Oceán na konci ulice – Neil Gaiman
Jedného dňa, keď bol Neil Gaiman sám doma, jeho manželka práve niekde koncertovala, rozhodol sa, že si skráti čakanie a napíše pre ňu poviedku. Postupne však z poviedky vznikol román Oceán na konci ulice, v ktorom sa hlavný hrdina chystá na pohreb a vracia sa na miesta svojho detstva. Voľné chvíle pochmúrneho dňa vypĺňa potulkami po bývalom detskom kráľovstve. Vyberie sa až na samý koniec svojej ulice, kde ešte stále stojí farma Hempstockovcov, a stretne sa so starou pani Hempstockovou, matkou svojej kamarátky z detstva Lettie Hempstockovej, dá si čaj a odíde k jazierku s kačkami, ktorému Lettie hovorila oceán…
Bezmenný hlavný hrdina prežíva ťažké životné obdobie a rozhodne sa navštíviť miesto, kde vyrastal. Počas rozjímania o detstve sa mu v hlave vynorí tak neuveriteľná spomienka, že si nie je istý, či je to sen alebo skutočnosť. Postupne sa však rozpamätáva na magické zážitky s Lettie, dievčatkom z farmy na konci ulice, ktoré prežili po tom, čo sa neštastnou náhodou v ich susedstve prebudilo dávne zlo.
Keďže kniha je krátka (len 184 strán) nechcem toho prezrádzať viac. Je ťažké definovať jej žáner – príbeh sa síce odohráva v našom svete, no je to strašidelná rozprávka pre dospelých. Pri jeje čítaní nebudete mať strach z teroristov, chudoby či chorôb, ale znovu zažijete, aké to bolo báť sa tmy a bubákov…
Hlavný hrdina spomína na mladosť, ktorú prežil vo veľkom dome na anglickom vidieku. Pre svoju introvertnú povahu nemal priateľov a väčšinu času trávil nad knihami vo svojej izbe. Z literatúry si berie príklad a počas celého príbehu sa snaží byť tak samostatný a odvážny ako len malý chlapec môže byť. Dokazuje, že hrdina nemusí mať meno, aby bol hrdinom. Autora som podozrievala, že opisuje vlastné detstvo a ukázalo sa, že čiastočne to tak aj je. V epilógu totiž priznáva, že prostredie je autobiografické, hoci svoje vlastné spomínanie okorenil veľkou dávkou fantázie. Vytvoril tak nádherný príbeh plný nadprirodzena a nostalgie.
Detstvo je hlavnou premisou príbehu. Gaiman z pohľadu dospelého opisuje chlapcove problémy, strachy, myšlienky aj radosti a všetko vykresľuje tak verne, že si aj dospelý čitateľ spomenie aké to presne je, hádať sa o dôležitých maličkostiach so súrodencami či báť sa hnevu rodičov. Strach vyvoláva hlavne detská bezmocnosť voči vôli dospelých. Kto by už len veril sedemročnému faganovi, že majú doma príšeru? Žiadne zápasenie proti zlu neskoro do noci nebude. Vycikať a spať! A v tme bezsenne hľadieť do stropu, vediac, že vám po dome behá neznáme monštrum…
Neznáme monštrum je asi najlepší opis autorových záporných hrdinov. Nie je tu žiaden vlkolak ani upír, nič o čom by mal hrdina (a čitateľ) čo i len najzákladnejšie informácie. A práve o to je neznámo strašidelnejšie, keďže neviete, ako proti nemu bojovať. Príšery postupne prevracajú svet naruby, až si hrdina nemôže byť istý, že jeho postieľka je jeho a ocko je stále ten istý ocko, čo bol ráno. Autor navyše napovedá, že existujú oveľa väčší a nebezpečnejší nepriatelia a to s čím sa hrdinovia stretli, je len špička ľadovca. Jediný, kto mu môže pomôcť je Lettie Hempstocková, odvážne dievčatko akoby z iného sveta.
Tak ako potvory vyvolávajú strach z neznáma, farma Hempstockovcov vzbudzuje pocit bezpečia. Malá Lettie býva s mamou a babkou na starodávnej farme a všetky tri sú vľúdne, múdre a samostatné. Vždy, keď k nim hrdina príde, zo stránok na čitateľa prúdi teplo kozuba a pocit bezpečia. Hempstockové sú akoby nadprirodzené bytosti, ktoré “čarujú” s bežnými každodennými predmetmi. Teda nečarujú – to by bolo pod ich úroveň – hýbu matériou sveta a využívajú svoje nadprirodzené vedomosti v prospech dobra.Stará pani Hempstocková tu hrá aj úlohu múdrej babičky, ktorá má vždy navarené niečo vynikajúce, najlepšie priamo zo záhrady. Netreba sa pri nej ničoho báť a každý, kto chodil na prázdniny k starej mame, si na ňu iste spomenie a dostane chuť na kakao a lekvárové palacinky.
Kniha je písaná skôr pre dospelých a teenagerov. Mladší čitatelia by pravdepodobne úplne nepochopili hĺbku diela, no napriek tomu aj im ponúka napínavý príbeh. Okrem autorovej klasickej dávky strašidelnej atmosféry sa kniha snaží prinútiť dospelých, aby si spomenuli, aké to je tešiť sa z maličkostí a vnímať všetko krásne okolo seba. A zároveň sa zamyslieť nad akýmsi možným nadprirodzenom v našom svete.
Na záver: Oceán na konci ulice je nádherná kniha, ktorá sa dá prečítať na pár hltov. Mrazí strachom aj hreje príjemnou nostalgiou,starší si pri nej spomenú na detstvo a teenageri prežijú ohromné dobrodružstvo. Na konci všetky kúsky skladačky zapadnú a možno vám (ako mne) vyhŕkne slza, keď si uvedomíte zmysel obrázku na obálke.
