Fantastika nie je deťom cudzia

Už deväť rokov organizuje ŠVK – Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici, kde pracujem, talentovú súťaž Galéria talentov pre žiakov ZŠ, ZUŠ a osemročných gymnázií, v ktorej môžu deti ukázať svoj talent vo vlastnej literárnej a výtvarnej tvorbe, v speve a hre na hudobnom nástroji. Tento rok som do poroty práve v oblasti vlastnej literárnej tvorby žiakov prizvala aj šéfredaktora Multiverza Vladimíra Heberta/Drackulu.

V roku 2019 prišlo viac prác než doteraz a viacero z nich by sme bez obáv mohli zaradiť do fantasy, sci-fi, ale aj hororu. Z tohto dôvodu sme sa napokon rozhodli aj pre Cenu Multiverza za fantastiku, ktorá bola udelená mimo tradičného hodnotenia a ponúkla víťazovi (či víťazke) možnosť publikovať svoje dielo na webe Multiverza.

Medzi prácami žiakov by ste našli rôzne texty. Cenu napokon získala urban fantasy z prostredia Londýna, no zaujímavo vyzeral aj úryvok z klasickej fantasy o stratenom dedičovi trónu Tok času a spomienok. V kategórii starších žiakov si dokonca víťazstvo v literárnej oblasti odniesla poézia vo voľných veršoch s nádychom sci-fi (Bezhlavo, Intergalaktický cestovateľ, Stiahnuté cievy). Zaujímavé nápady ponúkli aj young adult post-apo Uväznení v hlbinách, krátka poviedka s časovým paradoxom Nekonečne dlhá cesta, výlet valachov Maťko a Kubko na inej planéte alebo „táborový“ slasher Strata. Nakoniec sa laureátkou ceny stala Lenka Krutošíková a my vám prinášame plné znenie jej poviedky Mágia zabudnutia.

Víťazke ešte raz gratulujeme a veríme, že o rok budú súťažné príspevky opäť bohaté na fantastiku!

* Poviedka prešla jazykovou redakciou.


Margaret Jonksová kráčala po zamrznutých uliciach Londýna a pri každom druhom kroku sa takmer pošmykla na ľade. Mala gumáky, ktoré začínala z duše nenávidieť a najradšej by ich hodila do koša. Išla si kúpiť čižmy, no teraz v lete asi ťažko kúpite zimnú obuv. Kto mal očakávať sneh v júli? V júli?! Včera boli štyridsiatky, teplomer skoro praskol od obrovského tepla, a dnes mínus desať. Veď prečo nie?

„Vedci a ani meteorológovia si nedokážu toto počasie vysvetliť. Pripisujú ho otepľovaniu zemegule, no potom by logicky nemohlo snežiť. Podľa mňa sú to určite nejaké nadprirodzené sily, ktoré si zmysleli, že nás potrápia,“ počula Margaret z každej strany. Všade, kam prišla, či už do obchodu, alebo do kníhkupectva, jediné, o čom sa ľudia rozprávali, bolo dnešné počasie, a Margaret to už liezlo na nervy. Samozrejme, že aj ona by chcela vedieť, ako sa to mohlo stať, a uvedomovala si, že to bude mať vážne následky. Niektorí ľudia také rýchle zmeny počasia nezvládnu, skolabujú. A v júli si predsa nikto nebude kupovať zimné pneumatiky, preto sa rušným Londýnom, v ktorom vodiči každých päť minút buď zapadli do snehu, alebo si búchali hlavu o volant, nieslo trúbenie, nervozita a hnev. Niektorí to vzali s humorom, vytiahli sánky, boby alebo dokonca lopáre a tak sa prevážali po zasnežených uliciach. Tí, čo sa pustili do odhŕňania snehu, to veľmi rýchlo vzdali, lebo vrstvu, ktorú odhŕňali dve hodiny, im po dvoch minútach nasnežilo znova. Deti sa, samozrejme, zo snehu radovali a smiali sa na snehuliakovi v plavkách, ktorý mal namiesto mrkvového nosa banán.

„Margaret, však?“ cinknutie zvončeka pri dverách obchodu s potravinami upozornilo predavačku. Margaret uvažovala, odkiaľ vie jej meno. Nikdy sa jej nepredstavila a ani sa s ňou veľmi nerozprávala. Ich jediné rozhovory obsahovali asi toľkoto: Zaplatím kartou. Zaplatím v hotovosti. Výdavok si nechajte. Dovidenia.

Starenka, pripomínajúca dobrú starú mamu z rozprávok, s okrúhlymi lícami a očami, ktorými trestá vnúčatá, keď ochutnajú z cesta ešte skôr, než je upečené, stála za pokladňou a usmievala sa na Margaret. Bola nízka a veľmi čiperná. Na rukách sa jej ligotali kovové náramky, ktoré pri každom pohybe zaštrngotali a upozornili poslucháča, aby dával pozor. Na nose jej trónili pozlátené okrúhle okuliare, ktorými čítala cenovky slabo vidiacim zákazníkom. Každú chvíľu si naprávala kvietkovanú šatku s červenými brmbolcami, akoby bola neustále na nesprávnom mieste.

„Isabel ťahá službu aj za mňa, dúfam, že ju tie decká nezabijú,“ Margaret netušila, prečo to vyslovila. Vôbec to nechcela povedať. Starenka na popod nos usmievala. Dnes vyzerala šťastnejšia a vľúdnejšia než v iné dni. Radostne sa pozerala na sneh za obrovským oknom, akoby v ňom videla niečo viac ako len normálny sneh.

„Ste dnes nejaká šťastná,“ skonštatovala Margaret. Prečo zase rozpráva?

„Oh, áno, to som. Dnešný deň totižto všetko zmenil. Všetko od základov. No tí, čo spravili túto zmenu, netušia, že tu ešte niekto je. Niekto silný. Veľmi silný.“

Margaret netušila, o čom stará pani rozpráva, no nechala to tak. Možno to nemá v hlave v poriadku. Predsa len jej už muselo ťahať na osemdesiatku, aj keď stále pracovala.

Kŕŕŕá-kŕŕŕá, ozvalo sa za oknom. Na zasneženom zábradlí sedel havran čierny sťa temnota a temnými očami sa díval na Margaret. Stará pani naňho hľadela s úsmevom na perách, no Margaret desil. Starenkine röntgenové oči sa zapichli do Margaret a nespúšťali z nej prenikavý a trochu strašidelný pohľad.

„A vy budete prvá, kto sa s tým človekom stretne. Úplne prvá,“ starenka rýchlo schytila Margaretinu ľavú dlaň a pozorne si ju prezrela. Prstami sa dotýkala čiar na jej ruke a skúmala ich.

„A stane sa to už dnes,“ usmiala sa na ňu. Malá starenka odbehla za záves za pokladňou. Prekvapená Margaret stála s ľavou rukou vo vzduchu a v pravej zvierala jablko, ktoré chcela vložiť do košíka, no nemohla sa pohnúť. Niečo jej v tom bránilo a jediné, čo mohla robiť, bolo gúľať očami a čakať na naspeedovanú starenku. Margaret počula, ako za závesom niečo šuští, buchoce a aj ako niečo sklenené cinká, a dokonca počula aj zvuk starenkiných náramkov, akoby sa snažila ich trením o seba na niečo prísť.

„Kam som to len dala?“ šomrala si popod nos. „Tu si,“ schytila malú fľaštičku so zvláštnym obsahom. Otvorila ju a ovoňala malinký korkový závit. Toto určite nebude rumová aróma do koláčov, pomyslela si Margaret, keď sa pozerala na zelenú tekutinu. Starenka odhrnula farebný záves. Korkový štupeľ bol už na svojom pôvodnom mieste, no starenka vyzerala, že má ešte viac energie než predtým.

„Keď sa stretneš so silným človekom, daj mu k tomuto privoňať,“ Margaret sa cítila ako pod vplyvom nejakého kúzla. Príkaz, ktorý jej starenka dala, začala náhle považovať za najdôležitejšiu vec vo svojom živote, vedela, že ak ho nesplní, stane sa niečo veľmi zlé. Starenka jej vložila do ľavej, stále vystretej ruky fľaštičku so zelenou tekutinou a následne jej zovrela ruku v päsť.

„Budeš vedieť, kto je ten silný človek. Budeš to cítiť tu,“ dotkla sa jej hlavy, „a aj tu,“ dotkla sa miesta, kde je srdce. Margaret sa prebudila z tranzu a s kamenným výrazom schovala fľaštičku do vrecka kabátu. Potom puf, kúzlo sa vytratilo a Margaret znovu začala nakupovať, akoby sa nič nestalo. Udalosti posledných minút považovala za úplne normálne a vôbec nie strašidelné, nadprirodzené či dokonca divné. Nakúpila a s ťažkými taškami, ktoré jej slúžili ako ťažidlo, aby sa nešmykla na ľade, sa vybrala domov. Cestu mala na počudovanie ľahkú, dokonca sa jej zdalo, že má akési veľké šťastie. Vždy, keď prišla k priechodu pre chodcov, semafory pre autá sa zmenili na červenú a Margaret mohla bezproblémovo prejsť. Dokonca do nej ani nestrkali ľudia navôkol, robili jej koridor, no nezdalo sa im to divné. Margaret každú chvíľu šmátrala v ľavom vrecku, či náhodou fľaštičku nestratila. Chvalabohu, kým prišla domov, fľaštička zostala v jej vrecku. No vlastne ani nie k sebe domov. Bol to dom, ktorý jej zanechali zosnulí rodičia. Margaret sem chodievala, keď mala voľno a keď musela nakŕmiť mačky. Mačky boli tri – Micka, Macka, Mucka.

 „Naozaj originálne mená, mami,“ Margaret sa pozrela na oblohu, akoby tam, v diaľke, hľadala svoju mamu. „Micka, Macka, Mucka… ná-či-či-čí. Poďte sem… mám pre vás niečo,“ zašramotila miskou s granulami. Tri mačky akoby naraz skočili cez otvorené okno dovnútra izby a hneď sa začali obtierať o Margaretine nohy. „Teraz som vám dobrá, čo? Minule som prišla do práce a všetci sa ma pýtali, či ma niekto napadol alebo som spadla, že mám také škrabance.“ Tri misky položila na zem a do ďalších troch naliala vodu.

Margaret spala. Vedľa v posteli unavene odfukovala jej kolegyňa Isabel. Pracovali v sirotinci a jej práca bola veľmi únavná. Niekedy deti neposlúchali, niektoré niečo rozbilo, ďalšie robilo druhému zle, tamten nechcel jesť, tamtá si nechcela obliecť sukňu s rybičkami, lebo rybičky nie sú pekné a majú divné ústa. Bola šťastná, že majú deti len do šiestich rokov, netušila, ako by to zvládala so staršími. Sirotinec bol pre tieto deti zároveň aj škôlkou, teda Margaret s kolegyňami ich mali neustále na starosti.

Zazvonil telefón.

„Uhm… haló?“ zašepkala Margaret do slúchadla. „Áno, samozrejme… Áno, som… Čože?“ pozorne počúvala človeka na druhom konci telefónu. „Vonku? V tejto zime? Čo tam robí?“ rýchlosťou blesku sa posadila a obula si huňaté papuče. „Áno… Hneď som tam. Počkajte,“ položila telefón na nočný stolík a prehrabla si krátke čierne vlasy. Napadlo jej, že by mala zobudiť Isabel a ísť tam s ňou.

„Už je ráno? Nieééé. Veď som len teraz zaspala,“ Isabel si prikrývku pritiahla až k očiam, ktoré mala stále zatvorené.

„Dieťa… vonku… teraz,“ Margaret rozprávala roztrasene a koktala pritom. Isabel otvorila oči, v tme jej tak trošku žiarili, a pozrela sa na Margaret.

„Dieťa?“

„Malé.“

„Vonku?“

„Pred vchodom.“

„Teraz?“

„Teraz.“

Isabel rýchlo vstala z postele, ešte sa ani neobula a už bežala smerom k vchodovým dverám. Za ňou dupotala Margaret a snažila sa nezakopnúť o župan, ktorý si stihla obliecť a ktorý si počas behu zapínala a naprávala. Keď dorazili k vchodovým dverám, Isabel ich zúrivo otvorila a zarazene ostala stáť. Margaret ju odstrčila z cesty. Dívala sa na neznámu osobu, ktorá v rukách držala malinké, nežné, zraniteľné stvorenie a upokojovala ho. Čičíkala malé zelenooké stvorenie, ktoré sa usmievalo a klipkalo veľkými okáľmi.

„Tak si si nerobila srandu,“ dívala sa Isabel na malé bábätko.

„Prepáčte. Nevšimol som si vás. Snažil som sa ju upokojiť,“ podľa hlasu usudzovali, že ten, kto držal dieťa, bol muž. Jeho tvár bola zahalená tieňom tak, že mu ju nebolo vidno, no na krku mal zaujímavý náhrdelník havrana. Podal dieťa Margaret, ktorá si všimla, že má niečo v ruke.

„Toto bolo pri nej.“ Podal jej náhrdelník s amuletom a obálku zapečatenú voskom. Margaret s Isabel si ich pozorne prezerali. Keď sa pozreli na miesto, kde mal pred chvíľou stáť muž, nikto tam nebol. Margaret sa prstami dotkla malého líca a pohladila ho.

V tom momente sa jej v hlave rozsvietilo. Z pyžamového vrecka vytiahla fľaštičku s tekutinou a otvorila ju. Isabel nechápavo pozerala, čo to robí, chcela ju zastaviť, no nedokázala sa pohnúť z miesta. Margaret pootvorila malinké ústa a zelenú tekutinu vliala dievčatku do hrdla. To neprotestovalo a s úsmevom prehltlo obsah fľaštičky. Margaret si až potom uvedomila, čo urobila. Pustila fľaštičku na zem a vystrašeným pohľadom sa pozrela najprv na Isabel a potom na dievčatko v jej rukách. Okolo malého stvorenia sa začalo krútiť zelenobiele svetlo, ktoré ho vytrhlo z Margaretiných rúk a zdvíhalo k nočnej oblohe. Zastalo až na úrovni vrcholkov stromov, do čiernej nočnej oblohy vystrelilo biele svetlo a celú ju osvetlilo. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa akoby zázrakom pred Margaret a Isabel objavili ľudia.

„Čo to…“ Isabel behala očami z levitujúceho dieťaťa na ľudí so špicatými klobúkmi a späť.

„Kto vyvolal to znamenie?“ Predstúpila žena v zelenom plášti s čiernym špicatým klobúkom, obmotaným zelenou stužkou. Vyzerala mlado a Margaret si všimla, že na čiernom saku mala ružovú konfetu. Margaret aj Isabel pozreli na oblohu, ku ktorej vzhliadli aj hlavy v špicatých klobúkoch. Uvideli vysmiate dievčatko vznášať sa nad korunami stromov.

„Ehm, volám sa Ellen Parkinsová. Čo sa stalo, sa vám určite zdá šialené… Chápem vás, no potrebujem vedieť, ako sa to stalo,“ podala si ruku s Margaret aj Isabel. Isabel jej porozprávala všetko, čo sa stalo, a aj to, že Margaret dieťaťu niečo naliala do úst.

„Ja som nechcela… vážne. Príliš neskoro som si uvedomila, čo robím,“ Margaret zodvihla sklenenú fľaštičku zo zeme. „Ani neviem, odkiaľ to mám, no dúfam, že vám to pomôže,“ podala fľaštičku zamyslenej Ellen. Tá k nej privoňala.

„Ukazovateľ?“ Hodila fľaštičku do rúk ďalšieho človeka so špicatým klobúkom.

„Áno, je to ukazovateľ,“ odvetil jej.

Margaret si začínala myslieť, že sú to len šibnutí ľudia, no brali túto záležitosť veľmi vážne, takže to nemohlo byť len tak.

„Musíme jej prezrieť pamäť,“ zašepkala Ellen svojim spoločníkom. Rýchlo priskočila k Margaret a chytila ju za hlavu. Margaret sa nemohla hýbať.

„Trošku to zabolí, pani Jonksová,“ Ellen vyslovila nezrozumiteľné slová a Margaret pocítila slabú bolesť v spánkoch. Prehral sa jej pred očami celý deň, no niečo tam chýbalo. Niečo, čo Ellen hľadala. Chýbali spomienky v obchode so starenkou. Margaret si uvedomila, že si nepamätá ani starenkinu tvár. Bola to len rozmazaná šmuha bez očí, bez nosa, bez akýchkoľvek humanoidných znakov.

„Niekto jej už vymazal pamäť. Bola to veštkyňa, ale zároveň aj čarodejnica. Aká drzosť! Vedia, že nemôžu vykonávať kúzla na nečaroch a ani im vymazávať pamäť. Na to máme právo len my a pár ľudí na tejto planéte. Tá ženská musela byť veľmi drzá, no zároveň musela mať aj niečo v hlave. Vymazala jej všetky spomienky na seba.“

„Všetky?“

„Všetky,“ odtiahla Ellen so vzdychom ruku od Margaretinho spánku. Ellen skoro zabudla na druhého nečara. Isabel, ktorá sa tomuto celému prizerala, vystrašene cúvala.

„Bude im treba vymazať pamäť,“ vzdychla si Ellen. Vyletela do vzduchu a nechala ostatných, aby to spravili namiesto nej. Ona letela za dieťatkom, ktoré pripomínalo balónik. Keď ho dohnala, opatrne ho zobrala do náručia.

„Po… počkajte, prosím. Toto malo pri sebe,“ Margaret zdola zamávala obálkou a amuletom. Ellen opatrne zletela dole a zobrala si ponúkané veci.

„Môžete,“ zašepkala Ellen a v Margaretine oči sa zastreli.

Ellen si prezerala obálku.

28. 8. 2000

pre moju Ireliu

Obálka je zapečatená mágiou, preto sa ju nepokúšajte otvoriť a ani nejako poškodiť pred dovŕšením pätnástich rokov Irelie, mohlo by to negatívne zasiahnuť vaše psychické zdravie.Obálku môže otvoriť len a len ona, nikto iný.Tiež prosím, aby nosila amulet, ktorý som jej nechala, pretože keď toto čítate, som už určite mŕtva a chcem, aby mala na mňa a svojho otca nejakú spomienku.Po otcovi som jej zanechala nožík (musela som ho skryť pomocou mágie, aby náhodou niekoho neporanil), stačí len kúzlo, vy už určite viete aké.Prosila som už veľa, no musím ešte raz. Postarajte sa mi o ňu, o moju malú hviezdičku, ktorá mi bude navždy svietiť (narodila sa 15. januára 2000).

Ellen sa začudovane dívala raz na malinkú Ireliu, raz na obálku, raz na amulet, raz na nožík a potom znovu na Ireliu.

„Ahoj, Irelia,“ to bolo jediné, čo Ellen zo seba vydolovala. Spolu so svojimi kumpánmi v špicatých klobúkoch sa vytratila.

Ďalšie ráno si Margaret na nič nepamätala.

Joja Pevčíková

"V knihe Čarodejníkov synovec od CS Lewisa je jeden z najkrajších fiktívnych svetov, o akých som kedy čítala; je to svet medzi svetmi, miesto v lese s množstvom jazierok, pričom každé jazierko, do ktorého skočíte, vás vezme do iného sveta. A toto pre mňa vždy bola knižnica." (JK Rowling)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Zadejte, prosím, znaky z obrázku do textového pole a pak odešlete komentář.
Prepíš text z obrázka

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.