Poviedka Svetlo od autorky Karolíny Chudíkovej vyhrala v rámci žánrovej poviedkovej súťaže Martinus Cena Fantázie 2020 pridruženú cenu – Cena Multiverza pre autorky a autorov do 15 rokov. Karolíne gratulujeme, dúfame, že sa zúčastní aj v ročníku 2021 a vy si jej poviedku vychutnajte. 🙂
Pred mesiacom mi prišla jasná správa od vedenia: „Vypnite svetlá a do odvolania ich za žiadnych okolností nezažínajte.“ Samozrejme, poslúchol som. Ani na sekundu som nezapochyboval o opodstatnenosti rozkazu. No teraz začínam čím ďalej, tým viac pochybovať. Pri mojom majáku bolo more vždy rušné, stretávali sa tu obchodné cesty najväčších svetových mocností. Denne som pred rozbitím o ostré skaly a útesy zachránil desiatky lodí.
No od tej správy ostalo na moriach prázdno. Celé dni som pozoroval hladinu, čakajúc na akúkoľvek loď, no jediná živá bytosť, ktorú som uvidel, boli čajky, ktoré mi znepríjemňovali život a snažili sa uchmatnúť si posledné kúsky jedla, ktoré som mal. Zásobovací čln, čo chodil dvakrát za mesiac, sa už raz oneskoril. Potraviny mi pomaly dochádzali, a ak sa oneskorí druhýkrát, budem nútený odísť do mesta.
V poslednom čase boli čajky ešte tvrdohlavejšie ako zvyčajne a nedali sa odohnať obyčajným mávnutím ruky a nadávkami. Začal som preto jedávať vnútri, čo bolo samo osebe neprirodzené. Za tých päť rokov, čo som technik môjho majáka, sa to stalo asi prvýkrát, keď nepočítam hurikán približne pred dvoma rokmi. Kuchynka bola malá miestnosť s prekvapivo pochmúrnou atmosférou. Nezvykol som sa cítiť osamelo, ale zakaždým, ako som uvidel štyri stoličky, ktoré stáli okolo jedálenského stola, ma niečo bodlo pri srdci.
Ale možno mi ľudská prítomnosť chýbala len preto, že sa nikto neohlásil, ani keď som volal do mesta. Snažil som sa ich skontaktovať vysielačkou aj telefonicky, ale na druhej strane bolo vždy len ticho. Najprv som si myslel, že je to vplyvom výpadku elektriny. Môj maják bol sebestačný a mal vlastný generátor, ktorý fungoval na solárne panely, takže mňa by to nijako neohrozilo. No výpadok elektriny by netrval celý mesiac a rozhodne by preto neprestali chodiť lode. Možno sa začala vojna? Možno vybuchla v okolí jadrová elektráreň a dážď, ktorý na mňa teraz padal, bol plný rádioaktivity. Možností bolo tisíce. Nezostávalo mi nič iné ako to zistiť na vlastnú päsť.
V ten deň mal prísť zásobovací čln. Nedočkavo som stál na terase. Vietor bol obzvlášť ostrý a chladný. Bičoval ma do tváre a ľahko sa dostal pod vrstvy oblečenia. No vytrval som, potreboval som si byť istý, že v momente, keď vojdem dnu, nedorazí čln, nepokúsi sa ma zavolať k sebe, no v tom okamihu ho rozbijú vlny vyvolané vetrom. Všetky moje prestávky boli kratučké a ihneď som sa ponáhľal na svoje miesto.
Neprišiel. Moja tvár očervenela od vetra a každý jeho ďalší závan bolel. Rozhodol som sa, že na druhý deň ráno odplávam do mesta, aj keby sa podmienky nezlepšili. Venoval som posledný pohľad moru. Na hladine sa odrážal mesiac a hviezdy. Na sekundu som zabudol dýchať. Uvidel som pohyb. Maličká loď, asi rybárska. Plávala priamo k majáku. Jej motory rušili ticho okolitého mora.
Vtedy som sa rozhodol porušiť nariadenie. Nemôžem dopustiť, aby jediná loď, ktorá sa tu za mesiac preplavila, stroskotala. Zapol som svetlá. Vtedy však prudko zmenila smer ako vystrašené zvieratko, vyľakané nečakaným pohybom. Začala sa vzďaľovať.
Zúfalý som vybehol von. Snažil som sa zasvietiť baterkou priamo na nich. Museli ma vidieť. No napriek tomu odišli. Nechali ma tu. A vtedy sa začala tá pieseň. Neznelo to ako niečo, čo som kedy počul. Prinútilo ma to zastať. Pozoroval som krajinu okolo seba, vyzerala nádherne. Ako najkrajšie miesto na svete. Slaná vôňa mora, borovice nakláňajúce sa dole z útesov. Kamenistá pláž. Môj maličký ostrovček. Moje krásne miesto. Doteraz som si neuvedomil, aké to tu je úžasné. Dostal som sa do niečoho, čo pripomínalo tranz. Viním za to tú pieseň. Niečo také nádherné som v živote nepočul. Dal by som čokoľvek za to, aby sa mi podarilo začuť ju ešte raz v živote.
A vtedy môj maják padol. Akoby doň niečo narazilo, možno stádo slonov postavené na seba. Nikdy som nevidel niečo podobné. Taká obrovská budova, ktorá spadla ako domček z karát. Ako keby nič nevážila. Bola tam toľké roky a zrazu z nej ostali len ruiny. Prišiel som o všetko, čo som tam mal. Môj život sa práve rozsypal na kúsky. Rozplakal som sa ako malé dieťa. V tom momente som ľutoval aj tie čajky, ktoré sa ubytovali v streche. Pieseň doznela. Jediné, čo ostalo, bolo hrobové ticho. Sadol som si na kameň a pozeral do prázdna.
Maják už nesvietil a s ním zhaslo aj moje svetielko nádeje, že nikam nepôjdem. Už ma tu nič nedržalo. Napriek tomu som však nemohol nikam ísť. Nočné more bolo nebezpečné. Preto som musel ostať na ostrovčeku, obklopený ruinami vlastnej minulosti.
Pozeral som na zbúraný maják. Nikdy nebol najkrajší na svete, ale mal miesto v mojom srdci. Vždy bolo krásne zobudiť so vo výškach na zvuk vĺn, ktoré sa stretávali so skalami, alebo na škriekanie čajok. Mohol som sledovať, ako slnko vychádza a zapadá, siluety malých lodiek alebo jednoducho more. Niekedy som sa vybral na krátku prehliadku okolia. Občas sa tu zastavili aj uškatce, prekvapivo priateľské, ale nikdy som sa k nim nepriblížil na viac ako pár metrov.
Bolo ťažké veriť, že toto všetko zmizlo natrvalo. Budem sa teraz musieť presťahovať na iné stanovisko? Nechcem sa znovu sťahovať. Toto bol ten kúsok raja, ktorý som chcel, nič iné som nepotreboval, ani viac, ani menej.
V noci som nemohol oka zažmúriť. Musel som sa prechádzať, aby som nezamrzol. Ráno som, ešte skrehnutý, nasadol do člna. Ďakoval som Bohu, že sa motory nerozhodli, že prestanú fungovať. To by bola moja smrť. More sa upokojilo a vietor zoslabol.
Cesta mi pripadala dlhá, hoci som šiel len kúsok. Možno to bolo tým, že nebolo čo pozorovať. Akoby na mori zmizol všetok život. Mesto vyzeralo rovnako prázdne. Na pláži, kde zvyčajne bývali davy ľudí, som nikoho nezazrel. Čln som zaparkoval v prístave, nečakal tam nikto, kto by vyžadoval peniaze, tak som odišiel bez platenia. Potom som sa rozhliadol po meste. Na moment som sa musel zastaviť v myšlienkach a pozeral som sa na tú skazu. Väčšina budov dopadla rovnako ako môj maják. Dokonca aj hrad bol zničený. Videl som ho mnohokrát a nikdy nepatril k najkrajším, ale napriek tomu bola neopísateľná škoda, že skončil ako hromada kameňov. Celé ulice boli prázdne. Čo sa stalo so všetkými ľuďmi? Nemohli predsa len tak zmiznúť. Prechádzal som sa po uliciach ako bludný duch, hľadajúci svoju dávno stratenú lásku. Nevidel som mŕtvych, ale ani živých.
„Hej, ty! Hej, presne ty! Otoč sa sem, napravo!“ Uvidel som muža, vyzeral na dôchodkový vek, no jeho pohyby a oči boli bystré. Gestom si ma privolal k sebe. Tam boli ďalší traja muži. Dvaja ako jednovaječné dvojčatá, rovnako ryšaví, špinaví od prachu a unavení, mohli mať možno dvadsaťpäť. Ďalší mohol byť taký starý ako ja, na jednej polovici tváre mal čerstvú popáleninu, začervenanú a plnú pľuzgierov. Ťažko sa naňho pozeralo, ale preglgol som a vydržal som to.
„Skade si?“
„Z majáka. Toho, čo je tu neďaleko na takom malom ostrove.“
„Maják? To ho akože nezničili hentí? Pekný príbeh, ale nemáme najmenší dôvod ti veriť.“
„Hentí? Kto? Nič ho nezničilo. Včera večer sa proste… rozpadol. Akoby len zafúkal vietor a on sa zrútil.“
„No, no. Hádam nebudeš plačkať kvôli svojmu majáčiku. Tu v jednu noc tie tvory prišli a zožrali celé mesto. Nikto neostal, nechápeš to? Všetci umreli.“
„To je mi ľúto.“
„Samozrejme, úplne ti to vidím na očiach. Čo tu robíš? Hľadáš niekoho, kto by ti opravil tvoj majáčik, aby si znovu mohol odísť od civilizácie a zašiť sa tam na večné veky? Tak to si úplne mimo. Tu už nič nie je. Všetci pokapali. No, choď už. Takých ako ty už nepotrebujeme.“
„A čo akože idete robiť teraz? Počkať tu a pokapať tiež?“ Zvrtol som sa na odchod.
„Ak ťa to tak zaujíma, zistili sme, že tu neďaleko majú noru. Ideme ju odpáliť, aby stade už nikdy nevyliezli.“
„Noru? Takže to sú nejaké živé bytosti?“ Zastavil som sa. Uškrnul.
„To ani Boh nevie, však on tie tvory nevytvoril. Ono to vyliezlo z pekla. Vraj to vyzerá ako dinosaurus, ale videli to akurát tak tu Luukas a Jukka. Mne je fakt jedno, ako to vyzerá. Ide to po svetle. Rozdupe to akýkoľvek zdroj a potom to zhltne kričiacich ľudí.“
„Ako ste zistili, kde to má noru?“
„Tuná Aron je námorník. Videl, jak idú do mora a tam sa ponárajú, ale len z diaľky. Preto to budeme musieť nájsť.“
„Môžem vám pomôcť,“ samého ma prekvapilo, keď som to povedal, „poznám okolité vody. Viem aj o veľa jaskyniach, ktoré tu sú. Som certifikovaný potápač. Dokážem sa tam dostať. Máte obleky?“
Potichu sa poradili. Jeden z nich, myslím, že sa volal Aron, mi nakoniec povedal: „Asi ťa budeme potrebovať, či sa to Severimu páči, alebo nie. Ospravedlň jeho agresivitu, zabilo mu to celú rodinu. Všetci sme o niečo prišli. Chceme tie monštrá poslať späť do pekla. Pôjdeme mojou loďou, momentálne je v prístave.“
„Kedy sem prišli tie tvory? Akože, kedy sa to všetko začalo?“
„Pred mesiacom. Vtedy prišli a vtedy došlo k hlavnému masakru. Stratili sme polovicu mesta. A potom znovu, hneď na druhý deň. Tí, ktorí neumreli hneď, umreli potom. Ostatní ušli. My sme tu ostali, čakali sme, kedy po nás niekto príde. Volali sme všade. Mala sem prísť armáda alebo niečo také. No nechali nás tak. Možno majú všetci ostatní rovnaký problém,“ ohlásilo sa jedno z dvojčiat, ktoré doteraz mlčali.
„To až toľko ľudí naraz zmizlo? Veď to je nemožné. Naozaj ste tu ostali len vy?“
„Možno nie. Je to tu dosť veľké. Možno sa tu skrývajú ďalší preživší, preto sa ich snažíme vyhľadať.“
„Koľko bolo podľa vás tých tvorov?“
„Dosť na to, aby zničili celé mesto za pár minút.“
Pomaly som prikývol, môj mozog nebol schopný spracovať všetky tie informácie. „Takže idú za svetlom, však?“
„Boha tvojho, ty nás vôbec nepočúvaš? Áno, však som to práve povedal. Jak mole,“ zahučal Severi. Iný tón hlasu asi ani nevie používať.
„Oni… Môj maják vydržal tak dlho, pretože som nezapínal svetlo. Potom sa ku mne okamžite dostali. Ozvala sa nejaká pieseň a potom sa všetko zrútilo. Ja som hlupák. Mal som počúvať nariadenia a nezapínať ho. Všetko mohlo byť inak.“ Hlas sa mi triasol. Presne, ako sa zatriasol môj maják predtým, než spadol.
„Na čo je maják, ak nesvieti? Aj tak ti postavia ďalší, nemáš sa čo báť.“
„Vlastne, jedna zo súčastí majáka sú hmlové signály,“ začal som, no nikto ma očividne nepočúval, takže som to vzdal.
„Kedy sa chystáme odísť?“
„Práve teraz,“ rozhodol Severi, ktorý prevzal vedenie skupiny.
„Máte dynamit alebo niečo podobné?“
„Hej. Dostali sme nejaký z baní.“
„Keď ste sa dostali k baniam, prečo rovno neodídete z mesta?“ nechápal som.
„Pomsta. Odpálime tie netvory a potom odídeme. Možno sa raz vrátime, keď sa všetko dá do poriadku.“ Pochyboval som o tom, že milión ľudí, ktorí zomreli, sa len tak vráti do mesta a všetko bude znovu tak ako predtým, no nechcel som mu ničiť nádeje alebo ešte horšie, pohádať sa s ním.
Aronova loď bola stredne veľká, no dobre udržiavaná, takmer nová. Bolo tam dosť miesta, takže sme sa všetci šťastne rozliezli do jej rôznych kútov. Všetci sme boli cudzinci, nechceli sme sa zhovárať dlhšie, ako je potrebné. Možno Aron potreboval pomoc, no nemal som na to najmenšiu chuť. Nechápal som, prečo som sa na to dal. Oni všetci chceli niekoho pomstiť, niekoho dôležitého. A prečo som tu ja? Spadol mi maják. Mal by som byť rád, že ešte žijem, nieto ešte plakať nad svojím osudom.
Loď sa konečne dala do pohybu. Vietor mi fúkal do tváre. Pozoroval som prázdne more. Nikde neboli prístavné húfy rýb. Zaliezli od strachu? Alebo tie tvory zožrali aj ich? Po chvíli som začul hlas, zrejme Aronov: „Hej, ty, ten z majáka, poď sem.“ Mal nie veľmi očividný prízvuk a hlas hrubý od fajčenia.
„Potrebujem, aby si ma nasmeroval k jaskyniam.“ Prikývol som. Mal som vo vrecku mapu okolia nášho ostrova, kde boli ledabolo načmárané nebezpečné miesta, jaskyne, potápačské miesta a ďalšie majáky. Dokopy s mojím ich bolo päť, obkolesovali hlavný ostrov ako strážne veže. Hanbil som sa za svoju mapu, moje písmo tam bolo takmer nelúštiteľné a na okrajoch boli drobné kresby, ktoré som spravil, keď som nemal iný papier.
„Kde si ich videl? Aspoň približne. Mimochodom, moje meno je Petri.“
„Juhovýchodne od ostrova.“ Odignoroval môj pokus o predstavenie sa.
„Výborne. Tam je len jedna jaskyňa. Dosť veľká. Niečo takých rozmerov by tam určite vplávalo. Máme dosť dynamitu?“
„Dúfajme.“ Ďalej sa so mnou nerozprával a sústredil sa na navigáciu lode k tej jaskyni.
„Je tam dosť hlboká voda. Loď tam vpláva úplne bezpečne.“ Prikývol.
„Čo sa stalo s tvojou posádkou?“
„Umreli. Ako všetci v tom meste.“
„Prečo ty nie?“ Došlo mi, ako tá otázka asi znela, no už bolo príliš neskoro vziať slová späť.
„Boli v krčme. Ja som šiel za svojou priateľkou. Práve som mieril k nej domov, no vtom sa to začalo. Mal som šťastie, že som prežil. Neďaleko mňa vybuchlo elektrické vedenie. Preto mám toto na tvári.“ Ukázal na svoju popálenú stranu tváre.
Prekvapilo ma, že odpovedal. Jeho výraz ostal rovnako tvrdý, no v očiach sa mu zračil smútok. Neplakal, iba sa zahľadel do diaľky, hoci nepozeral na nič pred sebou, ale priamo do sveta, v ktorom boli jeho blízki.
Pozoroval som, ako napredujeme po mori, ktoré mi bolo také známe, ale zároveň mi teraz pripadalo cudzie. Tu ma učili riadiť loď, tu ma učili potápať sa, tu som sa staral roky o maják. Lenže predtým tu všade bolo počuť smiech, kam som prišiel, tam ma vítali ochotné, priateľské tváre jeho obyvateľov. Za každým rohom striehol hlasný kŕdeľ vtákov, keď som šiel člnom na prechádzky, stretával som rybárske lode, z ktorých ma priateľsky zdravili rybári. Toto miesto bola momentálne len lacná kópia toho, čo bývalo.
„Tu zaboč doprava. Áno, teraz choď ešte kúsok… Dobre, tu zastav.“ Ocitli sme sa asi kúsoček od najhlbšieho miesta v okolí. Keď som bol mladší, mal som z neho zimomriavky. Nechodilo sa k nemu potápať, prúdy tam boli zradné a jaskyňa nestabilná. A niektorí ľudia tam nechceli ísť, pretože boli poverčiví. Doteraz som za to vinil fakt, že ľuďom sa nepáči metre hlboká diera, ktorá možno ani nemá dno, ale možno tí starí blázni, ktorí o tom rozprávali, mali pravdu a my všetci sme sa mýlili.
„Tu?“
Prikývol som. Voda bola krásna, okolo diery bolo vidieť na skalnaté dno. Zato jaskyňa vyzerala hrozivo, tmavomodrá jama uprostred mora. Ako čierna diera, ktorá do seba vtiahla všetko živé. Oblial ma pot. Aron si z toho očividne nič nerobil, dokonca si začal pospevovať akúsi melódiu. Na sekundu sa mi zdala podobná tej, čo som počul chvíľku pred zničením svojho majáka. No potom ma ten pocit prešiel. Človek by nebol schopný niečo podobné zo seba vydať.
Zobral som si oblek, ktorý zohnali bohviekde. Nebolo to práve hygienické, ale očividne to nikomu nevadilo. Dával som si ďalšie časti výstroja, všetko som precízne kontroloval, tak, ako ma učili. Všetko bolo v poriadku, teda aspoň som dúfal. Niečo také som nerobil už zopár rokov, preto som bol, pochopiteľne, nervózny.
Konečne som sa do toho všetkého navliekol. Ťažkopádne som prešiel na palubu, kde ma už čakali. „Najprv to tam len preskúmaš. Potom sem prídeš a dáme ti téentéčko. Rozumieš?“ zahučal Severi.
„Vystačí mi vzduch?“
„A čo ja viem? To máš ty vedieť.“ Očividne musím byť naozaj rýchly.
Sadol som si na bok lode. V žalúdku som pocítil vzrušenie. Za mnou nebolo nič, len hlboká ničota mora. Kedysi som vzrušenie vyhľadával na dennej báze. Bolo to ako droga a ja som spravil múdro, že som sa toho vzdal. No teraz som dostal ďalšiu dávku. Vedel som, čo všetko je v stávke, a o to to bolo intenzívnejšie. Už sa mi prsty netriasli od strachu, ale od nadšenia.
„Boha tvojho, trvá ti to jak lačnému sranie. Pohni si! Šak bude noc, dokým tam dôjdeš!“
S povzdychom som si dal regulátor do úst a pridržal som si ho tam. Hlavu som si pritlačil k hrudi. Potom som sa odhodlal a pohol dozadu. Zacítil som, ako padám. Ocitol som sa v chladnej vode. O pár sekúnd som vyplával k povrchu, kde som mávol na loď, že je všetko v poriadku, no tam sa na mňa už nikto nepozeral. Nezaskočilo ma to. Ponoril som sa do vody. Všade bolo prázdno. Žiadne ryby. Zmizli ako obyvatelia mesta.
Plával som nižšie a nižšie. Onedlho som sa ocitol na mieste, kde sa stretávalo dno mora a jaskyňa. Nevyzeralo to, že by sa tu niečo hýbalo, alebo som to iba nevidel. Vstúpil som do jaskyne. Dával som pozor na každý svoj pohyb, aj keď som zatiaľ mal ešte veľa miesta. Steny obrastali husté riasy, hoci po bokoch jaskyne boli ošúchané. Morská tráva tancovala v rytme oceánu. Mohol to byť pekný pohľad, no zúfalo tomu všetkému chýbali ryby, medúzy, chobotnice, čokoľvek.
A vtedy som to uvidel. Na miestach, kde bol porast ošúchaný, boli obrazce. Pripomínali tie, ktoré kreslili v praveku. Vyryté na večnosť. Ukazovali ľudí, jednoduchých človiečikov z paličiek, ako uctievajú niečo, čo pripomínalo dinosaura. Vyzeralo to ako detská kresba.
Vtedy ma rozbolela hlava. Ozývala sa v nej stále tá istá pesnička, ktorú spievali. Dunela mi v hlave. Bola smutná, clivá a rozbrnkala mi každý jeden nerv. Bola taká nádherná, že moje telo niečo také nezvládalo. A potom sa mi v hlave vytvorili obrazy. Bolo to ako nejaká forma telepatie.
V hlave sa mi ukazovali obrazy. Očividne tie tvory boli niečo ako dávni bohovia, ktorí stvorili svet. Dávali na ľudí dlhé roky pozor, ale potom ľudia vyvolali nejakú dlhú, nezmyselnú vojnu. Teraz, po tretej svetovej, ich prebudili výbuchy zbraní, ktoré otriasli jaskyňami, kde prespávali, a znovu sa prišli pozrieť na povrch. Svetlo ich však oslepovalo, a tak ničili všetko, čo svietilo.
Precitol som. Môj svet sa na chvíľu prestal točiť. Naozaj sú to bohovia? Všetko to do seba zapadlo. Milovali nás ako svoje vlastné deti, no my sme ich zranili svojimi činmi. Teraz sú späť, pripravení nám všetko odpustiť. Bola to posledná šanca nášho sveta. Inak sa budeme sami ďalej rútiť k záhube. Celá tretia svetová vojna bola naša najväčšia chyba. Veď počas nej vymrela tretina sveta, samozrejme, že to prebudilo bohov.
Nemohol som tú jaskyňu odpáliť. Donútim ľudí, aby zhasli všetky svetlá. Budeme môcť čakať na svojich záchrancov. Oni nás navedú na správnu cestu, tak ako za starých čias. Pomaly som plával hore. Na hladine ma už čakali ostatní.
„Tu máš tú vec. Vieš to použiť?“
Vytiahol som si regulátor z úst. „Nemôžeme. Tie tvory sú bohovia. Prišli nás sem vykúpiť.“ Snažil som sa to vysvetliť, ale jazyk sa mi motal.
„Už ti z toho straší vo veži? Zober to a skonči s nimi.“
„Nemôžeme to spraviť. Nechcú nám ubližovať, len im vadí svetlo…“
„Už nám ublížili dostatočne! Zničili všetko, čo mohli. Ako si na to vlastne prišiel? Rozprával si sa s nimi? Posťažoval si sa im, že ti zničili majáčik, a oni vyronili slzičku a menovali ťa novým Ježišom? Spamätaj sa! Zabili milión ľudí, ale zrazu sú naši záchrancovia? Počúvaš sa vôbec?“ vrešťal na mňa Severi.
„Ukázali mi minulosť. Vedia komunikovať myšlienkami pomocou tej hudby. Stačí len počúvať.“
„Zničili celé mesto a zmarili nevinné životy. Myslíš si, že zrovna oni by nám mali odpúšťať? Sú to divé beštie. Vylez sem. Daj si dole ten oblek a nechaj niekoho iného, nech sa o to postará. Kto chce ísť? Nikto? Dobre, pôjdem ja, kľudne tam aj zdochnem, je mi to jedno. Ako sa to má používať? Vie to tu niekto? Čo ste všetci ticho? Hanbite sa za seba. Veríte takému nezmyslu? Vari vám nezničili životy?“
„Čo ak to naozaj bol len omyl?“ spýtal sa potichu Aron. Severi sa k nemu obrátil. Jeho oči boli podliate krvou a leskli sa, možno zadržovanými slzami. Potom ho udrel. Tak silno, že Aron skoro odletel preč. Severi vytiahol pištoľ.
„Všetci ste blázni! Absolútni blázni! Chcete umrieť, všakže? Neschopní hlupáci. Môžem vás rovno pozabíjať sám, aby ste nezavadzali. Chcete zničiť svet, no nie? Už vaše mozgy uškvarili ako praženicu a teraz ich ovládajú.“ Namieril na mňa. Počul som cvaknutie poistky, no nevládal som sa pohnúť. Čo som mal robiť, keď som stál zoči-voči šialencovi?
Vystrelil. Najprv som necítil nič. Akoby to vôbec nebolelo. Potom som uvidel slabý prúžok krvi vytekajúci do vody. Chytil som sa hrude, tam niekde asi vošla guľka. Všetko okolo sa začínalo pomaly sfarbovať do červena. Zabudol som hýbať nohami, čo ma držalo nad hladinou. Ponoril som sa pod hladinu, kde ma už volali hlasy bohov. Tlmene som počul zdesené výkriky nad sebou.
Došlo mi, že ešte majú dynamit. Zo všetkých síl som znovu vyplával. Sprudka som sa nadýchol vzduchu. Vyskočil som ako delfín a vytiahol výbušninu zo Severiho ruky. Vydal zo seba skoro zvierací ryk, no ja som už dávno kĺzal späť pod vodu.
Ja možno zomriem, ale oni budú zachránení. Postarajú sa o svet, a ak je život po smrti, postarajú sa aj o mňa. Poslúžil som im dobre. Cítil som, že umieram. Zrazu ich pôsobenie nad mojou dušou prestalo.
Oklamali ma.
Jediné, čo kedy chceli, bolo nažrať sa.
Padal som do hĺbky, kde už boli rozďavené obrovské ústa, čakajúce na sladký pokrm.
