Lenona Štiblaríková: Prehnité mesto

Prehnité mesto od Lenony Štiblaríkovej z dielne Vydavateľstva Hydra mi svojou ponurou atmosférou i niektorými hlavnými postavami pripomínalo akýsi antiutopický noir film. Čo je dobré. Od literatúry okrem iných vecí totiž očakávam, že vo mne vzbudí nejaký silný pocit – smútok, strach, odpor k postavám alebo ich obľúbenie si, smiech alebo nostalgiu. Alebo aspoň hlad, keď sa občas zabudnem a čítam už príliš dlho. Prehnité mesto sa o mnoho zo spomenutého pokúsilo.

Najprv musím uviesť, že ide o tri krátke novely. Všetky sú prepojené postavami, ktoré v nich vystupujú vo viac-menej samostatných príbehoch. Tie sa však nedajú úplne oddeliť a čítať samostatne, hoci na seba priamo nenadväzujú. Skôr sú v nich dôležité postavy a ich pozvoľný vývoj, ako nejaké prepojenie dejových liniek.

Postavy sú v knihe vo všeobecnosti spracované pomerne uveriteľne, či už ide o tie hlavné, okolo ktorých sa točí celý dej a medzi ktorými nepochybne vyniká postava policajného mediátora Severína Zycha, alebo o vedľajšie, ktoré dotvárajú kulisy dystopickej budúcnosti Bratislavy. Čo však trochu pokrivkáva, sú dialógy, ktorým niekedy aj na dlhších úsekoch chýbajú uvádzacie vety, takže sa čitateľovi môže stať, že keď na okamih odvráti zrak od textu, stratí niť a nevie, ktorý prehovor patrí ktorej postave. To, čo môže napomáhať dynamike, na mňa v tomto prípade pôsobilo trochu chaoticky.

 

Späť však k atmosfére. Najlepšie ju vystihuje názov knihy. Mesto je skutočne prehnité a smrdí hnilobou. Slovenský čitateľ iste ocení relatívne známe prostredie Bratislavy, i keď niektoré miesta majú len evokovať tie skutočne existujúce, ktorých by som v knihe (aj ako Nebratislavčan) uvítal viac. Smutnejšie však je, že aj keď ide o fikciu z bližšie nešpecifikovanej neďalekej budúcnosti, bude čitateľ znalý bratislavského prostredia či divokých 90. rokov cítiť v novelách realistický základ. Pravdaže, miestami autorkou vyexponovaný do extrému, čo je dobré, lebo to zvýrazňuje ponurosť trojice príbehov. Je vidieť, že sa Lenona snažila ukázať Bratislavu (a súčasne s ňou Slovensko) v takej verzii budúcnosti, v ktorej všetky negatívne aspekty verejného i politického života  súčasnosti zvíťazili. Podčiarkuje to aj skutočnosť, že mesto je neustále uvalené do tmy či hmly a smogu.

Na Prehnitom meste ma však vyrušovala občasná nedotiahnutosť niektorých motívov. Autorka najmä v prvej časti načala akúsi neuzatvorenú príbehovú líniu o démonovi, ktorá, ak by bola dotiahnutá do konca, mohla tvoriť zaujímavý fantastický, či priam hororový prvok. Navyše, mohla prepájať všetky tri novely, avšak to sa nestalo. Po konci prvej časti nie je o onom démonovi ani zmienka. Aj o nadprirodzených silách je toho v knihe na môj vkus málo a občas sa zdá, že sú v príbehu len do počtu alebo na dotvorenie kulisy či fungujú ako deus ex machina. Za všetky spomeniem najmä upíra Leonarda. Síce zaujímavo vykreslenú postavu, ktorá ale často plní skôr účel neohrozeného záchrancu, ktorý sa vždy objaví v tej najpotrebnejšej chvíli, aby všetkých zachránil.

Zaujímavým prvkom bola prítomnosť „nacistov“, ktorí vo veľkej miere ovládali mesto (resp. štát). V knihe sú označovaní rôzne – ako panslávi, vlastenci či Slávovia, no oveľa výstižnejší je názov ich strany Biela sila alebo názory a činy, ktorými sa tieto postavy v knihe prezentujú.

V novelách fungujú na dvoch hlavných úrovniach – v politike a v uzatvorenom gete Pentas (akési väzenie, ktorého centrom je bratislavský Pentagon). V prvom prípade sa stretávame so šéfom vplyvnej politickej strany Martinom Renčom. Ten v Prehnitom meste pôsobí ako politik, ktorý je podozrievavý voči prisťahovalcom, moslimom, europoslancom a kdekomu ďalšiemu, ako je to bežné u súčasných, reálnych politikov z tohto spektra, ktorí svoje účinkovanie na verejnej scéne postavili na základoch strachu, nenávisti a večnej paranoje. Rozdielom je však nevyužitá moc, ktorú v príbehu Renč reálne má. Napriek svojim možnostiam sa totiž nezdá, že by sa ju pokúsil využiť vo väčšom meradle.

Pravdaže, na samotnú trojicu príbehov to nemá väčší vplyv. Navyše, v knihe je dobre popísaná pokrivená verzia zákona či morálky, avšak popritom pôsobia mätúco drobné detaily ako stále fungujúca Eurozóna, obavy Renča z tlače či zvláštne fungujúca polícia. Tá na jednej strane legálne vystupuje pri ochrane mocných a bohatých (čoho príkladom je Severín) a „predstavuje hnilobou prelezený zákon“, ako je doslovne v knihe uvedené, no rovnako z nej majú ľudia ako Renč, ktorí držia v rukách reálnu moc, strach. V tomto aspekte by sa mi viac pozdávalo, keby autorka zašla ešte o kúsok ďalej a viac by tak ukázala rozvrátenú spoločnosť. Aj v spomínanej nedávnej minulosti Slovenska je, som o tom presvedčený, inšpirácie viac než dosť.

V konečnom dôsledku je však Prehnité mesto dobrá kniha, akurát nie je až taká dobrá, na akú Lenona Štiblaríková potenciál určite má. Má však hutnú atmosféru a uveriteľné postavy, čo je v knihách často dôležitejšie.

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Hydra.

Základné informácie o knihe:

• Vydavateľstvo: Hydra
• Počet strán: 200 strán
• Väzba: brožovaná väzba
• Rozmer: 110 x 170 mm
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2017
• ISBN: 978-80-89840-43-4
• Autorka obálky: Zuzana Zabradiová

 

[flipbook pdf=”http://multiverzum.sk/wp-content/uploads/2017/10/prehnite_mesto_ukazka.pdf”]

 

Pozrite si tiež rozhovor s vydavateľkou Katarínou Soykou Čavojovou o Prehnitom meste, ale aj o ďalších novinkách a pripravovaných knihách.

 

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.