Vlčí dar – Anne Riceová
Čas – súčasnosť.
Miesto – drsné pobrežie severnej Kalifornie. Útes vysoko nad Tichým oceánom. Obrovské sídlo plné krásnych zákutí a úchvatnej histórie na pozadí lesa mohutných sekvojí.
Mladý novinár pracuje pre San Francisco Observer… Staršia žena ho privíta vo svojom úžasnom rodinnom sídle. On má o ňom napísať článok a ona ho potrebuje súrne predať… Náhodné stretnutie dvoch nepravdepodobných spoločníkov… Idylickú noc náhle ukončí príšerné, nepredstaviteľné násilie, mladíka nevysvetliteľne napadne – a uhryzne – zver, ktorého v tme ani nezazrie… Násilný čin naštartuje hrozivú, no lákavú premenu a mladý muž – extatický a zároveň zhrozený – sa zmieruje s tým, že sa mení a súčasne sa obáva, čo sa z neho stane – čoskoro zakúsi vzrušujúci vlčí dar.
Anne Riceová počas svojej dlhoročnej kariéry vyprodukovala úctyhodné množstvo fantastickej literatúry, ktorá sa hemží upírmi, čarodejnicami, anjelmi a inými magickými bytosťami. Jej knihy boli dokonca predlohou pre známy film Interview s upírom. Jedno zo svojich najnovších diel venovala vlkolakom a nebola by to ona, keby sa nerozhodla k lykantropii pristúpiť skutočne svojsky.
Reuben je dvadsaťtriročný novinár z bohatej rodiny. Prácu pre prestížny denník mu vybavili rodičia a on s nadšením zháňa svoj prvý veľký príbeh. Chce napísať článok o honosnom sídle, ktorý by prilákal potenciálnych kupcov. Už po chvíli prechádzania sa po prekrásnych chodbách s dobovým nábytkom je však rozhodnutý, že dom chce kúpiť on sám. A to nie je jediná vec, ktorou si je istý. Marchent, majiteľka domu, ho neskutočne priťahuje a on bez váhania hádže všetky obavy za hlavu a podľahne jej čaru. Ich románik však netrvá dlho. Nasledujúcu noc sa do domu niekto vláme a náš hrdina by neprežil, keby lupičov nezabila neznáma šelma. Marchent na zranenia umiera, no Rueben vyviazne živý, len s pár ranami a uhryznutiami od záhadného zvieraťa. V nemocnici sa vylieči až podozrivo rýchlo, mení sa jeho telesná stavba a keď sa po pár týždňoch premení na polovlčieho tvora, už niet pochýb. Ako to už býva, uhryznutím zdedil vlčí dar – lykantropiu.
Nie je však žiadnym klasickým vlkolakom. Počas premeny si je plne vedomý svojich činov, netrhá všetkých okolo seba na kusy bez varovania a dokonca sa ani nepremieňa pod vplyvom mesiaca. Premena prichádza každú noc a neskôr ju dokáže vyvolať kedykoľvek potrebuje. Kŕmi sa mäsom, no len mäsom “zlých ľudí” – kriminálnikov a sadistov. Na kilometre ho priťahuje zápach zla a počuje volania nevinných obetí. Nedokáže odolať a tak sa z neho stane akýsi superhrdina ako z komiksu, ochranca slabých a utláčaných, ktorý na seba preberá úlohu sudcu aj kata a trestá zlo sekundy pred tým, než sa odohrá dráma. Väčšinou roztrhaním a zožratím, ktoré autorka rada a doslova šťavnato opisuje. Čitateľ takmer cíti každý sval čeľuste keď opisuje ako vlkočlovek trhá mäso od kosti a chlípe telesné tekutiny.
Autorka inovatívne otočila koncept zlosyna vlkolaka a spravila z neho hrdinu a záchrancu. Otvorila tak otázku dobra a zla, ktorú v knihe mnohokrát rozoberá. Je v poriadku, že zabíja, ak zabíja len zločincov? Stojí Rueben na strane dobra, či zla? Rozprávač aj hlavný hrdina sa snažia odôvodňovať jeho konanie vierou aj prírodou a niekedy oboma naraz, a aj keď filozofická stránka príbeh značne oživila, predsa len chýba nejaké konkrétne stanovisko. Rueben do konca knihy nevie, aký postoj vlastne k svojim činom má. Ostáva na nás, aby sme sa rozhodli, čo si o nich myslíme.
Problémom knihy sú postavy. Ničím špecifickým sa nevyznačujú, nemajú žiadne výrazné názory, či povahové črty, sú doslova ploché. O ich charaktere sa nedozvieme takmer nič. Ešte horšie sú na tom vzťahy. Rueben nadväzuje vzťahy bez akéhokoľvek vzájomného zbližovania. Doslova len tak. Aby som nevyzradila príliš veľa z deja, použijem ako príklad Marchent. Rueben má priateľku, ktorú údajne ľúbi, no po krátkej konverzácii o histórii domu na svoj vzťah zabudne a ide sa milovať s Marchent, ktorá to ledabolo navrhne uprostred rozhovoru o alžbetínskom nábytku. Od toho okamihu k Marchent vyhlasuje nekonečnú lásku, a pri tom nevie nič o jej charaktere, záľubách a názoroch.
Ďalším problémom je nerovnomerne rozmiestnené napätie. Napriek tomu, že hrdina zavraždí kopec ľudí vo vlčej podobe, nikdy sa oňho nebojíme, pretože nezanecháva žiadne stopy podľa ktorých by ho mohli policajti vystopovať a nestojí proti nemu žiaden antagonista. Skrátka mu nič nehrozí, a ak aj k nejakému konfliktu dôjde, všetko sa veľmi rýchlo vyrieši, väčšinou samo od seba a Rueben nikdy nie je za nič potrestaný a nemusí sám hľadať riešenia problémov.
Dej naberie na spáde až na posledných štyridsiatich stranách keď sa dozvieme pútavú históriu vzniku „dobrých vlkolakov“, ale nie všetky otázky sú zodpovedané. Zápletka takmer chýba a na konci nás teda nečaká ani plnohodnotné rozuzlenie. Autorka sa zjavne spolieha, že ďalšie zvraty a informácie podá v druhom diely vlkolačej trilógie.
Opisy okolia a vykreslenie atmosféry sú ale naopak bravúrne. Riceová detailne opisuje každý štvorcový meter honosného sídla z devätnásteho storočia v ktorom sa odohráva väčšia časť príbehu. Obrovský tajomný dom uprostred sekvojového lesa na pobreží, archeologické záhady, tajné vchody, historické knižnice a bežiace vlčie monštrá, ktorým sa horúci dych mení na paru pri zakrvavených papuliach…proste atmosféra, ktorá sa vám zaryje pod kožu.
Ak máte radi knihy plné napätia a akcie a potrpíte si na prepracované postavy, kniha nie je nič pre vás. Ak sa však chcete ponoriť do temnej gotickej atmosféry obrovského záhadného domu a len tak sa nechať unášať predstavami o vlkolakoch, iste si prídete na svoje.
Upozornenie na záver: Príbeh obsahuje sexuálne scény, niektoré aj vo vlkočlovečej podobe. 😉
