Údolie ľalií – Alexandra Pavelková
Je včasná jar a ľalie zlatohlavé ešte nekvitnú – dokonca ani v teplom údolí, ktorým preteká rieka Slatina. Nevinná obhliadka chalupy sa takmer zmení na tragédiu. Nečakaná búrka zvedie pod jednu strechu ľudí z rôznych miest, s rôznymi povolaniami, názormi a životnými prioritami. Kým zúria živly, krátia si čas rozprávaním príbehov. Pritom, chtiac či nechtiac, postupne odhaľujú aj svoje povahy, sklamania, motivácie a ciele. Príbehy, hoci aj vymyslené, majú totiž moc vnárať sa do duší, premieňať túžby, postoje a snáď aj skutočnosť. Pretože príbehy chcú žiť. Slovanská i cudzozemská mytológia sa prelína s realitou, história si hľadí z očí do očí so súčasnosťou. Ku koncu už nikto nie je tým, čím sa zdal na začiatku. A možno o to príbehom šlo – aby boli vypovedané a aby menili ľudí a s nimi i históriu.
Určite každý z vás pozná Dobšinského rozprávky. Ako malá som ich zbožňovala a ešte stále sa vynímajú na poličke s ostatnými rozprávkovými knihami, ktoré vo mne budili fantáziu. Práve na tieto rozprávky som si spomenula, keď som sa začítala do prvého príbehu v knihe Údolie ľalií. Keď som čítala o černokňažníkoch, spanilých pannách či rusalkách, opäť som sa preniesla do detstva a pripomenula som si lásku k slovenským rozprávkam a povestiam.
Údolie ľalií je prvá slovenská kniha, ktorá si ma absolútne získala od prvej strany. Anotácia môže mnohých zmiasť, pretože sú to príbehy v príbehu, no len čo sa začítate, všetko je vám jasné. Alžbeta je realitná maklérka, ktorá svojmu klientovi ponúka na prenájom chalupu v opustenej dedine, keď sa však chcú vrátiť do mesta, zastihne ich silná búrka, ktorá im odreže cestu, a tak jediné, čo môžu urobiť, je vrátiť sa a hľadať pomoc v chalupách. Alžbetu, jej dcéru Nelu a Párničana uchýli mladá žena s mužom. Čakajú, kým búrka prejde a zatiaľ si čas krátia rozprávaním príbehov. Každý z nich je niečím odlišný, záleží od toho, ktorá osoba ho rozpráva. Tu sa premiestňujeme do dávnych časov, kde vládli králi a spanilé devy čakali na svojho princa. Spomínala som podobu s Dobšinského rozprávkami, no už v prvom príbehu je jasné, že toto sú skôr rozprávky pre dospelých. Autorka sa nebojí krvavých scén, bojov či napätých situácií a ani jemných náznakov intímnych scén, ktoré však vykresľuje skôr poeticky než vulgárne.
Mne osobne učarovala prvá poviedka Oheň a posledná s názvom Rieka. Obe sú zasadené do Slovenského prostredia, čo bolo veľké plus, pretože ma autorka presvedčila, že aj príbeh zasadený v našej krajine môže vyznieť magicky a rozprávkovo. To autorka dosiahla jednak svojou fantáziou a využitím niektorých folklórnych prvkov, no zároveň jej podobou slovenčiny. Jazyk, ktorý v diele využíva je rôznorodý, a tak čitateľ môže vidieť slang súčasnej doby, no zároveň krásne využitie archaizmov v jednotlivých poviedkach. Autorka narába s jazykom tak bravúrne, ako som ešte žiadneho slovenského autora nevidela. Jej opisy prírody nie sú zdĺhavé či nudné, práve naopak. Darí sa jej vykresliť nádhernú atmosféru, ktorá je v okamihu narušená dramatickou scénou. Práve to je ďalšie plus, ktoré knihe udeľujem, pretože autorka nepoužívala množstvo vaty, pri ktorej by sa čitateľ nudil. Jej scény sú viac – menej plné adrenalínu a napätia, čo vás núti hltať jednu vetu za druhou.
„Kdeže. Rozprávam príbehy odjakživa pri rôznych príležitostiach. Dnes má každý televízor, domáce kino, youtube a čo ja viem čo ešte. Ľudia zabúdajú, aké je to v skutočnosti jednoduché – sadnúť si spolu s inými a počúvať.“
Čo sa týka hlavnej línie, môže pôsobiť dojmom, že jej autorka nevenuje veľa pozornosti, no mne osobne stačilo aj to málo, aby som si obľúbila postavy a aby každá jedna z nich odhalila kúsok zo seba a prešla určitým procesom zmeny. Do príbehu čitateľ vstupuje s tým, že o nich veľa toho nevie, no autorka pomaly odkrýva závoj a odhaľuje čo-to aj z ich osobného života, a tak čitateľovi nezostávajú cudzie. Zaujímavá je však aj interakcia úplne odlišných pováh v malom priestore chalupy, kde nie je elektrina či vodovod a už rozhodne nie televízia či iné vymoženosti modernej doby. Sú nútení spolu vychádzať a pomáhať si a je zaujímavé sledovať, ako sa, za taký relatívne krátky čas, medzi nimi vytvárajú putá.
Autorka teda využíva všetky silné stránky slovenskej ľudovej tvorby a s ich pomocou vytvorila čarovný a krásny príbeh, ktorý je perfektným oživením v záplave zahraničných fantasy titulov. Nebojí sa však ani vytvorenia vlastného sveta či využitia historických motívov renesančnej Florencie. Je pravda, že sa vyskytli repliky postáv, ktoré mi prišli trochu umelé a jedna poviedka z tých siedmych ma zaujala menej, preto knihe nedávam plné hodnotenie, no inak to bolo úžasné a bola to pre mňa top kniha medzi slovenskými autormi a rozhodne to prekonalo aj niektoré zahraničné tituly, ktoré som čítala. Doteraz som síce o autorke nepočula, no odteraz budem sledovať každú jednu knihu.
Pre fantasyknihy.multiverzum.sk napísala túto recenziu Simona Beňová
-
80%