Světlonoš : Oslnivá čepel – Brent Weeks

Gavin Guile umírá. Myslel si, že mu zbývá ještě pět let – a najednou je to necelý rok. Problémy se na něj hrnou ze všech stran: padesát tisíc uprchlíků, nemanželský syn, bývalá snoubenka, která možná odhalila jeho nejtemnější tajemství. Všechna magie světa divočí, hrozí zničení Sedmi satrapií. A co je nejhorší: povstávají staří bohové a jejich armáda padlých mágů je nezastavitelná. Jedinou spásou může být bratr, kterému Gavin před šestnácti lety ukradl svobodu i život.

Prvý diel ma rozhodne veľmi príjemne prekvapil. Černému arcimágovi rozhodne nechýbala originalita, výborné postavy a hlavne obrovské množstvo dejových zvratov.

Ako je na tom pokračovanie?

V prvej knihe nás autor často šokoval rôznymi zvratmi a udalosťami, pričom často nešiel po vyšliapaných chodníčkoch, ale naopak spravil niečo absolútne nečakané. V tom stále pokračuje, no na druhú stranu sa úplne neviem rozhodnúť, či to niekde nie je aj na škodu veci. Autor je tak schopný pochovať úplne skvelo rysujúci dej, len za cenu toho, aby nás krátkodobo zaskočil. Sám sa neviem rozhodnúť, či je to dobré alebo zlé…..

Kniha sleduje stále príbehy tých istých postáv, ako v prvom dieli a postavy sú ďalšia silná stránka tejto knihy. Autor ich má výborné, skvelo pokreslené. Ja som si obľúbil hlavne Kipa, čo je až neuveriteľné. Kip je bastard, nemotorný, tučný a neviem ešte aký……no proste od klasickej hrdinskej postavy má teda poriadne ďaleko. Kip ale hlavné vyniká perfektnými a úsmevnými dialógmi, kde zasadzuje tvrdé direkty svojou drzou papuľou. Je to postava ktorá najprv koná a potom premýšľa.

Veľmi ma teší, že v druhom dieli dostala o dosť viac priestoru postava starého Androssa Guila. Napriek tomu, že už z verejného života zmizol a je to už iba vetchý starec, tak si udržal veľkú moc a autoritu. Nie je na nikoho strane, iba na tej vlastnej a dokonca aj jeho vlastný syn je pre neho iba nástroj. V tretej knihe táto postava dostane pravdepodobne ešte viac priestoru takže už teraz sa teším.

Dobrý dej hlavne podtrhuje reálnosť postáv. Ako som už spomínal v recenzii na prvú knihu, neexistuje biela a čierna strana. Oficiálne tu máme jednu kladnú a zápornú stranu a autor nám čiastočne predkladá príbeh aj z nepriateľského tábora. Poznáte tak klady a zápory oboch strán a autor necháva na vás, ktorá strana je podľa vás ta správna, resp. správnejšia. Ja osobne inklinujem skôr k tej nepriateľskej.

Slabinu akurát vidím v tentokrát nevyváženom deji, kde predovšetkým v prvej tretine knihy chýba lepšie tempo a niečo, čo by vás udržalo vo väčšej pozornosti. Kip sa znova a nečakane vracia do Chromerie na ďalší výcvik a ja som prežíval mierne “Déjà vu”. Situácia je tak zachránená hlavne perfektnými dialógmi.