Balada o hadoch a vtáčatkách – Suzanne Collins

Desať rokov po vydaní posledného dielu bestsellerovej trilógie Hry o život sa autorka Suzanne Collins vrátila do sveta, kde medzi legitímne zábavky patrí sledovanie vzájomne sa vraždiacich detí. Balada o hadoch a vtáčatkách je prequel, odohrávajúci sa dávno pred tým, než dnes už slávnu Katniss Everdeenovú poslal nešťastný lós bojovať o holý život. Hlavným hrdinom je tentoraz mladý Coriolanus Snow – ten Coriolanus, ktorý v Hrách o život vládol ako prezident celej krajine a zosobňoval všetko zlé, čo skazené Sídlo predstavuje. Autorka si tak zvolila zaujímavú perspektívu, čitateľsky atraktívny ponor do hlavy budúceho zlosyna, ktorý má všetky dôležité rozhodnutia ešte len pred sebou, rovnako ako svoje prvé aktívne zapojenie sa do Hier o život.

Hry, z ktorých môže vyjsť len jeden víťaz a ostatní „vyvolení“ sú v podstate odsúdení na smrť, sa každoročne konajú ako pripomienka toho, ako dopadnú tí, čo si dovolia vzdorovať Sídlu. A keďže od víťazstva nad rebelmi uplynulo ešte len desať rokov, aj toto brutálne podujatie má čitateľ možnosť spoznať v jeho začiatkoch. V kontraste k neskorším dômyselným arénam a rôznym hi-tech pascám tu je len prostý, bombovými útokmi poničený pľac. A vyvolení, v budúcnosti niečo ako celebrity, hoci aj s krátkou životnosťou, sú v Balade o hadoch a vtáčatkách iba bandou otrhaných, zúbožených detí. Okázalé kulisy tak autorka vymenila za depresívnejšiu verziu, princíp však ostáva rovnaký. Človek zbavený svojich základných práv je nútený stať sa lovcom-zabijakom, ak nechce skončiť ako korisť.

Aj sám Coriolanus je pritom odmalička konfrontovaný so smrťou – ako dieťa zažil vojnu, a hoci už nejaký čas vládne mier, celá krajina sa stále vyrovnáva s jej dôsledkami. Rodina Snowovcov pritom patrila medzi smotánku a na povrchu sa snaží zdanie blahobytu naďalej udržať – aj keď jediné, čo im ostalo, je dobrá adresa a stále živé spomienky na hrôzy vojny.

Autorka opakovane pripomína, že Coriolanus žije odvtedy v ustavičnom strachu – a o to viac sa snaží túto zraniteľnosť skryť. Čitateľ tak sleduje hrdinu, ktorý permanentne koná navonok v rozpore s tým, ako sa cíti. A rozporuplné sú aj jeho pocity ohľadom Hier o život, na ktorých sa má tento rok zúčastniť v pozícii mentora vyvolenej z najchudobnejšieho, dvanásteho okresu. Pre Coriolana je stretnutie s týmto dievčaťom, Lucy Grayovou, doslova kultúrnym šokom. Potulná hudobníčka so svojským vkusom aj vystupovaním mu pripadá ako farebný exotický vták, čo ho musí zákonite fascinovať, ak nie priťahovať. Ich zoznámenie patrí k tomu najlepšiemu v knihe, resp. vďaka tomuto úvodu by bolo veľmi ťažké nebyť zvedaví na ich ďalšie interakcie.

Skutočne by totiž nemohlo ísť o nesúrodejšiu dvojicu. On, viazaný tým, čo pre neho znamená jeho rodokmeň a túžba obhájiť si miesto medzi tými najvplyvnejšími, ona, nespútaná, vymykajúca sa všetkému, čo on pozná a čomu rozumie. Ich rozdielnosť podčiarkuje aj to, ako sa vyjadrujú – Coriolanus škrobene, ona farbisto, v metaforách. Lucy tak vytvára akýsi oživujúci protipól voči hlavnému hrdinovi, ktorým nelomcujú nijaké vášne (sám tvrdí, že sa cíti „emocionálne odtrhnutý). Ukazuje sa to najmä v dialógoch, v ktorých na seba Lucy strháva pozornosť – tak, ako napokon vždy, keď je práve na scéne.

Pomerne skoro začína byť jasné, kam smeruje ich vzťah, okorenený tým, že ona je už prakticky mŕtva a on jeden z tých, čo ju posielajú na smrť. Treba však povedať, že nejde o žiadne romantické vzplanutie – na to je Coriolanovo počínanie aj prežívanie príliš podmienené tým, aký osoh mu môže ten druhý priniesť. Mladý Snow skrátka už vo svojich osemnástich rokoch sleduje vlastné ciele a Lucy je preňho predovšetkým prostriedkom, ako dosiahnuť vytúžené méty.

Už samotný názov Collinsovej najnovšieho diela – Balada o hadoch a vtáčatkách – napovedá, že tak, ako je pre každú baladu príznačné, nespeje sa tu k žiadnemu happy endu, baladická pochmúrnosť udáva tón celej knihy. Autorka sama pripomína, že balada je pôvodne pieseň, ktorá rozpráva príbeh – a piesne hrajú v jej príbehoch dôležitú rolu. V Balade o hadoch a vtáčatkách sú zastúpené v naozaj hojnom počte, pritom tým „spevavým vtáčatkom“, najčastejšou interpretkou je práve Coriolanova zverenkyňa.

Spoločných prvkov prepájajúcich pôvodnú sériu s prequelom je, pochopiteľne, viac. Autorka vychádza fanúšikom v ústrety tým, že môžu v „priamom prenose“ sledovať, ako sa dotvárali pravidlá Hier, genézu Coriolanovho vzťahu k dvanástemu obvodu, k drozdajke, vtákovi stelesňujúcemu revoltu a neskrotnosť, ktorá Snowa, túžiaceho mať všetko pod kontrolou, dráždi, no v prípade jeho neuchopiteľnej vyvolenej i fascinuje… A zároveň pretkáva svoj text množstvom symboliky (farby „ukryté“ v menách hrdinov alebo čísla, ktoré významne zasiahnu do osudov hrdinov), pozývajúc tak čitateľa do hry, v ktorej si popri pôžitku zo samotného príbehu užíva, keď jedno či druhé v knihe spozná či dešifruje. Preto trošku zamrzí, že vo viacerých prípadoch akoby Collins cítila potrebu naznačené dovysvetliť a nenechať nikoho na pochybách, čo ten-ktorý symbol zastupuje či k akým zamysleniam (napríklad nad podstatou zla) sa nás snaží poštuchnúť.

Čo sa autorke naozaj podarilo, je umne hmliť skutočné pohnútky hrdinu, ktorému síce po celý čas vidíme do hlavy, a predsa sa mu darí ukrývať to, čo si možno väčšinu času ani sám na vedomej úrovni nepripúšťa. Sympatizovať sa s ním dá naozaj len veľmi ťažko, napriek tomu mu na jeho púti držíme palce, zvedaví, ako sa mu podarí vykľučkovať z hraničných situácií. Tých je v knihe aj vzhľadom na prebiehajúci jubilejný ročník hier neúrekom – a autorka opäť dokazuje, že sa nebojí explicitne zobraziť brutalitu a ostala k svojim postavám rovnako sympaticky nekompromisná ako v predchádzajúcich knihách.

Osviežujúce je v knihe Balada o hadoch a vtáčatkách, že pnutie medzi hlavnými hrdinami sa nepretaví v presladenú romancu. Napokon, na to sú Coriolanove city príliš nevyspytateľné, rovnako však aj Lucine pohnútky. O to fascinujúcejšie je sledovať, ako vníma hrdina objekt svojich, viac či menej priznaných, túžob – od odporu či znechutenia až po majetníckosť. Nie, nič pekné a čisté ako sneh v Snowovej duši sa zrejme nájsť nedá. Prinajmenšom, tak ako on sám, ani čitateľ si nedokáže oddeliť, kde sa končí nežný cit a začína potreba využiť toho druhého na vlastné ciele. Celý čas preto môžeme pochybovať, čo presne to medzi nimi dvomi je, aby sme si o to viac vychutnali finále.

Na záver treba povedať, že knihu si možno užiť aj bez poznania predošlej trilógie – a vývoj hlavného hrdinu v prípade, že by ste nevedeli, akú presne rolu raz v budúcnosti zohrá, o to viac. Jeho konanie tak môže pôsobiť ešte nečitateľnejšie a vyústenie knihy Balada o hadoch a vtáčatkách o niečo prekvapivejšie. Kniha vo výsledku prináša viac otázok ako odpovedí a v tom spočíva jej čaro.

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Albatros Media Slovakia.

• Vydavateľstvo: CooBoo.sk
• Séria: Hry o život (0)
• Preklad: Ivana Cingelová
• Počet strán: 592
• Väzba: brožovaná
• Rozmer: 130 × 200 mm
• Jazyk: slovenský
• ISBN: 978-80-566-1994-0
• Rok vydania: 2021