Prasa – Ivan Kučera
Po prečítaní Prachového mužíčka som sa vrhol na knihu Prasa od slovenského autora Ivana Kučeru. Keďže tentoraz nejde o zbierku poviedok, ale o román, bude sa mi tu „názorovať“ bez spoilerov o poznanie ťažšie. Čo-to z príbehu vám teda budem musieť prezradiť. Vynasnažím sa však, aby toho bolo čo najmenej.
Od autora som už čítal zbierku poviedok Obchádza nás temnota, z ktorej dojem som zhrnul do pár viet v recenzii, a aj pôvodnú trilerovú poviedku Prasa, na základe ktorej vznikol tento rovnomenný román. Bol som teda zvedavý, ako sa autor popasoval s príbehom rozprestretým do dlhšieho formátu.
V úvode románu sa autorovi podarí navnadiť nás prológom a najmä tým, že nám v ňom neprezradí, o kom práve čítame. Dojem mi však trochu pokazila nadbytočná hyperbola v záverečnej vete.
Po prológu retrospektívne vhupneme do deja. Ostrieľaný tvrdý policajt nám postupne odhaľuje nielen prostredie a vzťahy v obci, do ktorej sa po rokoch vrátil, aby našiel pokoj, ale aj svoj vnútorný svet. Samotné prasa sa pritom mnohokrát ocitá len na okraji diania ako kulisa. Autor následne rozbehne viacero línií, pričom niektoré rozvedie, iné len tak nechá visieť vo vzduchu a už sa k nim nevráti (strašidelné lesy, partizáni a pod.).
Ako som sa postupne začítaval do knihy, množili sa vo mne kauzálne otázky vzhľadom na konanie postáv (celkovo asi 30 – 40 otáznikov plus často to bolo prečo a ako? To je na 192 strán textu relatívne veľa, čo pre mňa nie je dobrým znamením. Škoda, že nevieme, kedy sa tieto príbehy odohrávajú. Ak by ich autor napríklad zasadil do 90. rokov minulého storočia, keď sa to len tak hemžilo hrubokrkými mafiánmi a výpalnickými taktikami, vraždami, vyrovnávaním si účtov a podobne, dianie by bolo (možno) uveriteľnejšie. Verte mi, nie je pre mňa nič horšie, ako keď začnem o motiváciách konania postáv pochybovať. A tu sa mi to stalo. Jednoducho som udalostiam, o ktorých autor píše, veril stále menej. Niekedy to boli naozaj maličkosti, ktoré ako kamienky spustia lavínu pochybností. Chceme konkrétny príklad? Dobre. Skovajsová chce ryžovať na nezákonnom predaji nehnuteľností v dedine. Mala klienta z Bratislavy, ktorý chcel odkúpiť dom za 40 000 (asi eur), starosta by mal mať z tohto obchodu tučnú províziu. Za tú by manželke kúpil nové auto… Ehm, všimli ste si aj vy, čo mi tu nevonia? Verím, že áno.
Časom sa to začalo kopiť. Akcie neprispôsobivých Rosinských – príliš hlúpe a naivné. Podobne vyvolané reakcie „skúseného policajta“. Povolanie členov špeciálneho komanda (ktorí sa pobavene v kuklách škeria ako slniečka na hnoji) a ich vendeta. Ak sa román snažil byť do toho bodu reálny, tak týmto skĺzol do nereality a miestami až ku grotesknej tragikomédii.
Neviem, nakoľko relevantné má autor skúsenosti so spôsobom vyšetrovania a policajnej práce alebo aké má znalosti z biológie či ľudskej fyziológie. Mnohé udalosti, ktoré popisuje, mi totiž prídu priam hororovo pritiahnuté za vlasy. Až tak, že by mi tie vlasy zostali v dlaniach. Viem, je to horor, ale aj horor by mal byť uveriteľný. Najmä ak sa odohráva v reáliách súčasného Slovenska.
Scéna s požieraním umierajúceho či následne mŕtveho chovateľa je nechutná, ale dobre explicitne napísaná. Na rozdiel od scén v lese prasa verzus Boban. Tým sa nedalo uveriť, akokoľvek som sa snažil. Noha či chodidlo? Asi chodidlo. Ale aj tak som sa pýtal, dokáže prasa odhryznúť stále živému, hoci nevládnemu človeku chodidlo? Dokáže si nevládny, opitý a nadrogovaný človek zastaviť krvácanie z takto odhryznutého chodidla? Prasa Bobanovi strhne kožu z tváre a ten sa o pár dní dokáže smiať, uškierať a rehotať? Naozaj? Zázrak za zázrakom.
Policajt, ktorý je spočiatku vykreslený ako tvrdý muž, sa viackrát takmer rozplače a uvažuje, či ak zomrie, bude za ním niekto plakať. To sú pre mňa dosť veľké rozpory v takom krátkom časovom slede, až to hraničí so schizofréniou postavy.
Prasa miestami uvažuje viac ako ľudia. Polemizuje, rozoberá situácie, hodnotí a potom sa zas na pár desiatok strán z príbehu jednoducho vytratí. Na psyché nuansy prasaťa mi príde jeho koniec ako malicherný a nedôstojný. Autor sa snaží zachrániť situáciu pre mňa zbytočne rozťahaným záverom a v tejto podobe aj asi zbytočným epilógom.
Medzi pozitíva by som zaradil miestami vydarené štylistické konštrukcie. Vety a relatívne kratšie kapitoly pomáhajú jednoduchému a rýchlemu čítaniu. Mnohé situácie sú dobre napísané: prasa žerie svojho exmajiteľa, popis opitého a nadrogovaného Bobana v lese a podobne.
Potenciál na zlepšenie vidím v tom, že autor pomerne často štylisticky zakopne, niekedy až takmer začiatočnícky. O to viac to kontrastuje s vyššie spomenutou vydarenou syntaxou. Zveličovanie a nafukovanie v prirovnaniach v reči rozprávača ma dosť rušilo a kazilo celkový dojem (napr.: hoci doktora videl znova asi po sto rokoch; nevidel už milión rokov; boli to proste kurva zabijaci; chýbajúci prst bolel ako čert atď.). Dialógy boli často príliš redundantné a neprirodzené a mnohé situácie popísané neuveriteľne až groteskne (mučenie policajta a psa a popritom úvahy Rosinského, či robí dobre alebo zle; následná vendeta špeciálnej jednotky ako na divokom západe; vrtuľník hľadá nezvestného Bobana bez termovízie; neposkytnutie prvej pomoci Bobanovi, ale namiesto toho vyrazenie za prasaťom, ktoré napokon dosť komicky zabije ďalšiu postavu v príbehu a mnohé ďalšie).
Za recenzní výtisk děkujeme nakladatelství Artis Omnis.
- Nakladatelství: Artis Omnis
- Počet stran: 192
- Vazba: brožovaná
- Rozměr: 105×175 mm
- Jazyk: slovenský
- ISBN: 9788082010544
- Rok vydání: 2019
Zhrnutie
Hovorí sa, že napísať dobrú poviedku je náročnejšie ako napísať dobrý román, keďže autor má v poviedke menej priestoru rozohrať kvalitný príbeh. V tomto prípade to však zrejme neplatí. Autorovi zatiaľ písanie poviedok ide lepšie ako písanie románu. Ja si len tak povzdychnem, že je škoda nevyužitého potenciálu.
Podpořte náš portál a kupte si knihu přes tento odkaz: