Vzpomínka zvaná říše – Arkady Martineová

Všetko sa to začalo tým, že si Teikskalánska ríša vyžiadala od Lselu nového veľvyslanca. Naliehavo. Je to podozrivé, veď už tam jedného mali, no čo môže nenápadná sústava ťažobných lodí robiť, ak si nechce pohnevať impérium, v ktorom sa „mesto“, „svet“ a „ríša“ označujú jedným slovom? Nebojte sa, Arkady Martinová vám to všetko pekne vysvetlí vo výbornom preklade Vratislava Kadleca.

Onedlho teda na palube vesmírnej lode letiacej smerom k Teikskalánu sedí Mahit Dzmarová, nová lselská veľvyslankyňa. Nikto v Teikskaláne pritom nevie o neurotechnológii, ktorá jej má pomôcť vyznať sa v nástrahách cudzej kultúry a politiky. Mahit má totiž vzadu v hlave implantovaný imaginovač, v ktorom prežíva imago Yskandra Aghavna, predošlého lselského veľvyslanca v Teikskalánskej ríši.

Teda, jeho pätnásť rokov zastaraná verzia. Yskander totiž pred rokmi obmedzil komunikáciu s domovinou na minimum a práve tak dlho sa nevrátil na domovskú loď, aby zálohoval svoju pamäť a uchoval ju na využitie ďalšími generáciami. Mahitinou najdôležitejšou úlohou teda je: po prvé vyšetriť, čo sa stalo so „živým“ Yskandrom, a po druhé zaistiť, aby Lsel prežil a nebol Ríšou anektovaný.

Možno znie Martineovej sci-fi román komplikovane, ale nie – on je len zázračne komplexný. Vzpomínka zvaná říše je na jednej strane, prirodzene, sci-fi: odohráva sa vo vesmíre, metropoly a vesmírne lode obývajú rôzne rasy a kultúry, máme tu šikovné (hoci mierne orwellovské) umelé inteligencie aj futuristické technológie. Na druhej strane je to však aj detailne premyslený politický triler – taký ten s intrigami, diplomatmi a vraždami v štýle House of Cards.

Mahit teda dostáva ako veľvyslankyňa vlastnú rezidenciu v paláci, sprevádza ju kultúrna sprostredkovateľka z domáceho národa ktorá môže, ale nemusí, byť špiónkou), pomaly sa dostáva do komplikovaného sveta šifrovaných správ, naznačovaných postojov rôznych frakcií, skrytých úmyslov a – možno aj niečoho väčšieho a zásadnejšieho. Zorientovať sa v tom však bude musieť sama – ukáže sa totiž, že veľvyslanec Yskander je mŕtvy a jeho o pätnásť rokov mladšia a menej skúsená verzia uložená na čipe v Mahitinej hlave s ňou prestane komunikovať.

Napriek tomu, že román obsahuje aj akčnejšie pasáže, jeho skutočná sila sa ukrýva v dialógoch, drobných gestách a uvažovaní o starostlivo vykalkulovaných významoch činov a slov príslušníkov cisárskeho dvora. Text však nie je rozťahaný a po pomalšom rozbehu prvých približne dvoch kapitol začne jeho tempo aj napätie slušne stúpať. Čitateľ strhnutý dianím na stránkach knihy vlastne dostane možnosť vydýchnuť si až po dočítaní jednotlivých kapitol – akúsi prirodzenú stopku tvorí úvod každej ďalšej kapitoly tvorený útržkami z fiktívnej dennej tlače, pamfletov či úradných hlásení.

Občas by sa síce dalo pochybovať o tom, či výňatky z rôznych textov na začiatku kapitol fungujú, tak ako majú – ako rozšírenie kontextu. A s ohľadom na tému treba povedať, že Vzpomínka zvaná říše vyžaduje trochu sústredenia, aby ste sa v intrigách nestratili spolu s Mahit. Nie je to ľahučké letné čítanie – ale ani problematické. Jednoducho ide o premyslene napísaný text.

Martineová totiž na pozadí politického hašterenia a boja o moc vykresľuje fascinujúci svet Teikskalánu: kultúry so silnou literárnou tradíciou a vierou vo vlastnú nesmrteľnosť, v ktorej sa citácie z básní a odkazy na rôzne literárne diela stali súčasťou bežnej komunikácie, umeleckých súťaží aj diplomatickej komunikácie. Zároveň prostredníctvom Mahit necháva čitateľa uvažovať aj nad otázkami rasizmu, kolonializmu a kultúrneho šoku.

Je to uvažovanie o to zaujímavejšie, že spomenuté problémy nevykresľuje v ich – v literatúre tradičnejšej – vypuklej podobe, ale ako latentnú súčasť živého sveta; teda asi tak, ako existujú aj v reálnom svete. Ponúka tak zaujímavý obraz toho, v akých podobách rasizmus či (post)koloniálne myslenie v kultúrach (ešte stále) funguje, ako na ne kultúry odkazujú a ako ich odkaz uchovávajú pre ďalšie generácie.

A áno, áno – je to jemne šmrncnuté queer romancou. Ale mne sa páči, čo Host v posledných rokoch robí, táto skrytá (guerillová?) línia: vydávanie fantastiky, ktorú píšu queer autorky (v prevažnej miere sú to naozaj ženy), je v nich táto téma nejakým spôsobom prítomná, ale nie je ťažisková. Najdôležitejšie na týchto knihách totiž ostáva, že ide stále o prvotriednu modernú fantastiku, ktorá dokáže opustiť vyjazdené koľaje, prekročiť žánrové stereotypy a priniesť niečo, čo je iné, originálne – či už je to téma, postavy, prostredie, alebo štýl rozprávania.

Tieto literárne výzvy, závan sviežeho vzduchu, v súčasnosti zúfalo potrebujeme. Takže bravo – s chuťou si Martineovú prečítajte, je to poctivé sci-fi s presahom. A hoci sa dá Vzpomínka považovať za samostatný a uzavretý román, ja sa budem aj tak tešiť a nahlas dúfať, že v preklade vyjde aj jeho pokračovanie A Desolation Called Peace.

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Host.

• Séria: Teixcalaan (1.)
• Jazyk: český
• Rok vydania: 2021
• Počet strán: 455
• Väzba: tvrdá s prebalom
• ISBN: 978-80-275-0611-8