
„Je v poriadku. Len toho trochu viac vypil. Róbert sa už o neho stará.“
„Ako…“
„Bol som nablízku,“ odpovie pohotovo.
„Izbu máte dole.“
„Rád sa prechádzam po chodbách. Pomáha mi to upokojiť myseľ. Hlavne pred veľkými rozhodnutiami.“
Zia mu neverí, ale je rada, že ju zachránil, a tak ďalej nevyzvedá.
Joshua ju odprevadí späť do izby a cestou skontrolujú Michala.
Leží v posteli, prikrytý a pokojne oddychuje. Na krku má obväz.
„Čo sa mu stalo?“
Joshua mykne ramenami, rozhliadne sa a ukáže na črepy na dne koša. „Musel omdlieť, rozbiť fľašu a porezať sa pri páde.“
„Nemali by sme zavolať sanitku?“ spýta sa Zia ustarostene.
„Takto neskoro by sem neprišli. Okrem toho je Róbert mužom s mnohými talentmi. Veľa vecí v živote zvládol vlastnou hlavou.“
Zia si zívne a až potom si uvedomí, že si nezakryla ústa. „Prepáčte,“ povie a opäť si zívne.
„To je v poriadku. Musíte byť po celom dni unavená.“
Zia prikývne a bez vyzvania sa vydá do svojej izby. Joshua ju nasleduje, zastane až pri balkóne. Zatvorí dvere, zatiahne záves a dá sa na odchod.
„Dobrú noc,“ povie vo dverách a odíde.
Zia si sadne na posteľ, vyzuje si lodičky a zvalí sa dozadu.
Jej posledná myšlienka je, že by si mala vyzliecť tie nádherné šaty.
Prebudí sa na klopanie na dvere.
„Zia!“ ozýva sa z chodby tlmené volanie.
„Ďalej,“ zachrapčí a dnu nahliadne Michalova vysmiata tvár. Už vyzerá byť v poriadku. Jedine obväz na krku napovedá, že sa mu čosi prihodilo.
„Si v poriadku?“ spýta sa Zia.
Michal prikývne. „Prečo by som nebol?“
Zia ukáže na obväz.
„To je nič. Len také škrabnutie,“ mávne rukou. „Daj sa do poriadku. Poobede robíme konečne rozhovor.“
„Koľko je hodín?“
„Desať preč,“ odvetí. „Budem v izbe,“ dodá a nechá ju samu.
Zavrie oči a pretočí sa na druhý bok. Ešte by spala. Zopár okamihov tak zostane a napokon sa posadí.
Pretrie si oči, natiahne sa a zloží nohy z postele.
Šuchtavými krokmi zamieri do kúpeľne, cestou si niekoľkokrát zívne.
Zhodí zo seba čierne šaty a nechá ich dopadnúť na zem. Vykoná rannú potrebu, vyzlečie sa donaha a vojde pod sprchu. Vodu nastaví na vlažnú.
Spočiatku je to šok, ale zvykne si a spokojne stojí pod tečúcou vodou. Myslí na rozhovor, na otázky, ktoré mu položí, na odpovede, ktoré dostane.
Umyje si aj vlasy, zastaví vodu a zabalí sa do uteráka. Podíde k umývadlu, umyje si zuby a vyfénuje vlasy.
Vráti sa do izby a už ju ani neprekvapí, že je posteľ ustlaná, záves roztiahnutý a cez stoličku sú prehodené nové šaty. Sú rovnaké ako tie z predošlého dňa. Lístoček na nich nie je.
Z kufra si vytiahne čisté spodné prádlo, oblečie si ho a potom aj šaty.
Pri zrkadle si korektorom prekryje kruhy pod očami a nanesie tenkú vrstvu mejkapu. Nechce to prehnať a na kamere by to mohlo vyzerať až príliš umelo.
Narýchlo si prečeše vlasy a zopne do jednoduchého vrkoča.
Skontroluje svoj stav v zrkadle a spokojne prikývne. Mohlo to byť lepšie, ale aj horšie.
Vezme si kabelku, nazrie, či v nej má všetko, a opustí izbu.
Cestou zabúcha Michalovi na dvere.
Otvorí okamžite, na pleci má tašku s kamerou.
Zia sa na ňu spýtavo pozrie.
„Kým si spala, pripravili sme s Róbertom výstroj. Spravil som zopár záberov a v izbe ich kontroloval,“ odvetí na jeden nádych.
Nezdá sa jej to, ale potrebuje kávu a je rada, že idú konečne pracovať. „Takže dnes to už dáme.“
Michal sa doširoka usmeje a prikývne. „Dnes prepíšeme históriu!“
Zia sa zamračí a chce sa ho spýtať, čo tým myslel, ale Michal sa už dlhými krokmi ženie dolu chodbou.
Snaží sa ho dobehnúť, ale zakaždým je pár krokov pred ňou.
„Spomaľ, pre boha živého!“ kričí naňho, ale Michal nereaguje.
Pobehne, ako jej to len v lodičkách ide. „Stoj!“ podarí sa jej chytiť Michala za rameno a otočí ho. Usmieva sa ako nepríčetný.
„Čo sa to s tebou deje?“ spýta sa ho Zia.
„Čo by sa malo diať?“
„Správaš sa zvláštne.“
„Ale kde, Zia. Len sa teším, že už bude všetkému koniec. Poď. Naješ sa, urobím posledné prípravy a urobíme jeden božský rozhovor!“
Zia ho stále drží za rameno a hľadí na obväz. Načiahne za ním ruku, ale Michal sebou trhne a odskočí. Na okamih sa Zii zdá, že na ňu cerí zuby.
„Michal?“
„Áno?“ usmieva sa znova.
„Čo sa ti v noci stalo?“
„Trocha som to prehnal, omdlel som, rozbil pritom fľašu a porezal som sa. Nič hrozné. Róbert ma dal dokopy. Je to muž s mnohými talentmi,“ zopakoval Michal Nazarove slová.
Zia sa usmeje a prikývne. Čaká, kým sa Michal otočí a rýchlo mu odhrnie obväz. Odkryje sa nedlhá rana zošitá šikovnými stehmi. Inak nič iné.
„Hej!“ zaženie sa rukou Michal. „Čo je to s tebou?“
„Prepáč, neviem, čo som si myslela, že uvidím,“ povzdychne si s úľavou a nechá sa viesť do jedálne.
Vo vzdialenom rohu vidí pripravenú aparatúru. Kamery s vysokým rozlíšením sú rozmiestnené v pravidelných rozostupoch okolo miesta rozhovoru. To tvoria dve starodávne kreslá a jeden okrúhly stolík. Priestor je dokonale nasvietený elektrinou poháňanými svetlami.
„Ako?“ spýta sa Zia.
„Generátor v pivnici,“ zaškerí sa Michal a ukáže na kábel tiahnuci sa až do tajnej miestnosti. „Jediný zdroj elektriny na hrade. Daj si kávu a zopár koláčov, vyzeráš akási nesvoja.“
„Ty si nedáš?“
„Už som mal. Spravím posledné nastavenia.“
Zia si sadne k stolu, naleje si kávu a z tácky si zoberie sladké pečivo plnené čokoládou.
Pri jedení a popíjaní kávy sleduje, ako Michal zapína kameru za kamerou. Dokopy ich je osem a k tomu ešte štyri drony.
Rozhovor bude zaznamenaný z každého uhla. Nič im neujde.
Dopije, opráši si ruky od omrviniek a postaví sa od stola. Vykročí k Michalovi a dvom kreslám, kde sa usadí.
Skríži si nohy a z kabelky si vytiahne zápisník s otázkami. Číta si ich a vyslovuje nahlas. Miestami otázku v poznámkach pozmení a opäť prečíta nahlas. Opakuje to, až kým nie je spokojná.
Keď skončí, zdvihne hlavu a obzrie sa.
Michal stojí pri stole v pozore a Joshua Nazar práve vchádza do miestnosti. Na sebe má rovnaký oblek ako predošlé dni, ale vyzerá ako nový.
„Môžeme začať,“ zahlási a namieri si to ku kreslám.
Kamerám nabehnú červené kontrolky, drony vzlietnu, svetlá sa trochu stlmia.
Joshua Nazar sa usmeje, odopne si gombík na saku a usadí sa.
„Pán Nazar, ďakujem za túto príležitosť spraviť s vami rozhovor.“
„Joshua bude stačiť. A potešenie je na mojej strane, slečna Zia. Obaja túžime po pravde.“
Zia prikývne a usmeje sa. Vie, že ju zaberajú kamery. „Joshua. Podľa verejných záznamov by ste mali mať osemdesiat osem rokov. Očividne tomu tak nie je. Ste mladík. Ako nám to vysvetlíte? Ste vôbec Joshua Nazar, miliardár a ateista? Alebo len niekto, kto sa za neho vydáva?“
„Som to ja a v skutočnosti mám oveľa viac.“
„O koľko viac?“ zamrví sa Zia v kresle a je zvedavá na odpoveď.
„O vyše tisícdeväťsto rokov,“ odvetí pokojne Joshua a na tvári mu pohráva úsmev.
„Tisícdeväťsto rokov,“ nenechá sa Zia zaskočiť. „Máte to ako dokázať? Alebo si z nás uťahujete?“
„Dôkaz je v tomto okamihu doručovaný do každej spravodajskej organizácie, vládam a náboženským vodcom.“
„O akom dôkaze hovoríte? Čo môže potvrdiť vaše tvrdenia?“
„Testy DNA z Turínskeho plátna, klincov, ktoré schovávala cirkev a tiež kopije.“
„Prosím?“ neverí Zia vlastným ušiam. „Čo s tým má spoločné Turínske plátno a všetky tie predmety?“
„Rozbor DNA získanej z týchto predmetov a jej porovnanie s mojou potvrdí, čo vám hovorím.“
„To by ale znamenalo…“ odmlčí sa Zia a pokračuje. „Je Joshua Nazer vaše pravé meno?“
„Je to jeho terajšia forma. Voľakedy som sa volal Yehoshua z Nazaretu.“
„Ježíš Kristus,“ vyriekne Zia a má čo robiť, aby sa ovládla. Skontroluje, či kamery stále bežia.
„Aj tak ma poznajú, bohužiaľ,“ povie sklamane. „Všetko, čo som za svojho vtedajšieho života hlásal, bolo plynutím času veľmi skreslené a nespočetnými prekladmi pozmenené.
Nikdy som napríklad nevyrobil z vody víno. Aj teraz vieme, že to nie je len tak možné. Ale víno som vyrábal, to áno. Pre vlastnú potrebu a známych, ale s výrobkami terajších vinárov sa to nedá ani porovnávať.
Taktiež som nikdy holými rukami či jednoduchým prikázaním nikoho nevyliečil. Aspoň nie hneď. Ale základné znalosti byliniek som mal a občas stačilo len trochu pozitívneho prístupu. Nič viac. Žiadna mágia alebo božská sila. Dnes by som bol teda lekár a amatérsky vinár. A im nikto nehovorí, že sú boží synovia.“
„V Turínskom plátne bol zabalený Ježiš po smrti. Vy ste ale tu a živý. Ako to vysvetlíte? Alebo aj to nie je pravda?“
Joshua Nazer sa pozrie do kamery a následne na svoje dlane. Zia sa pozrie tiež, ale nič nevidí.
„Tá časť je, žiaľ, pravdivá. V tom čase som bol čosi ako aktivista. Chcel som zmenu pre chudobných ľudí a mal som svoje názory. To sa niektorým vplyvným osobám nepáčilo. Chystali sme sa na pokojný protest, ale ktosi nás zradil…“
„Judáš,“ skočí mu do reči Zia.
„Nie,“ usmeje sa Joshua. „Bol to môj priateľ. Viem, čo sa o ňom hovorí, ale neverím tomu. Viacerých nás mučili a napokon ukrižovali. Nechali nás tak niekoľko dní. O hlade, o smäde. Moji priatelia umierali jeden po druhom. Ja som zostal posledný.“
„Aj napriek tomu ste tu.“
„Áno. Mal som ochranného anjela. Zjavil sa mi pár okamihov pred mojím posledným vydýchnutím. Spýtal sa ma, či sa chcem pomstiť tým, ktorí mi to spravili. Povedal som,“ odmlčal sa a schoval si tvár do dlaní, „povedal som áno a on mi daroval večný život. Keby som vtedy vedel, čo to bude znamenať a čo to spôsobí, odmietol by som. Ale bol som len človek a bol som slabý a plný nenávisti za toľké neprávo.“
„Anjel?“ spýta sa Zia neveriacky.
„No možno nie tak celkom anjel,“ pousmeje sa Joshua a do kamery odhalí žiarivo biele tesáky.
Zia sa pokúsi postaviť, ale zozadu ju späť zatlačia čiesie ruky.
Obzrie sa a hľadí do Michalovej pokojnej tváre, pohľad ma prázdny, usmieva sa.
„Nebojte sa. Nechcem vám ublížiť a ani nikomu inému.“
„Č-Čo ste zač?“
„Myslím, že to už viete. Pokojne to vyslovte nahlas,“ usmeje sa znova a po tesákoch nie je ani stopy.
„Ste upír?“ preglgne nasucho a uprene sleduje Joshua Nazara, Ježiša Nazaretského.
Nazar prikývne. „Vidíte už, prečo musela ísť pravda von práve teraz? Celá kresťanská viera je postavená na mne a takmer v ničom nemali pravdu. Moje učenia, kázania a názory takmer úplne prekrútili. Žiaden muž by sa nemal vzdať potreby byť so ženou a už vôbec nie v mojom mene. Nikdy som nebol proti párom rovnakého pohlavia. Veď aj v mojej dobe to bola celkom bežná vec. A manželstvo? Má byť o spojení dvoch milujúcich sa sŕdc. Jediní, komu majú čo sľubovať, sú oni sami. Nie mne, nie pred akýmsi bohom, ktorému sme ukradnutí.“
„Takže boh môže existovať?“
„Ak existuje tak som počas svojho veľmi dlhého života nenašiel jediný dôkaz a hľadal som, to mi môžete veriť. Veda vysvetlí všetko. Ak existuje nejaký boh, tak je to príroda a súčasťou nej sme aj my. V tom prípade sme všetci božie deti a nik nie je väčší než ten druhý. Nik nemá lepšieho boha, než ten druhý. Sme si rovní.“
„Prečo teraz? Prečo ste to nezastavili už vo svojej dobe?“ pýta sa Zia čoraz vážnejšie. Nerozumie tomu, ale verí mu každé jedno slovo.
„Na prvé storočia svojho nového bytia po vzkriesení nie som veľmi hrdý. Spáchal som veľa zlého. Hnala ma neutíšiteľná chuť po krvi a nejaký čas mi trvalo dostať svoje chúťky pod kontrolu. Splodil som pri tom nejedno monštrum.
Keď som sa z toho dostal, bolo už neskoro. Som si vedomý toho, že sa po celú dobu v mojom mene diali ohavnosti. Občas som zakročil, označili ma za heretika a prenasledovali. Tajné cirkevné kruhy po mne nikdy neprestali pátrať.“
„To, čo nám tu hovoríte, znie neuveriteľne. Prečo si myslíte, že vám niekto uverí práve teraz?“
„Viem si predstaviť, ako šialene to znie. Radikálov nebude jednoduché presvedčiť, ak vôbec. Potrvá roky, kým sa aspoň niečo zmení, ale musí to už skončiť. Európa sa chystá na krížovú výpravu a obávam sa, že táto môže byť posledná pre celé terajšie ľudstvo.“
„Myslíte si, že cirkev padne?“
„Nie, v každom prípade nie zo dňa na deň. Ale časom jej moc znova opadne. Nateraz postačí, ak to zatrasie túžbou po krviprelievaní v božom mene na všetkých stranách.“
„Moc cirkvi opadla už aj v minulosti a vždy našli spôsob ako sa vrátiť. Prečo by to malo byť teraz iné? Len kvôli tomu, že spochybníte Bibliu, Nový zákon, evanjeliá či iné náboženské texty?“
„Ako domček z karát. Odstráňte časť základu, zatraste ostatnými a stavba spadne, ak nedôjde k náprave.“
„Čo ostatné náboženstvá? Aj ich sa to týka?“
„Nebojíte sa o svoj život? Musí byť niečo, čo vás dokáže zabiť. Kôl do srdca napríklad.“
„Áno, budú sa usilovať o môj život. Práve teraz istotne pátrajú, odkiaľ prišli zásielky. Ale nič nenájdu.“
„Čo vám dáva istotu, že moja redakcia rozhovor zverejní? Ak je to, čo ste hovorili pravda, nie je veľa ľudí, ktorí by boli na to zvedaví.“
„Súhlasím. Preto som včera dokončil kúpu vašej televíznej stanice aj s denníkom. Od zajtrajšieho rána budete novou šéfredaktorkou s neobmedzenou mocou. Bude teda na vás, či je to pravda, na ktorú sú ľudia pripravení.“
Po tých slovách sa Joshua Nazar dvihne a kývne na Michala.
Kamery sa vypnú, drony pristanú a svetlá pohasnú.
Joshua stojí nad Ziou a podáva jej ruku.
„Prečo ja?“
„Na to ste sa už pýtali. Váš zápal pre pravdu vás neraz dostal do problémov, ale nedali ste sa zastrašiť. Vo svete je veľmi málo novinárov ako vy. Ale iba jednej koluje v žilách jej krv.“
Zia zľahka preglgne. „Čo sa s ňou stalo?“
„Neviem to na isto. Po mojej smrti zopár rokov smútila, ale napokon našla nového muža. Trvalo mi, kým som ju našiel a následne vás.“
„Neboli žiadne iné ženy vo vašom živote?“
„Boli. Ale žiadna sa jej nevyrovnala úplne.“
„Uvidíme sa ešte?“ spýta sa a uvedomí si, ako nemožne sa správa.
„To záleží na vás,“ usmeje sa a opustí jedáleň.
Zia ostane sama s Michalom. Ten sa už neškerí, len sa zmätene obzerá a škriabe sa na hlave.
„Už sme skončili?“
„Áno.“
„Zvláštne. A ako to dopadlo?“
„Šak si bol celý čas tu.“
„Vážne? To som asi musel zaspať. Sorry,“ povie a pozrie sa na hodinky. „Idem zložiť výbavu. Ak si pohneme, budeme do zotmenia v meste. Alebo krátko po. Stihneme tak veľkonočné vysielanie.“
„To teda stihneme,“ povie Zia a pomôže Michalovi s balením.
Už sa nevie dočkať výrazu Petrovej tváre, keď zistí, že o prácu prišiel on.