Ako sa prijíma kritika – práca so spätnou väzbou

Každý autor pozná ten tiesnivý pocit, keď niekomu predstaví svoje dielo. Tá chvíľa napätia medzi momentom, keď náš betačitateľ obráti poslednú stránku a okamihom, keď vyhlási: „Ne/Páčilo sa mi to!“ niekedy trvá celú večnosť. Tento článok sa zameriava na chvíľu, keď onen verdikt v podobe recenzie vyjde, no nie je taký pozitívny, ako by si človek predstavoval. Nijaká kniha nie je dokonalá, a preto je pre každého autora vhodné, čo najskôr zvládnuť umenie práce s kritikou ich diel. Najprv si ukážeme nesprávne reakcie, následne poskytneme návod na lepšie spracovanie kritiky. „Kritikou“ v tomto článku myslíme nielen kritiku diel, ale aj bežné medziľudské pripomienky. Aj preto tu spomenuté techniky fungujú aj v každodennom živote.

Na začiatok je dobré si priznať, že prijať kritiku je ťažké pre každého. Čím viac času a energie niečomu venujeme, tým viac sa cítime spätí s jeho úspechom. Každá kniha je realizovaná vízia, za ktorou sa skrývajú mesiace práce, bezsenných nocí a nekonečných úprav. Potom príde niekto cudzí a nalepí na toto ťažko porodené dieťa nálepku 5/10. Ako asi zareaguje väčšina ľudí?

Nesprávna reakcia I. – kritik má 100 % pravdu

„Mám hodnotenie 5/10, to znamená, že je to nečitateľné!“ Je ľahké si najmä v prvom momente povedať, že kritik má vo všetkom pravdu. Autor potom môže dôjsť k záveru, že ak je teda jeho/jej kniha hodná len 5/10, v lepšom prípade sa ju musí pokúsiť prepísať presne podľa navzájom si odporujúcich recenzií a v horšom už nikdy nechytiť do ruky pero. Bez ohľadu na množstvo pozitívnych reakcií je bežné, že mladých autorov aspoň dočasne odradí prvá negatívna recenzia. Týmto však nie sú postihnutí len autori, veľa ľudí reaguje na kritiku automatickým „prepáč“ – ešte skôr, ako sa zamyslia, či je kritika oprávnená. To však nie je správna práca so spätnou väzbou. Horší nápad je už len dôjsť k záveru, že…

Nesprávna reakcia II. – kritik sa 100 % mýli

„Kritik vôbec nepochopil, o čom tá kniha je! Asi nikdy nebola preňho!“ Takýto postoj je tiež znakom nesprávnej reakcie na kritiku, teda jej úplného odmietnutia. Veď autorovej mame, babke a trom kamarátom sa kniha páčila, prvá recenzia online bola tiež priaznivá, chyba teda určite bude na strane kritika. Recenzia je zaplatená, kritik je zakomplexovaný, celý svet sa spikol proti úbohému autorovi. V bežnom živote zase počúvame „ja som to tak nemyslel“, prípadne populárne „ale je to v poriadku, lebo x to robí tiež/lebo aj ten, čo ma kritizuje, robí niečo nesprávne“. Bohužiaľ, ani takýto prístup nevedie k správnemu spracovaniu kritiky, ktorá šla naším smerom. Málokedy sa dostaneme ku 100% hodnotám čohokoľvek, preto najlepšou reakciou je…

Správna reakcia – pochopenie a spracovanie kritiky

Ako sme už raz povedali, pracovať s kritikou je ťažké. Preto bude tento krok rozdelený na tri stupne.

1. Aj kritik je len človek

Vo svete internetových článkov je ľahké zabudnúť, že na oboch stranách, autorskej i kritickej, stojí ľudská bytosť. A rovnako ľahké je zabudnúť, čo je vlastne cieľom kritika – hovoriť o diele. Z dôvodov, ktoré sme už spomínali, cíti mnoho autorov spojenie medzi sebou a svojím dielom a majú tendenciu brať kritiku diela ako kritiku seba. Je preto dobré si uvedomiť, že kritik nechce autorovi ublížiť, práve naopak, dáva mu to najcennejšie, čo môže autor chcieť – spätnú väzbu. Tá bude vždy do istej miery subjektívna – možno má kritik jednoducho rád akčné scény a zníži knihe hodnotenie o bod len kvôli tomu, že kniha bola skôr hĺbavá a pomalá. Aj keď toto hodnotenie môže znieť na prvý pohľad „nespravodlivo“, absencia akčných scén JE valídna kritika. Kľúčom k napísaniu dokonalej knihy je nájdenie dokonalého čitateľa. Ten je väčšinou len jeden a je to najčastejšie autorova mama/otec, priateľ/ka či kamarát/ka. Kniha je však písaná pre široký okruh rôznych ľudí a práve reakcie týchto rôznych typov ľudí pomôžu autorovi rásť. V bežnom živote sa zase naše správanie, názory či vlastnosti stávajú cieľom spätnej väzby okolia. Aj tu platí, že žiaden človek, ani jeho kritik, nie sú dokonalí, prezentujú len svoj názor na vec. Len ak človek pochopí, že každý kritik mu ukazuje svoj pohľad na vec, môže sa posunúť k druhému stupňu, ktorý je…

2. Zrnko pravdy

Namiesto toho, aby sme nad kritikou premýšľali vo výrazoch „správna“ a „nesprávna“, ako keby neexistovala nijaká iná možnosť, je dobré si mieru „pravdivosti“ kritiky predstaviť ako škálu od 1% do 100%. Koľko percent má kritik správne? 5? 10? 90? Aj keď si autor nemyslí, že príbeh „potreboval“ akčnú scénu, možno si nechá poradiť, že stred príbehu sa vlečie a potreboval by nejaké oživenie. Ak staviame na pochopení, že aj kritik je len človek, ktorý nám chce pomôcť, druhý krok je pochopenie, prečo naňho tie-ktoré časti diela pôsobili tak, ako to vo svojej kritike povedal. Možno tu chýba vysvetlenie, akčná scéna alebo naopak pomalšia, charakterová scéna, ktorá by podtrhla motiváciu postáv, aby ich činy nepôsobili tak náhodne. V každodennom živote ide zase o premýšľanie, prečo sa náš kritik cíti tak, ako nám hovorí. Akceptovanie, že každá kritika v sebe bude mať aspoň zrnko pravdy, nás dovedie k poslednému kroku, a to…

3. Primeraná odpoveď – zapracovanie kritiky

Jediné, čo sa dá spraviť ako reakcia na ono zrnko pravdy v kritike, je rozhodnúť sa, ako s touto pravdou naložíme v budúcnosti. Na to, aby dokázal autor zapracovať konštruktívne pripomienky do svojho diela, si musí najprv zodpovedať dve základné otázky o svojom príbehu.

a) Čo sa autor snaží dielom povedať?

Inak povedané: ide o rozprávku pre malé deti? Horor pre ľudí, ktorí nečítajú horory? Je to príbeh o nádeji, o priateľstve, o láske?

b) Ako veľmi sa to dielu darí vyjadriť?

Inak povedané: naozaj je všetka pozornosť tam, kde má byť? Venujeme najviac času tam, kde by rozprávka či horor mali mať najviac priestoru?

Zodpovedať tieto dve otázky je proces, ktorý by mohol pokryť samostatný článok. Ak na nich však vie autor aspoň intuitívne odpovedať, mal by dokázať použiť kritiku konštruktívnym spôsobom. Kritik dal zo svojej pozície všetky informácie potrebné na to, aby autor našiel zrnko pravdy a zistil, či a ako sa dá použiť pre jeho ďalšiu tvorbu. Autor môže pokojne zistiť, že aj keď kritik má v niečom pravdu, nebude vo svojom príbehu robiť nijaké zmeny. Najjednoduchší prípad je, ak sa jedná už o vydané, definitívne dielo. Autor si však aj v prípade, že je stále možné dielo upravovať, môže povedať, že si len dá v budúcnosti pozor, aby sa podobnej chybe vyhol. Rovnako však môže zistiť, že kritik poukázal na kľúčový nedostatok príbehu, ktorý je valídny aj v prípade, že kritik nebol „cieľovou skupinou“. Kritika je totižto pre autora nástroj, ktorý sa musí naučiť používať. Možno zistí, že niekde sa kritike podriadil príliš, niekde primálo; aj to je súčasťou procesu učenia.

Ako ale tento posledný krok implementovať do každodenného života? Veď nie všetko, čo robíme je dielo… alebo áno?

Nuž, áno i nie. Aj v obyčajnom živote sa môžeme pozrieť na seba, svoje vlastnosti, činy, výroky a povedať si: je toto pochopené tak, ako som zamýšľal? Ak nie, stojí mi za to meniť sa? Ak sa chcem zmeniť, tak akým spôsobom?

Najjednoduchší spôsob, ako si tieto praktiky osvojiť, je začať v malom a postupne si skúšať použiť spomínané kroky v dôležitejších situáciách. Možno mi veľa ľudí hovorí, že mám nevhodné vtipy, tak sa skúsim zamyslieť, či som naozaj vtipný takým spôsobom, akým by som chcel byť. Možno rozprávam príliš nahlas, pijem priveľa kávy… dôležité je si pamätať všetky spomenuté kroky, neodmietať ani neprijímať kritiku úplne a vždy sa snažiť pochopiť, prečo sa náš kritik cíti tak, ako nám hovorí.

Na záver uvedieme ešte niekoľko stručných rád, ktoré pomôžu pri reagovaní na kritiku diela.

Na kritiku nie je potrebné reagovať.

Nie je potrebné písať mail redakcii, ktorá vydala zlú kritiku. Rovnako nie je potrebné reagovať na internetové komentáre pod dielom. Nikdy neútočte na kritika osobne, bez ohľadu na to, ako veľmi „nepochopil knihu“ alebo „s tým začal“. Nejde o život. Nechajte za seba radšej hovoriť svoje ďalšie diela než vaše nahnevané komentáre.

Ak už absolútne, nevyhnutne, aj po predchádzajúcej rade potrebujete reagovať na kritiku, v tom prípade nereagujte okamžite.

Ak už ste pevne rozhodnutý ako autor na kritiku reagovať a nepresvedčili sme vás, že to nie je dobrý nápad, aspoň nereagujte na kritiku okamžite. Dajte si čas vychladnúť a prejsť si v pokoji spomenuté tri kroky správnej reakcie.

Aj kritik je len človek. Človek, ktorý mi nechce ublížiť.

Pripomeňte si, že kritik je tiež len človek, ktorý nám dáva veľmi vzácnu vec – svoj čas a svoje názory. Aj ak sa nakoniec rozhodneme, že „dielo nepochopil“ a že mal pravdu len v 1%, aj tak si našiel čas, aby naše dielo prečítal a potom naň reagoval.

Držte sa svojej vízie, ale nie kŕčovito.

Ak ste spomedzi autorov, ktorí už našli svoj „štýl“, môžete sa rozhodnúť, že aj keď má recenzia pravdu a akčná scéna by technicky príbehu prospela, nesedí vám to k tomu, čo chcete príbehom povedať. To je úplne v poriadku. Na druhú stranu je v poriadku aj experimentovať na základe spätnej väzby.