Pomalé skúmanie ticha – Patrick Rothfuss

Hlboko pod univerzitou sa nachádza Podsvet, ponuré, nehostinné miesto. O sieti rozpadávajúcich sa prastarých chodieb a opustených miestností vie iba hŕstka ľudí. V samom srdci zabudnutého bludiska, uprostred rozľahlých tunelov Podsveta, ktosi žije. Dievča.
To záhadné stvorenie sa volá Auri.
„… ak sa chcete dozvedieť viac o Auri, táto kniha vám má čo ponúknuť. Ak milujete slová, záhady a tajomstvá, zaujímate sa o Podsvet a alchýmiu a túžite nazrieť za oponu môjho sveta…
… potom je tento príbeh možno práve pre vás.“
Pomalé skúmanie ticha je krátky, nežný pohľad do Aurinho života, do jej každodenných súkromných dobrodružstiev. Veselé a zároveň znepokojujúce rozprávanie ponúka jedinečnú príležitosť pozrieť sa na svet Aurinými očami a dozvedieť sa viac o jej tajomstvách. Patrick Rothfuss nám otvára dvere do sveta jednej z najtajomnejších postáv slávnej trilógie Príbeh kráľovraha. Novela Pomalé skúmanie ticha je príbehom zlomeného dievčaťa pokúšajúceho sa prežiť v zlomenom svete.
„Tento príbeh je pre všetkých mierne zlomených ľudí.
Som jeden z vás. Nie ste sami. V mojich očiach ste všetci nádherní.“
-Patrick Rothfuss

Aby svojim verným čitateľom uľahčil čakanie na tretí diel Kroniky kráľovraha, vydal Patrick Rothfuss knihu Pomalé skúmanie ticha. O Kvotheho dobrodružstvách sa z nej ale veľa nedozviete, pretože ju venoval jednej z vedlajších postáv – čarovnej, nesmelej Auri. Auri žije sama v podsvete pod Univerzitou a jej minulosť aj prítomnosť sú pre všetkých záhadou. Teraz dostali čitatelia jedinečnú príležitosť nahliadnuť do jej podzemného kráľovstva, a hlavne do jej zmýšľania. Autor detailne opisuje týždeň z Aurinho života a sprevádza ju pri jej každodenných činnostiach. Je dôležité povedať, že kniha neobsahuje žiadne veľké zvraty, zápletky, dobrodružstvá či priamu reč. Auri býva v podsvete sama, má svoje zvyky, ktoré dodržiava a týždeň, o ktorom máme možnosť čítať nepriniesol žiadne veľké napätie, zato viacero malých, osobných dobrodružstiev. V tak kľudnom, tichom svete je dobrodružstvom všeličo…napríklad, že sa k vám zatúla divé zviera, alebo je treba opraviť pokazené potrubie.

Napriek tomu, že sa dočítame mnohé o tom ako vyzerá jej život v podsvete, nedopátrame sa k odpovediam na otázky odkial prišla, čo sa jej stalo či kto vlastne je. Autor síce čo-to jemne nadškrtne, no všetky náznaky len vytvárajú ďalšie otázniky v jej príbehu. Čitateľom ostáva len domýšľať si čo tých pár hádaniek znamená a dúfať, že raz sa to dozvedia.

Nech sa už Auri stalo čokolvek, rozhodne to na nej zanechalo hlbokú stopu. V podzemí sa skrýva pred ľuďmi a ich nepochopením. Vytvára si svoj vlastný svet, ktorý by fungoval podľa jej pravidiel. Má pocit, že jedine ona rozumie správnemu usporiadaniu vecí a ak by nevenovala všetku svoju energiu udržaniu jeho krehkej harmónie mohlo by sa stať niečo zlé. Je treba uznať, že Rothfuss v nej dokonale vykreslil všetky známky človeka trpiaceho obsedantno-kompulzívnou poruchou. Všetkým predmetom aj miestnostiam prisúdila vlastné povahy, predmety neustále kontroluje, prenáša z miesta na miesto, presúva aby boli spokojné so svojimi „susedmi“ a sem-tam ich dokonca berie na prechádzky. Ak nejaký predmet urazí, okamžite ho pobozká, aby ho uchlácholila. Ustavične si umýva tvár, ruky a chodidlá, vždy v tomto poradí, pretože len tak je to správne. Ak svoje nutkania nemôže uspokojiť chytí ju úzkosť a strach.

Priame nebezpečensto jej ale nehrozí. Svet v ktorom sa Auri pohybuje je síce pod zemnou, no rozhodne nie je temný a plný odpudivých slizkých chumáčov bohvie čoho ako by sa dalo očakávať. Skladá sa z mnohých rozdielnych miestností a každá má svoje vlastné meno a funkciu, práve vďaka predstavivosti hlavnej hrdinky. Takéto prostredie nemá problém čitateľov zaujať a s nadšením objavujú nové miesta Podsveta.

Napriek psychologickému trápeniu je príbeh o Auri nežný. Rothfuss do knihy vlial svoj láskavý vzťah k nej a táto priazeň je cítiť z každej stránky. Tie sa hmýria zdrobneninami, slová „dokonalé“, „lahodné“ a „rozkošné“ sú jednoznačne neuveriteľne nadpoužívané a pre neprítomnosť dialógov pôsobí kniha ako jedna dlhá lyrická báseň o éterickej víle.

Práve neprítomnosť napätia, rozuzlení či dynamiky vyvolali medzi čitateľmi rozporuplné reakcie. Rothfuss asi vycítil, že sa to môže stať a už na začiatku knihy varuje čitateľov, že musia mať prečítané Meno vetra aj Strach mŕtveho muža, aby sa vyznali v deji knihy no zároveň uvádza, že možno knihe neporozumejú ani ľudia, ktorí majú prečítané všetky spomínané diela.

Tu sme prišli ku kameňu úrazu. Autor na začiatku aj konci knihy napísal pár slov, žiaľ o tom, ako si sám svojou knihou nie je tak úplne istý, ale vlastne sa mu páči, no ľahko sa môže stať, že vám sa kniha páčiť nebude, pretože je pre ľudí, ktorí sú tak trošku iní a majú radi jedinečné príbehy. Toto vyjadranie celý príbeh kazí, pretože je takpovediac zbytočné. Ak je sám s knihou spokojný, načo takto podrývať svoju vlastnú prácu? Ak s ňou spokojný nie je, prečo ju neprepracuje? Tolkien alebo Beckett sa za svoje diela tiež v úvode neospravedlňovali aj keď boli na svoju dobu zvláštne. Alebo z druhej strany, autori, ktorí píšu neustále to isté dokola bez štipky inovácie sa za to tiež neospravedlňujú v úvode každej knihy (a veru by sa mohli).
Ďalej uvádza, ze knihu osemdesiat krát upravoval, no napriek tomu sú v nej logické chyby a nezrovnalosti. Tie by sa inak dali prepáčiť, ale keďže je kniha tak opisná veľmi pútajú pozornosť. Napríklad na rovnakej stránke uvádza, že Auri má aj nemá k dispozícií Gáfor. Netradičný príbeh o nežnej dievčine, ktorá je väzňom vlastnej mysle je zaujímavé čítanie, no narúša ho neustále opakovanie rovnakých prídavných mien „dokonalý“, „lahodný“ a „rozkošný“ . Opakovanie prídavných mien by sa dalo považovať aj za autorov zámer, no často skĺza aj k používaniu rovnakého prirovnania. Rothfuss je známy svojou elokvenciou, jeho texty plynú hladko a bublajú pestrými metaforami. V Pomalom skúmaní ticha ale všetko prirovnáva k bozku; „Chladná a príjemná, ako milenec, čo sa vrátil zo zimy, aby ju pobozkal“ (str. 44) „kolieska pobozkané olejom“ (str. 103) „videla ryhy po jeho ostrých hranách, ktoré jej ako bozk vtisol do dlaní“ (str. 145) „Vyžarovala pôvab ako bozk na koži“ (str. 151) alebo nečakaný zvrat „Bol to mäkký, hĺbavý pohyb. Vôbec nepripomínal bozk.“ (str. 113).

Musím ešte spomenúť prekrásne ilustrácie. Nathan Taylor má krásny jednoduchý štýl kresby, ktorý sa ku knihe perfektne hodí, pretože obrázky sú rovnako záhadné a čarovné ako hlavná postava.

Rothfuss písal srdcom a v príbehu vyjadril svoj vzťah k Auri. Nechal príbeh nech sa vyvýja sám a opisoval jej bohatý no tiesnivý vnútorný svet. O jej minulosti či Kvotheho budúcnosti sa čitateľ dozvie pramálo a o alchýmií, ktorú autor v úvode sľubuje tiež len pár myšlienok. Napriek tomu je ale Pomalé skúmanie ticha zaujímavá kniha, ktorá sa rýchlo číta a pomôže človeku nahliadnuť do vnútra osoby, ktorá bojuje sama so sebou. Aj keď je jej vnútorný súboj náročný, sama je čarovnou bytosťou, ktorá je plná lásky a nehy. Knihu odporúčam čítať všetkým, ktorí majú radi Auri a chcú stráviť pár dní v jej prítomnosti. Rozhodne sa bude páčiť aj ľuďom, čo majú v obľube opisy vnútorného sveta postáv a sledovanie ich osobného vývoja alebo jednoducho niečo čo nie je úplne bežné. Nebyť účelného, alibistického pochybovania o vlastnom diele a opakovania prirovnaní, čo narúšajú dojem, dala by sa hodnotit ako nadpriemerná.

Okrem pomalého skúmania ticha sa fanúšikovia Kroniky kráľovraha môžu tento rok tešiť aj na poviedku The Lightning Tree, ktorá bude súčasťou zbierky Darebáci od vydavateľstva Argo, v ktorej hrá hlavnú úlohu Bast.

Ps: Bozkávať fľaštičku lepidla, ktoré tuhne po kontakte so slinami je fakt odvaha.