Ozveny veľkej piesne – D.Gemmell
Avatáři jsou nesmrtelní a žijí si jako králové – přestože jejich říše umírá. Nesmrtelnost jim zajišťují magické krystaly, avšak jejich moc již následkem velké potopy a nečekané doby ledové slábne. Když se ale na nebi objeví dva měsíce a zemí se začnou rojit nelítostná vojska Krystalové královny, přinášející zmar a děs, Avatáři se v zájmu záchrany svého světa spojí s vlastními poddanými.
Zatímco městům hrozí bezprostřední zničení, objevují se tři hrdinové. Talaban, válečník pronásledovaný tragickou minulostí; Hlavokam, tajuplný domorodec hledající ztracenou lásku; a Anu, Svatý, Svatitel času. A když se zdá, že už je vše ztraceno, vstupují do boje další dva: Sofarita, mladá venkovanka, jež dá vzniknout legendě, a Viruk, šílenec, z nějž se stane bůh…
Opäť ma raz v kníhkupectve oslovila jedna z tých ružových kníh, vďaka ktorej si ma v MHD mýlia s vášnivým čitateľom červenej knižnice. Napriek tomu som neváhal, siahol po nej a prečítal názov: „Ozvěny velké písne“. A keďže mám Gemmellové knihy prečítané odpredu i odzadu, tak mi prišlo zvláštne, že mi táto unikla z hľadáčika. Neváhal som a okamžite ju kúpil.
Príbeh je typicky Gemmellovský, no v niektorých zásadných bodoch sa veľmi líši od jeho bežného štýlu. V tomto diele sa totiž David snažil o prepojenie medzi fantasy a sci-fi. Napriek tomu, že nemá príliš hlboké vedomosti čo sa technológií týka, mi jeho vynálezy nevadili. Možno práve preto, že sa nikdy o nič podobné nepokúšal, boli jeho stroje svojím spôsobom nové a unikátne. Nestaval však príliš na technických parametroch a nevysvetľoval ako fungujú, takže sa nedočkáte žiadneho „Enterprise, vypáľte z fotónových kanónov“ a podobne. Kniha kladie dôraz na katastrofickú predpoveď, ak chcete legendu, jej naplnenie a obrodu vo svete, ktorý dovtedy len prežíval.
Dej sa točí okolo vymierajúcej rasy skoro-bohov, takzvaných Avátarov, ktorých sláva už dávno zašla a ich energia vyhasína. Ich mestá a civilizáciu totiž naveky pochoval ľad. Oproti ostatným obyvateľom sa nachádzajú na vysokej technologickej úrovni, sú takmer nesmrteľní a napriek ich nízkej populácií vládnu omnoho početnejšiemu národu domorodcov. Avátari držia v rukách všetku moc a snažia sa vládnuť spravodlivo, no neuvedomujú si, že sa z nich stali paraziti a dusia spoločnosť vlastnou krutovládou. Odmietajú si priznať, že nastal čas, aby sa stiahli do úzadia. Namiesto toho sa zubami nechtami držia nadvlády žijúc zo svojej hrdej minulosti. Domorodé kmene žiadne technológie nemajú a sú typickými rannými civilizáciami s mečmi a lukmi, ktoré sa v žiadnom ohľade nevyrovnajú sile avátarských zbraní.
Kniha odhaľuje konflikt a politické pnutie medzi Avátarmi a ostatnými kmeňmi, ktoré sú pre nich „podľuďmi“ a tak sa k nim aj správajú. Konflikt sa stupňuje a D. Gemmell nakoniec Avátarom nastavuje zrkadlo, vďaka ktorému pochopia, ako sa chovali.
Gemmell tu používa takmer všetky svoje typické črty, a síce krvavé kamene, veštbu, mysticizmus, zdravý sedliacky rozum a lásku na prvý pohľad. Taktiež dokonale vykresľuje utrpenie a kruté jarmo uvalené na domorodé kmene a veľkú váhu prikladá dynamickým premenám hlavných hrdinov, ktorí počas deja menia svoje názory a stanoviská.
Hlavnou postavou je Talaban, Avátar, ktorý už neverí vo veľkosť vlastnej vymierajúcej rasy a vníma ju takú, aká v skutočnosti je, teda ako upadajúcu ríšu. Svoj postoj si ponecháva pre seba, no sklamanie z neho tryská na každom kroku. Jeho nedostatok nadšenia kritizujú ostatní z jeho rasy a obviňujú ho z lásky k podľuďom. Je vynikajúci bojovník a stratég, ktorý je pevný vo svojich názoroch, no zmysel života v ňom vyhasol, keď mu umrela manželka na neliečiteľnú zriedkavú chorobu. Existuje ešte čosi, čo obnoví tlejúci plameň v jeho srdci?
Ro, je kvestor, hrdý malý fúzatý chlapík, ktorý na prvý pohľad ani nie je protagonista, no napokon sa z neho vykľuje skutočne zaujímavá postava, ktorá dynamike Gemmellovho pera podlieha najviac. Spočiatku ide o hrdého príslušníka rasy Avátarov, ktorému sú podľudia ukradnutí, sú preňho len vecami. Všetko sa zmení, keď stretne Sofaritu a tá mu novo nadobudnutým nadaním otvorí myseľ.
Sofarita, hlavná ženská postava, je obyčajná, i keď pekná dedinčanka, vdova, ktorú rodina vyhnala z domu za jej tvrdohlavosť a nepoddajnosť. Je to ten typ hrdej ženy, ktorá na spravodlivosť a seba samu nedá dopustiť, vďaka čomu je viac bitá ako sýta. Napokon je nútená utiecť do hlavného mesta, kde sa veci zvrtnú a z nej sa stane čosi viac, než len obyčajný človek.
Viruk je môj najobľúbenejší hrdina tejto knihy. Je to urážajúci psychopat a zabijak s britkým škodoradostným humorom, ktorý dokáže len jednu vec – vraždiť a to s úsmevom na perách. Je to muž, ktorý si z pravidiel a predpisov nič nerobí, pretože verí, že svet kľačí pri jeho nohách. Je sebavedomý, bez akejkoľvek ideológie, okrem práva silnejšieho. Opäť ide o jedného z Avátarov, ktorý k spokojnosti nepotrebuje nič, než krv a utrpenie nepriateľov, pokiaľ ich má dostatok, je šťastný. Okrem toho je z neho perfektný záhradník, ktorý sa o svoju záhradu stará s nevídanou nehou. Žeby náhrada za slabé EQ? Ťažko povedať, no zo všetkých Gemmellových postáv mi najviac pripomína Decada z „Kráľa za bránou“. Keď si prečítate toľko Davidových kníh, niektoré postavy sa vám začnú nápadne ponášať.
Aby som pravdu povedal, v tejto knihe mi však čosi chýbalo. Po čase som prišiel na to, čo to bolo. Celý dej je príliš statický. Nechápte ma zle, číta sa to dobre, no jednoducho pri strane 150 som si uvedomil, že autor stále ešte len rozvíja základ deja, definuje pnutie v spoločnosti a opisuje ho prostredníctvom obrovskej plejády postáv. Navyše, väčšina z nich mala malú, alebo žiadnu úlohu, či dopad na priebeh a jednoducho si ich mohol odpustiť. Skutočný dej a boje nastávajú až takmer v závere knihy, čo je na môj vkus dosť dlhá doba čakania a väčšina knihy sa vznáša v teoretickej rovine. Napriek tomu titul odporúčam, i keď nie ako prvú z jeho kníh. Oproti Tulákovi, Kráľovi za bránou či Legende, je táto kniha skutočne len „Ozvenou“ jeho majstrovstva.
-
90%
-
75%
-
90%
-
75%
-
90%