Budúcnosť – Dmitry Glukhovsky

Technický pokrok a rýchle napredovanie európskej civilizácie konečne vyústili do splnenia večného sna ľudstva – vďaka genetickým zásahom človek oklamal starnutie a stal sa nesmrteľným.
Európu postihlo preľudnenie. Strana nesmrteľnosti, jediná vládnuca strana, prichádza s riešením a zavádza Zákon voľby. Z najzákladnejšieho inštinktu človeka – plodenia a zachovania vlastného rodu – sa stáva najťažší zločin a ľudí. Previnilcov, ktorí sa aj napriek hroziacemu trestu rozhodli splodiť dieťa, má na starosti Falanga, bojový oddiel spadajúci priamo pod Stranu nesmrteľnosti. Jan Nachtigal je pravou rukou veliteľa jednej z početných jednotiek Falangy. Ale aj napriek skromnej túžbe sa napokon zapletie do súboja o najväčšie túžby ľudstva – právo na nesmrteľnosť a právo na pokračovanie rodu.

Cez knihu Budúcnosť som sa prvý raz stretla s ruským autorom Dmitryom Glukhovským, o ktorom som toho veľa počula. Bola som zvedavá a natešená, očakávala som veľkolepý príbeh a úprimne, bola som sklamaná. Možno, keby som nemala očakávania, nebola by som sklamaná, kto vie.

Príbeh mal dobrý začiatok, dej postupne gradoval, stúpal, niečo sa dialo. Spoznávali sme hlavnú postavu, člena Falangy, ktorá má na starosti dodržiavanie Zákonu o voľbe. Sme totiž v ďalekej budúcnosti, svet má problém s preľudneným, vyvinul sa liek na nesmrteľnosť a ak niekto čaká dieťa, jeden z rodičov musí dostať injekciu, ktorá ho oberie o nesmrteľnosť a o desať rokov zomrie.

,,A kto vymyslel ten Zákon? Kto vymyslel, že donúti ľudí k tej diabolskej voľbe? Keby nás aspoň popravili okamžite, ale to by bolo neľudské, však?!“

Jan Nachtigal, muž, ktorý vyrástol v internáte to nemá v živote jednoduché. Príbeh má dve roviny, prítomnosť a jeho spomienky na kruté detstvo v internáte pre členov Falangy.  Spoznáme budúcnosť, jej skvelé vymoženosti i nedostatky napríklad v podobe energie, vody či miesta. Bývajú v obrovských, rozľahlých vežiach s maličkými bytíkmi a iba tí najbohatší majú priestor, dobré jedlo a vodu.

Ľudia dali nebu pokoj. Ale nie nadlho. Boh nestihol ani len žmurknúť a už sa na neho opäť tlačili, až ho napokon celkom vysťahovali. Teraz je celá Európa zastavaná babylonskými vežami. Už to však nie je otázka pýchy. Ľudia, skrátka, potrebujú niekde bývať. Už dávno nemajú chuť súťažiť s Bohom.

Prichádza tajná úloha pre Jana od samotného senátora a vtedy sa jeho život drasticky zmení. Má zlikvidovať teroristu, no keď mu drží zbraň pri hlave, zaváha. Spozná mladú ženu, Anneli, ktorú by mal tiež zabiť, no nedokáže to. A táto chyba odštartuje reťazec, útek pred veliteľom, cestu po rozľahlej zjednotenej Európe. Rozpisovať dej by bolo veľmi zložité, na vyše päťsto stranách sa skrýva komplikovaná sieť myšlienok, situácií, deja a postáv.

Keď sa Boh prihovorí mäsiarovi, pre mäsiara to znamená skôr blížiacu sa smrť ako pozvanie medzi apoštolov. A kto iný ak nie práve mäsiar, ktorý sa sám pohráva so životom dobytka, by to mal chápať najlepšie.

Čo ma mrzelo asi najviac, že po dobre rozbehnutom začiatku a zhruba po dvesto stranách dosiahol príbeh určitú hladinu a už sa iba pozvoľna posúval vpred. Nie, že by sa vyslovene nič nedialo, Jan menil od základu svoj život, vzoprel sa pravidlám, no nebolo to veľmi napínavé. Keď som knihu odložila, neprekážalo mi, že ju nečítam ďalej, nevtiahla ma do seba natoľko, aby som sa od nej nemohla odtrhnúť.

Chuť pálenky sa stráca, chuť krvi ostáva. Prehltnem zlepenú slinu. Vydýchnem nosom. Moja krv páchne ako hrdzavé železo.

Autor vložil do príbehu mnoho dobrých myšlienok, nachádzame tu aj psychologické prvky, ktorých však bolo občas priveľa. Úvahy na tri strany, chaotická zmes myšlienok, má to niečo do seba, ale v určitých okamihoch by som niektoré scény podrobila odtučňovacej kúre.

A potom prichádza záverečné vyvrcholenie, ktoré nadviaže na začiatok, dynamické, akčné a najmä, nepredvídateľné. Ukáže sa, že autor mal príbeh dobre premyslený, pospájajú sa nitky osudu a dočkáme sa zaujímavých odhalení.

Nechýba ani úvaha, posledná kapitola predstavuje ďalšie prekvapenie, ktoré by ste na záver nečakali a práve záver napravuje nie najlepší dojem z knihy. Knihu by som zhrnula ako nadpriemernú, skoro výbornú, prvá a tretia tretina boli dobré, druhá nie. Má v sebe mnoho úvah, čo nie  každému sadne, ale oplatí sa prečítať si ju a aj pritom rozmýšľať.