Predstavujeme : George R. R. Martin – Oheň a krv

Aegonovo dobytie

Majstri z Citadely, zapisovatelia dejín Západnej zeme, používajú Aegonovo dobytie ako medzník už tristo rokov. Narodenia, úmrtia, bitky a iné udalosti datujú buď po D. (po Dobytí), alebo pred D. (pred Dobytím).
Skutoční vzdelanci vedia, že takéto datovanie nie je ani zďaleka presné. Aegon Targaryen nedobyl Sedem kráľovstiev za jediný deň. Medzi jeho vylodením a korunováciou v Starom meste uplynuli vyše dva roky, a ani vtedy ešte dobytie nebolo celkom zavŕšené, keďže si nepodmanil Dorn. Sporadické pokusy o začlenenie Dornských do ríše pokračovali počas celej Aegonovej vlády a vlády jeho synov, aj preto nie je možné určiť presný dátum ukončenia dobyvačných vojen.
Ba i dátum ich začiatku je predmetom istého nedorozumenia. Mnohí sa domnievajú, že vláda kráľa Aegona I. Targaryena sa začala v deň, keď sa vylodil v ústí Čiernej vody pod tromi pahorkami, kde bude jedného dňa stáť mesto Kráľov prístav. Ale nie. Kráľ a jeho potomkovia síce oslavovali Deň vylodenia, ale Dobyvateľ datoval začiatok svojej vlády odo dňa, keď ho korunovali v Hviezdnom septe a pomazal ho najvyšší septon Viery. K tejto korunovácii došlo dva roky po Aegonovom vylodení, dávno po tom, čo boli bitky dobyvačných vojen vybojované a vyhraté. Vidíme teda, že Aegonovo dobývanie sa vlastne odohralo v rokoch 2 až 1 pred Dobytím.
Targaryenovci boli čistej valýrskej krvi, dračí páni z prastarého rodu. Dvanásť rokov pred Skazou Valýrie (114 pred D.) predal Aenar Targaryen svoje zeme v dŕžave i v Krajine dlhého leta a presťahoval sa s manželkami, majetkom, otrokmi, drakmi, súrodencami, príbuznými a deťmi do Dračieho kameňa, pochmúrnej ostrovnej pevnosti pod dymiacou horou v úzkom mori.
Vo svojom vrcholnom období bola Valýria najvýznamnejším mestom známeho sveta, strediskom civilizácie. Za jej žiarivými hradbami bojovalo zo štyridsať rodov o moc a slávu na dvore a v rade, povstávali a padali v nekonečnom boji o moc, občas nenápadnom, no často krutom. Targaryenovci veru nepatrili k najmocnejším dračím pánom, a keď odleteli do Dračieho kameňa, vnímali to ich súperi ako kapituláciu či zbabelosť. No dcéra lorda Aenara Daenys, ktorú dnes poznáme ako Vešticu Daenys, videla, že Valýriu zničí oheň. A keď o dvanásť rokov vypukla Skaza, Targaryenovci boli jediní dračí páni, ktorí ju prežili.
Dračí kameň bol dve storočia najzápadnejšou vysunutou základňou valýrskej moci. Jeho poloha pri Gágore dávala Targaryenovcom a ich blízkym spojencom Velaryonovcom z Námelu (nižšiemu rodu valýrskeho pôvodu) úplnú kontrolu nad Čiernovodnou zátokou a tamojší čulý obchod im plnil truhlice. Lode Velaryonovcov a ďalšieho spriazneného valýrskeho rodu, Celtigarovcov z Klepietka, ovládali vody úzkeho mora, zatiaľ čo Targaryenovci na drakoch vládli oblohe.
No skoro celé storočie po Skaze Valýrie (ktoré sa právom nazýva Krvavým storočím) hľadeli Targaryenovci na východ, nie na západ, a pramálo ich zaujímali osudy Západnej zeme. Gaemon Targaryen, brat a manžel Veštice Daenys, nastúpil po Aenarovi Vyhnanom ako pán Dračieho kameňa a zapísal sa do dejín ako Gaemon Veľkolepý. Po jeho smrti vládol jeho syn Aegon a dcéra Elaena. Po nich vládol ich syn Maegon, jeho brat Aerys a Aery¬sovi synovia Aelyx, Baelon a Daemion. Daemion bol z troch bratov najmladší a jeho syn Aerion sa po ňom stal vládcom Dračieho kameňa.
Aegon, ktorý sa do dejín zapísal ako Aegon Dobyvateľ a Aegon Drak, sa narodil v Dračom kameni v roku 27 pred Dobytím. Bol jediným synom a druhým dieťaťom Aeriona, pána Dračieho kameňa, a lady Valaeny z rodu Velaryonovcov, ktorá bola po matke targaryenovského rodu. Aegon mal dve sestry: staršiu Visenyu a mladšiu Rhaenys. U dračích pánov z Valýrie bolo oddávna zvykom uzatvárať manželstvo medzi bratom a sestrou, aby sa zachovala čistá rodová línia, no Aegon si zobral obe sestry. Podľa tradície sa mal oženiť iba so staršou Visenyou; to, že sa rozhodol vziať si aj Rhaenys, bolo nezvyčajné, hoci nie bezprecedentné. Niektorí tvrdili, že Visenyu si zobral z povinnosti, Rhaenys z vášne.
Všetci traja sa preukázali ako dračí jazdci ešte skôr, než vstúpili do manželstva. Z piatich drakov, s ktorými odletel Aenar Vyhnaný z Valýrie, prežil do Aegonových dní iba jeden: obrovský drak Balerion, Čierny des. Draky Vhagar a Meraxes boli mladšie, vyliahli sa už na Dračom kameni.
Podľa povery, ktorá dodnes koluje medzi nevzdelancami, vraj pred Dobytím nevstúpila noha Aegona Targaryena na pôdu Západnej zeme, to však nie je pravda. Niekoľko rokov pred vylodením dal Aegon zhotoviť Maľovaný stôl: masívnu drevenú tabuľu, dlhú azda päťdesiat stôp, vyrezanú do tvaru Západnej zeme a na nej boli namaľované lesy, rieky, mestá a hrady Siedmich kráľovstiev. Aegon teda prejavoval záujem o Západnú zem dávno predtým, ako sa vrhol do vojny. Navyše jestvujú hodnoverné správy o tom, že so sestrou Visenyou v mladosti navštívili Citadelu v Starom meste a boli na love so sokolmi na Arbore ako hostia lorda Redwyna. Aegon azda navštívil aj Lanniský prístav, no tu sa záznamy rozchádzajú.
Západná zem bola v časoch Aegonovej mladosti rozdelená na sedem rozhádaných kráľovstiev a sotva by sa našlo obdobie, keď neboli aspoň dve či tri z nich vo vojne. Na rozľahlom, chladnom a kamenistom severe vládli Starkovci zo Zimovresu. Na púšti Dornu zasa Martellovci. Na západe so zlatými baňami panovali Lannisterovci z Casterlyho skaly, na úrodnej Rovine Gardenerovci z Vyšesadu. Údolie, Prsty a Mesačné vrchy patrili Arrynovcom. Ale najbojovnejší králi za Aegonových čias boli Harren Čierny a Argilac Povýšenecký, ktorých kráľovstvá ležali najbližšie k Dračiemu kameňu.
Východnej časti Západnej zeme kedysi vládli búrkoví králi Durrandonovci zo svojej veľkolepej pevnosti Búrkový koniec, ich kráľovstvo siahalo od Mysu hnevu po Krabí záliv, no už po stáročia ich moc slabla. Králi Roviny im odštipovali z panstva zo západu, Dornskí na nich dorážali z juhu, Harren Čierny a jeho železní ich vytlačili od Trojzubca a z oblastí severne od Čiernej vody. Kráľ Argilac, posledný z rodu Durrandonovcov, na istý čas tento úpadok zastavil, keď ešte ako chlapec odrazil dornskú inváziu, preplavil sa cez úzke more a pridal sa k veľkému spojenectvu proti imperialistickým „tigrom“ z Volantisu, a dvadsať rokov nato zabil Garsa VII. Gardenera, kráľa Roviny, v bitke na Letných lánoch. No Argilac zostarol, slávna čierna hriva mu zošedivela a bojová zdatnosť ochabla.
V riečnom kraji na sever od Čiernej vody vládol krvavou rukou Harren Čierny z rodu Hoarovcov, kráľ ostrovov a riek. Harrenov starý otec zo železného národa Harwyn Tvrdá ruka zobral Trojzubec Argilacovmu starému otcovi Arrecovi, ktorého predkovia zvrhli posledných riečnych kráľov niekoľko storočí predtým. Harrenov otec rozšíril svoje panstvo na východ po Súmračnú dolinu a Rosbyov. Harren zasvätil väčšinu svojej dlhej, temer štyridsaťročnej vlády budovaniu gigantického hradu na brehu Božieho oka, ale len čo by bola Harrenova tvrdza takmer hotová, mohol sa slobodne vydať opäť dobýjať.
Žiadny západozemský kráľ nevzbudzoval takú hrôzu ako Čierny Harren, ktorého krutosť bola povestná po celých Siedmich kráľovstvách. A žiadny západozemský kráľ sa necítil taký ohrozený ako búrkový kráľ Argilac, posledný z rodu Durrandonovcov, starnúci bojovník, ktorého jediným následníkom bola jeho nevydatá dcéra. A tak sa obrátil na Targaryenovcov v Dračom kameni a ponúkol im svoju dcéru na vydaj, pričom jej venom by boli všetky zeme na východ od Božieho oka, od Trojzubca po Čiernu vodu.
Aegon Targaryen odmietol ponuku búrkového kráľa. Veď už mal dve manželky, tretiu nepotreboval. A zeme, ktoré kráľ núkal ako veno, predsa už viac než jedno pokolenie patrili Harrenovej tvrdzi. Argilac ich nemal čo rozdávať. Skrátka, starnúci búrkový kráľ chcel pozdĺž Čiernej vody usadiť Targaryenovcov ako štít medzi vlastným územím a ríšou Harrena Čierneho.
Pán Dračieho kameňa mu odpovedal vlastnou ponukou. Zoberie si ponúkané zeme, ak mu Argilac postúpi aj Masseyho hák a lesy a pláne južne od Čiernej vody po rieku Kľukaticu a pramene Bludárky. Zmluva by sa potvrdila svadbou Argilacovej dcéry s Orysom Baratheonom, Aegonovým zástancom a priateľom z detstva.
Argilac Povýšenecký tieto podmienky nahnevane odmietol. Šepkalo sa, že Orys Baratheon je Aegonov neurodzený nevlastný brat, a búrkový kráľ predsa nepotupí svoju dcéru tým, že by dal jej ruku panghartovi. Už len tá myšlienka ho rozzúrila. Argilac dal Aegonovmu vyslancovi odťať ruky a poslal mu ich v truhličke. „Toto sú jediné ruky, ktoré váš bastard odo mňa dostane,“ pripísal.
Aegon mu neodpísal. Namiesto odpovede zvolal priateľov, banderiálnych pánov a hlavných spojencov na Dračí kameň. Nebolo ich veľa. Velaryonovci z Námelu, ako aj Celtigarovci z Klepietka boli vazalmi Targaryenovcov. Z Masseyho háka prišli lord Bar Emmon z Hrotu a lord Massey zo Skalopádu, obaja vazali Búrkového konca, ale s užšími väzbami k Dračiemu kameňu. Aegon a jeho sestry sa s nimi poradili a zašli aj do hradného septu pomodliť sa k Siedmim bohom Západnej zeme, hoci Aegona dovtedy nepokladali za zbožného človeka.
Na siedmy deň sa rozletelo z veží Dračieho kameňa mračno krkavcov, aby rozniesli správu lorda Aegona do Siedmich kráľovstiev Západnej zeme. Mierili k siedmim kráľom, do Citadely v Starom meste, k veľkým i menším pánom. Všetky niesli rovnaký odkaz: oddnes bude v Západnej zemi jediný kráľ. Kto pokľakne pred Aegonom z rodu Targaryenovcov, ponechá si svoje zeme i tituly. Kto proti nemu pozdvihne zbraň, bude zvrhnutý, pokorený, zničený.
Správy o tom, koľko bojovníkov vyplávalo z Dračieho kameňa s Aegonom a jeho sestrami, sa líšia. Podľa niektorých tri tisícky, podľa iných sa rátali iba na stovky. Toto skromné targaryenovské vojsko prirazilo k severnému brehu v ústí Čiernej vody, kde sa nad malou rybárskou osadou týčili tri zalesnené vrchy.
V časoch Stých kráľovstiev si mnohí menší králi robili nárok na vládu nad ústím rieky, medzi nimi aj darklynovskí králi zo Súmračnej doliny, Masseyovci zo Skalopádu a starí riečni králi ako Muddovci, Fisherovci, Brackenovci, Blackwoodovci alebo Hookovci. Na troch kopcoch vyrástli rôzne veže a pevnosti, len aby boli v tej či onej vojne zničené. Targaryenovcov vítali iba rozbité kamene a zarastené ruiny. Hoci si ústie nárokoval Búrkový koniec aj Harrenova tvrdza, bolo nechránené; najbližšie hrady patrili menším pánom, ktorí nemali veľkú moc ani vojsko, a navyše žiadny dôvod milovať svojho zvrchovaného pána Harrena Čierneho.
Aegon Targaryen dal okolo najvyššieho kopca narýchlo postaviť drevenú hradbu a vyslal sestry, aby si podmanili najbližšie hrady. Rosbyov sa vzdal Rhaenys a zlatookej Meraxes bez boja. V Stokeworthovskom hrade vystrelilo na Visenyu zopár kušostrelcov, no vzápätí Vhagar podpálila strechy pevnosti. Aj tento hrad sa podrobil.
Prvej skutočnej skúške Dobyvateľa podrobili lord Darklyn zo Súmračnej doliny a lord Mooton z Panninho jazierka, ktorí sa spojili a s troma tisíckami mužov vytiahli na juh zahnať votrelcov späť do mora. Aegon vyslal Orysa Baratheona, aby ich napadol na pochode, zatiaľ čo on na nich zaútočil zhora na Čiernom dese. V jednostrannej bitke obaja lordi padli, následne sa Darklynov syn a Mootonov brat aj s hradmi vzdali a prisahali vernosť Targaryenovcom. V tých časoch bola Súmračná dolina ústredným západozemským prístavom v úzkom mori a vďaka obchodu, ktorý cez ňu prúdil, veľmi zbohatla. Visenya Targaryenová nedovolila mesto vydrancovať, ale nezdráhala sa prisvojiť si jeho bohatstvo a naplniť truhlice dobyvateľov.
Toto je azda vhodné miesto, aby sme prebrali rozdielne povahy Aegona Targaryena a jeho dvoch sestier a kráľovien.
Visenya, najstaršia z troch súrodencov, bola rovnaká bojovníčka ako Aegon, cítila sa pohodlne v krúžkovej zbroji i v hodvábe. Nosila valýrsky dlhý meč, Temnú sestru, a vedela ho zručne používať, už od detstva sa cvičila s bratom. Hoci mala valýrske strieborno-zlaté vlasy a fialové oči, jej krása bola drsná, strohá. Aj tí, čo ju mali radi, ju považovali za prísnu, vážnu a nemilosrdnú, dokonca sa povrávalo, že sa zahráva s jedmi a temnými čarami.
Rhaenys, najmladšia z troch Targaryenovcov, bola presný opak sestry: hravá, zvedavá, prirodzená, zasnená. Nebola veľká bojovníčka, milovala hudbu, tanec a poéziu, podporovala nejedného speváka, komedianta či bábkara. A predsa Rhaenys trávila na dračom chrbte viac času ako jej súrodenci dokopy, pretože zo všetkého najväčšmi milovala lietanie. Raz vyhlásila, že skôr než zomrie, chce sa preletieť na Meraxes ponad More zapadajúceho slnka, aby sa pozrela, čo leží za jeho západnými brehmi. A zatiaľ čo nikto nespochybňoval Visenyinu vernosť bratovi-manželovi, Rhaenys sa obklopovala peknými mladými mužmi, a (aspoň tak sa šepkalo)
dokonca si ich zvala do spálne, keď bol Aegon v noci s jej staršou sestrou. No aj napriek týmto klebetám si ľudia na dvore nemohli nevšimnúť, že kráľ trávil s Rhaenys desaťkrát viac nocí než s Visenyou.
Aegon Targaryen bol pre svojich súčasníkov, napočudovanie, rovnakou záhadou ako pre nás. So svojím mečom z valýrskej ocele, Čiernym plameňom, patril medzi najväčších bojovníkov tých čias, no predsa ho netešilo oháňať sa zbraňou a nikdy sa nezúčastnil turnaja ani melee. Jazdil na Balerionovi Čiernom dese, ale lietal iba do boja, alebo keď sa potreboval rýchlo prepraviť ponad zem či more. Ako veliteľ k sebe pritiahol veľa mužov, no nemal blízkych priateľov okrem Orysa Baratheona, ktorý bol jeho spoločníkom od detstva. Páčil sa ženám, ale zostal verný svojim sestrám. Ako kráľ plne dôveroval svojej malej rade a sestrám – každodenný chod ríše nechával na nich –, no nezdráhal sa ujať velenia, keď si to situácia vyžadovala. S rebelmi a zradcami sa porátal tvrdo, k bývalým nepriateľom, ktorí pred ním pokľakli, bol však veľkorysý.
Veľkorysosť prvýkrát preukázal v Aegonovej pevnosti, jednoduchom hradisku z dreva a hliny, ktoré dal postaviť na vrchole kopca, od tých čias nazývaného Aegonov vrch. Keď dobyl tucet hradov a zaistil si ústie Čiernej vody na oboch brehoch, zvolal porazených lordov k sebe. Tam mu zložili meče k nohám, Aegon im prikázal vstať a potvrdil im vlastníctvo zemí i titulov. Tým, čo ho podporovali najdlhšie, pridelil navyše nové úrady. Daemon Velaryon, pán prílivu, sa stal admirálom a veliteľom kráľovskej flotily. Tristona Masseyho, pána Skalopádu, vymenoval za správcu nad zákonmi, Crispiana Celtigara za kráľovského správcu pokladnice. Orysa Baratheona vyhlásil za „môj štít, môjho najvernejšieho stúpenca, moju pravú ruku“. A tak Baratheona považujú majstri za prvú pravú ruku kráľa.
Medzi pánmi Západnej zeme mali dlhú tradíciu heraldické zástavy, no valýrski dračí páni ich nikdy nepoužívali. Keď Aegonovi rytieri rozvinuli veľkú hodvábnu vlajku s červeným trojhlavým drakom chrliacim oheň v čiernom poli, považovali to lordi za znamenie, že teraz je už naozaj jedným z nich, hodný byť zvrchovaným kráľom Západnej zeme. Keď kráľovná Visenya položila obruč z valýrskej ocele vykladanú rubínmi bratovi na hlavu a keď ho kráľovná Rhaenys vyhlásila za „Aegona, prvého toho mena, kráľa celej Západnej zeme a ochrancu jej ľudu,“ draky zaryčali a lordi s rytiermi volali na slávu… a najhlasnejšie prevolávali poddaní: rybári, roľníci a gazdiné.
No siedmi králi, ktorých Aegon Drak zbavil koruny, sa neradovali. V Harrenovej tvrdzi a v Búrkovom konci už Harren Čierny a Argilac
Povýšenecký zvolali svojich banderiálov. Na západe sa kráľ Mern z Roviny vydal po morskej ceste na sever do Casterlyho skaly, aby sa stretol s kráľom Lorrenom z rodu Lannisterovcov. Princezná z Dornu poslala do Dračieho kameňa krkavca s ponukou, že sa pridá k Aegonovi proti búrkovému kráľovi Argilacovi, no ako rovnocenný spojenec, nie ako poddaná. Ďalšia ponuka spojenectva prišla od mladučkého kráľa z Orlieho hniezda Ronnela Arryna; jeho matka žiadala za podporu Údolia proti Čiernemu Harrenovi zeme na východ od Zeleného bodca Trojzubca. Ba aj na severe v Zimovrese sedel kráľ Torrhen Stark dlho do noci so svojimi banderiálnymi pánmi a radcami a preberali, čo si počať s týmto takzvaným dobyvateľom. Celá ríša s napätím čakala, kam sa Aegon obráti najbližšie.
Iba niekoľko dní po korunovácii boli Aegonove vojská opäť na pochode. Väčšia časť jeho družiny sa preplavila cez Čiernu vodu a zeme na juh od Búrkového konca sa dostali pod velenie Orysa Baratheona. Išla s ním aj kráľovná Rhaenys na Meraxes so zlatými očami a striebornými šupinami. Targaryenovská flotila pod velením Daemona Velaryona vyplávala z Čiernovodnej zátoky na sever do Čajkova a Údolia. S nimi šla kráľovná Visenya na Vhagar. Kráľ pochodoval na severozápad k Božiemu oku a Harrenovej tvrdzi, obrej pevnosti, pýche kráľa Harrena Čierneho, ktorý ňou bol priam posadnutý.
Všetky tri targaryenovské výpravy sa stretli so silným odporom. Lordi Errol, Fell a Buckler, banderiáli Búrkového konca, prekvapili vojsko Orysa Baratheona, keď prechádzalo cez Kľukaticu, pobili vyše tisíc mužov a znova sa stratili medzi stromami. Narýchlo zohnaná arrynovská flotila spolu s tuctom braavoských vojnových lodí porazila targaryenovskú flotilu na vodách pri Čajkove. V bitke padol aj Aegonov admirál Daemon Velaryon. Sám Aegon čelil útoku na južnom brehu Božieho oka a rovno dvakrát. Bitku v tŕstí vyhrali Targaryenovci, no pri Smutných vŕbach utrpeli veľké straty, keď sa dvaja Harrenovi synovia preplavili cez jazero v člnoch s obalenými veslami a napadli ich od tyla.
Nakoniec však Aegonovi nepriatelia nedokázali vzdorovať jeho drakom. Muži z Údolia potopili tretinu targaryenovských lodí a takmer toľko ich zajali, ale keď sa na nich vrhla kráľovná Visenya z oblohy, zhoreli ich vlastné lode. Lordi Errol, Fell a Buckler sa schovávali v dobre známych lesoch, až kým kráľovná Rhaenys nevypustila Meraxes; lesmi sa prehnala ohnivá hradba a stromy vzbĺkli ako fakle. A v Smutných vŕbach víťazi, vracajúci sa cez jazero do Harrenovej tvrdze, nemohli robiť nič, keď sa na nich z rannej oblohy zniesol Balerion. Harrenove člny zhoreli, Harrenovi synovia takisto.
Aegonových odporcov sužovali aj ďalší nepriatelia. Keď Argilac Povýšenecký zhromaždil svojich bojovníkov v Búrkovom konci, vrhli sa na pobrežie Mysu hnevu piráti z Kamenných stôp, aby využili ich neprítomnosť, a z Červeného pohoria sa vyrojili dornskí nájazdníci, aby sa roztiahli v pohraničí. V Údolí musel mladý kráľ Ronnel čeliť vzbure na Troch sestrách, keď Sesterčania odmietli ďalšiu poslušnosť Orliemu hniezdu a vyhlásili lady Martu Sunderlandovú za svoju kráľovnú.
Toto sú však drobné mrzutosti v porovnaní s tým, čo postihlo Harrena Čierneho. Hoci Hoarovci vládli v riečnom kraji už tri pokolenia, ľud Trojzubca nemal svojich železných pánov v láske. Harren Čierny dohnal tisíce z nich k smrti pri stavbe svojho obrovitánskeho sídla, riečny kraj vyplienil pre stavebný materiál a ľud i lordov ožobráčil pre svoju nenásytnú túžbu po zlate. Teraz proti nemu riečni páni povstali na čele s lordom Edmynom Tullym z Riavokrutu. Keď Tullyho povolali na obranu Harrenovej tvrdze, vyhlásil vernosť Targaryenovcom, na hrade vyvesil dračiu zástavu a vydal sa so svojimi rytiermi a lukostrelcami pridať k Aegonovmu vojsku. Jeho odpor dodal odvahu ďalším riečnym pánom. Páni Trojzubca sa jeden po druhom zriekali Harrena a pridávali sa k Aegonovi Drakovi. Blackwoodovci, Mallisterovci, Vanceovci, Brackenovci, Piperovci, Freyovci, Strongovci povolali svojich vazalov a vytiahli proti Harrenovej tvrdzi.
Kráľ Harren Čierny zrazu čelil veľkej presile, nuž sa utiahol do svojej údajne nedobytnej pevnosti. Najväčší hrad, aký kedy v Západnej zemi postavili, sa pýšil piatimi obrími vežami, nevyčerpateľným zdrojom pitnej vody, obrovskými podzemnými pivnicami plnými zásob a masívnymi hradbami z čierneho kameňa, takými vysokými, že na ne nestačí žiadny rebrík, a takými hrubými, že ich neprerazí žiadne baranidlo ani obliehací prak. Harren pozatváral brány a pripravil sa so synmi a vernými, čo mu ešte zo-stali, na obliehanie.
Aegon z Dračieho kameňa to však videl inak. Len čo sa k jeho vojsku pridali družiny Edmyna Tullyho a ďalších riečnych pánov a spoločne obkľúčili hrad, vyslal k bránam majstra s mierovou zástavou a správou, že je ochotný vyjednávať. Harren mu vyšiel naproti – šedivý starec, no stále srdnatý vo svojej čiernej zbroji. Obaja králi mali so sebou vlajkonosiča a majstra, takže i dnes vieme, čo si vtedy povedali.
„Vzdajte sa,“ začal Aegon, „a zostanete pánom Železných ostrovov. Vzdajte sa a vaši synovia budú žiť a vládnuť po vás. Pred vašimi hradbami stojí osemtisíc mojich mužov.“
„Čo je pred mojimi hradbami, to ma ani trochu nezaujíma,“ odvetil
Harren. „Tieto múry sú mocné a hrubé.“
„No nie také vysoké, aby zadržali draky. Draky vedia lietať.“
„Postavil som ich z kameňa. Kameň nehorí,“ namietol Harren.
Nato Aegon povedal: „Keď zapadne slnko, váš rod vymrie.“
Vraví sa, že Harren si po tejto poznámke odpľul a vrátil sa do hradu. Tam hneď poslal všetkých mužov hore na hradby s oštepmi, lukmi a kušami a sľuboval zeme a bohatstvo tomu, kto skolí draka. „Keby som mal dcéru, dostal by drakobijca aj jej ruku,“ vyhlásil Harren Čierny. „Namiesto toho mu dám Tullyho dcéru, hoc aj všetky tri, ak bude chcieť. Alebo si môže vybrať nejakú mladú Blackwoodovú, Strongovú či mladú hociktorého z tých zradcov od Trojzubca, tých pánov žltého bahna.“ Potom sa Harren Čierny utiahol do svojej veže v sprievode domácej stráže, aby sa navečeral so synmi, ktorí mu zostali.
Po západe slnka hľadeli Harrenovi muži do hustnúcej tmy, v rukách zvierali oštepy a kuše. Keď sa nezjavoval žiadny drak, niektorí si azda pomysleli, že sa Aegon iba plano vyhrážal. No Aegon Targaryen vyletel s Balerionom hore do oblakov, tak vysoko, že vyzeral ako muška na mesiaci. Až potom sa zniesol dolu, rovno medzi hradné múry. Balerion sa na krídlach čiernych ako noc vrhol nadol tmou, a keď sa pod ním vynorili mohutné veže Harrenovej tvrdze, vychrlil na ne svoju zlosť a zalial ich čiernym ohňom so zakrútenými červenými plameňmi.
Harren sa naparoval, že kameň nehorí, no jeho hrad nebol iba z kameňa. Drevo a vlna, konope a slama, chlieb, solená hovädzina i zrno, všetko vzplanulo. Ani Harrenovi železní neboli z kameňa. Dymilo sa z nich, vries¬kali v plameňoch, utekali cez dvor a padali z ochodzí, aby dole na zemi našli smrť. A ak je oheň dosť horúci, aj kameň puká a taví sa. Riečni páni vonku pred hradbami neskôr povedali, že veže Harrenovej tvrdze červeno žiarili do noci ako päť veľkých sviec… a presne ako sviece sa začali skrúcať a roztápať, keď im po bokoch stekali pramienky roztaveného kameňa.
Harren a jeho poslední synovia zahynuli v požiari, ktorý v tú noc pohltil jeho gigantickú stavbu. Spolu s ním zanikol rod Hoarovcov a nárok Železných ostrovov na riečny kraj. Na druhý deň pred dymiacimi troskami
Harrenovej tvrdze prijal kráľ Aegon prísahu vernosti od Edmyna Tullyho, pána Riavokrutu, a vymenoval ho za zvrchovaného vládcu Trojzubca. Aj ostatní riečni páni prisahali vernosť Aegonovi ako svojmu kráľovi a Edmynovi Tullymu ako svojmu lénnemu pánovi. Keď zhorenisko vychladlo natoľko, aby sa dalo bezpečne vojsť do hradu, pozbierali meče padlých, mnohé dolámané, roztavené či poskrúcané od dračieho ohňa, a poslali ich vo vozoch do Aegonovej pevnosti.
Na juhu a na východe sa ukázalo, že banderiáli Búrkového konca sú oveľa oddanejší než Harrenovi. Argilac Povýšenecký zhromaždil okolo seba veľké vojsko. Sídlo Durrandonovcov bolo mocné, jeho kurtina ešte hrubšia než hradby Harrenovej tvrdze. A takisto si o ňom namýšľali, že je nedobytné. No správa o Harrenovom konci sa rýchlo doniesla do uší jeho odvekého nepriateľa Argilaca. Lordi Fell a Buckler, ustupujúci pred blížiacim sa vojskom (lord Errol padol), mu poslali správu o kráľovnej Rhaenys a jej drakovi. Starý kráľ zaburácal, že neskape ako Harren, upečený vo vlastnom hrade ako ciciak s jablkom v pysku. Je skúsený bojovník, o svojom osude rozhodne s mečom v ruke. Argilac Povýšenecký teda poslednýkrát vytiahol z Búrkového konca, aby svojmu nepriateľovi čelil na bojovom poli.
Orysa Baratheona a jeho mužov postup búrkového kráľa neprekvapil; kráľovná Rhaenys lietala na Meraxes, videla ho, ako odchádza z hradu a mohla pravej ruke podať správu o počte a rozložení nepriateľského voj¬ska. Orys zaujal výhodné postavenie v kopcoch na juh od Bronzovej brány a očakával príchod búrkového vojska.
Len čo sa vojská stretli, búrkový kraj dostál svojmu menu. Od rána vytrvalo pršalo a do poludnia sa rozpútala víchrica. Banderiáli kráľa Argilaca naňho naliehali, aby odložil útok až na ďalší deň v nádeji, že prestane pršať, ale búrkový kráľ mal proti dobyvateľom dvojnásobnú presilu a takmer štyrikrát toľko rytierov a ťažkoodencov na koňoch. Pohľad na premočené targaryenovské zástavy na jeho vlastných kopcoch ho rozzúril a zároveň si ako ostrieľaný bojovník všimol, že fúka od juhu, čiže rovno nepriateľovým mužom do tváre. Nuž Argilac Povýšenecký vydal rozkaz zaútočiť a rozpútala sa bitka, ktorá vošla do dejín ako Posledná búrka.
Boje pokračovali do noci, toto krviprelievanie nebolo zďaleka také jednostranné ako Aegonovo dobytie Harrenovej tvrdze. Trikrát viedol Argilac svojich rytierov proti Baratheonovým oddielom, ale svah bol strmý a dážď rozmočil zem, takže sa bojové kone zabárali, útok stratil silu a rozpadal sa. Búrkovým sa darilo lepšie, keď do kopca poslali pechotu kopijníkov. Vojakov v kopcoch oslepoval dážď, takže ich zbadali, až keď bolo neskoro a lukostrelci s navlhnutými tetivami ich nemohli zastaviť. Padol jeden kopec, druhý; a štvrtý, posledný útok búrkového kráľa rozrazil stred baratheonovského vojska… kde narazil na kráľovnú Rhaenys a Meraxes. Aj na zemi vie byť drak hrozivý. Dickona Morrigena a Ľavobočka z Čierneho úkrytu, ktorí velili predvoju, pohltili dračie plamene spolu s rytiermi osobnej stráže kráľa Argilaca. Bojové kone sa splašili, v hrôze sa snažili ujsť, vrážali do jazdcov za sebou a vo formácii nastal úplný zmätok. Aj búrkového kráľa vyhodili zo sedla.
A predsa Argilac bojoval ďalej. Keď Orys Baratheon so svojimi mužmi zišiel z rozbahneného kopca, našiel starého kráľa, ako odráža útok poltucta mužov a pri nohách mu leží nemenej mŕtvol. „Odstúpte,“ rozkázal im Baratheon. Zosadol z koňa, aby sa stretol s kráľom vo vyrovnanom súboji a poslednýkrát ho vyzval, aby sa vzdal. Argilac ho zasypal nadávkami. A tak sa spolu bili: starý bojovný kráľ s rozviatymi bielymi šedinami a Aegonov dravý, čiernobradý pobočník. Každý utrpel zranenie od protivníka, ale napokon sa poslednému Durrandonovi splnilo želanie a zomrel s mečom v ruke a kliatbou na perách. Kráľova smrť obrala búrkových o odvahu, a ako sa správa šírila, páni aj rytieri odhadzovali zbrane a utekali.
Niekoľko dní sa všetci obávali, že Búrkový koniec postihne rovnaký osud ako Harrenovu tvrdzu, pretože Argilacova dcéra Argella pozatvárala brány pred Orysom Baratheonom a blížiacim sa targaryenovským vojskom a vyhlásila sa za búrkovú kráľovnú. Keď tam priletela kráľovná Rhaenys na Meraxes vyjednávať, Argella ju ubezpečila, že obrancovia Búrkového konca radšej do posledného položia životy, než by pokľakli. „Zoberte si môj hrad, ale nájdete v ňom iba kosti, krv a popol,“ oznámila… no vojakom z jej posádky sa až tak veľmi nechcelo umrieť. V noci vytiahli na stožiar mierovú zástavu, otvorili hradné brány a vydali lady Argellu Orysovi Baratheonovi: nahú, v reťaziach a so zapchatými ústami.
Vraví sa, že Baratheon ju vlastnoručne zbavil reťazí, zabalil ju do plášťa, nalial jej víno a milo sa s ňou rozprával, povedal jej o chrabrosti jej otca a o tom, ako zomrel. A následne na počesť padlého kráľa prijal durrandonovský erb aj heslo. Jeleň s korunou sa stal jeho znakom, Búrkový koniec jeho sídlom a lady Argella jeho ženou.
Keď sa teraz dostal riečny i búrkový kraj pod nadvládu Aegona Draka a jeho spojencov, zvyšným kráľom Západnej zeme bolo jasné, že prišiel rad na nich. Kráľ Torrhen v Zimovrese zvolal svojich banderiálov; na severe je všetko ďaleko, preto si uvedomoval, že zhromaždiť vojsko by trvalo dlho. Kráľovná Údolia Sharra, regentka svojho syna Ronnela, sa utiahla do Orlieho hniezda, posilnila obranu a vyslala vojsko do Krvavej brány, vstupnej brány do Údolia Arryn. V mladosti kráľovnú Sharru ospevovali ako „hor¬skú kvetinu“, najkrajšiu dievčinu v Siedmich kráľovstvách. Azda dúfala, že si nakloní Aegona svojou krásou, nuž mu poslala portrét a ponúkla sa mu za manželku pod podmienkou, že za svojho následníka vyhlási jej syna Ronnela. Hoci sa portrét napokon k Aegonovi Targaryenovi dostal, nevie sa, či na túto ponuku vôbec odpovedal, veď už mal dve kráľovné a Sharra
Arrynová bola v tom čase odkvitnutá kvetina, o desať rokov staršia od neho.
Medzitým sa spojili dvaja významní západniarski králi a zhromaždili svoje vojská s úmyslom raz a navždy s Aegonom skoncovať. Z Vyšesadu vytiahol Mern IX. z rodu Gardenerovcov, kráľ Roviny, s mocnou družinou. Pod hradbami Zlatého hája, sídla Rowanovcov, sa stretol s Lorenom I. Lannisterom, kráľom Skaly, ktorý viedol vlastnú družinu zo západného kraja. Spolu títo Dvaja králi velili najmocnejšiemu vojsku v Západnej zemi: päťdesiatpäťtisíc mužov vrátane asi šesťsto väčších či menších pánov a vyše päťtisíc rytierov na koňoch. „Naša železná päsť,“ naparoval sa kráľ Mern. Spolu s ním sa viezli jeho štyria synovia a jeho dvaja mladí vnuci mu slúžili ako panoši.
Dvaja králi sa v Zlatom háji dlho nezdržali – takéto obrovské vojsko musí byť neustále v pohybe, inak vyje krajinu do posledného zrnka. Spojenci sa okamžite vydali na pochod na severovýchod cez vysokú trávu a zlaté pšeničné polia.
Správa o ich postupe sa doniesla Aegonovi do tábora pri Božom oku, nuž zhromaždil svoje vojsko a vydal sa im naproti. Velil sotva pätinovej družine v porovnaní s Dvoma kráľmi, a väčšinou to boli muži, ktorí prisahali vernosť riečnym pánom; ich oddanosť Targaryenovcom bola čerstvá a neprešla ešte nijakou skúškou. S menšou družinou sa však mohol presúvať rýchlejšie než jeho protivníci. V meste Kamenný sept sa k nemu pridali obe sestry s drakmi: Rhaenys priletela z Búrkového konca a Visenya zo Zlomeného klepeta, kde prijala veľa horlivých prísah vernosti od miestnych lordov. Všetci traja Targaryenovci sledovali z oblohy postup Aegonovho voj¬ska, ktoré prekročilo pramene Čiernej vody a hnalo sa na juh.
Vojská sa stretli na šírych pláňach na juh od Čiernej vody, neďaleko miesta, kadiaľ raz povedie zlatá cesta. Dvaja králi sa potešili, keď sa ich prieskumníci vrátili a hlásili im počty a rozloženie targaryenovskej družiny.
Vychádzalo im, že proti každému Aegonovmu mužovi môžu postaviť piatich svojich a nepomer v počte lordov a rytierov bol ešte značnejší. Navyše sa nachádzali v otvorenej, rovnej krajine, len tráva a obilie, kam oko dovidí, čo bolo nanajvýš vhodné pre ťažkoodencov na koňoch. Aegon Targaryen nemá výhodu v kopcoch ako Orys Baratheon v Poslednej búrke, a zem je pevná, nie rozbahnená. Ani dážď ich nebude sužovať. Obloha bola bez mrakov, no fúkalo. Nepršalo už vyše dvoch týždňov.
Kráľ Mern priviedol jeden a polkrát toľko mužov ako kráľ Loren, preto žiadal o poctu veliť strednému voju. Jeho synovi a dedičovi Edmundovi zverili predvoj. Kráľ Loren so svojimi rytiermi vytvoria pravé krídlo, lord Oakheart ľavé. Keďže na mieste neboli žiadne prirodzené zábrany, ktoré by mohli targaryenovské línie zaštítiť, Dvaja králi plánovali rozprestrieť sa okolo Aegonovej družiny po krídlach a napadnúť ho odzadu, zatiaľ čo ich „železná päsť“, mohutný klin z obrnených rytierov a lordov, rozpráši Aegonov stredný voj.
Aegon Targaryen zoradil mužov do polmesiacovej formácie s trčiacimi oštepmi a kopijami, za nimi nasledovali lukostrelci a kušostrelci a po oboch bokoch sa niesla ľahká jazda. Velenie vojska zveril Jonovi Mootonovi, pánovi z Panninho jazierka, jednému z prvých nepriateľov, ktorý sa pridal na jeho stranu. Kráľ mienil bojovať z oblohy po boku so svojimi kráľovnami. Ani jemu neušlo, že tentoraz neprší; vojská obklopovala vysoká tráva a obilie: zrelé a veľmi suché.
Targaryenovci počkali, kým Dvaja králi zatrúbia na poľniciach a vytiahnu do boja v záplave zástav. Kráľ Mern viedol útok na stredný voj na svojom zlatom žrebcovi a po boku mal syna Gawena s rodovou zástavou: veľkou zelenou rukou v bielom poli. Gardenerovci a Lannisterovci, vyburcovaní rohmi a bubnami, vyrazili s burácaním cez krupobitie nepriateľských šípov, prehnali sa popri targaryenovských kopijníkoch a rozprášili ich rady. No to už bol Aegon so sestrami vo vzduchu.
Aegon na Balerionovi prelietal nad nepriateľskými šíkmi cez more oštepov, kameňov a šípov a opakovane sa spúšťal nižšie, aby na vojakov vychrlil plamene. Rhaenys a Visenya púšťali oheň na náveternej strane za nepriateľským vojskom. Suchá tráva a vysoké klasy okamžite vzbĺkli. Vietor rozdúchaval požiar a fúkal dym do tvárí postupujúcich šíkov Dvoch kráľov. Kone zachytili pach ohňa a plašili sa, a ako dym hustol, oslepoval zvieratá i jazdcov. Ich línie sa začali rozpadať, ako sa z každej strany dvíhali blčiace múry. Muži lorda Mootona stáli bezpečne proti vetru a čakali s pripravenými lukmi a kopijami, aby dorazili popálených a horiacich mužov, čo vybiehali z toho pekla.
Bitka neskôr dostala pomenovanie Ohnivé pole.
V plameňoch zahynulo vyše štyritisíc mužov. Ďalšia tisícka podľahla mečom, kopijam a šípom. Desaťtisíce ich utrpeli popáleniny, niektorí také rozsiahle, že zostali do konca života zmrzačení. Medzi mŕtvymi bol i kráľ Mern IX. so svojimi synmi, vnukmi, bratmi, bratrancami a ďalšími príbuznými. Jeden jeho synovec prežil ešte tri dni. Keď podľahol popáleninám, spolu s ním vymrel rod Gardenerovcov. Kráľ Loren prežil; keď pochopil, že prehrali, odcválal cez oheň a dym do bezpečia.
Targaryenovci stratili sotva stovku mužov. Kráľovnú Visenyu zasiahol šíp do pleca, ale čoskoro sa uzdravila. Keď sa draci pustili hodovať na mŕtvolách, Aegon rozkázal svojim mužom pozbierať meče padlých a poslať ich po rieke.
Na druhý deň zajali Lorena Lannistera. Kráľ Skaly zložil meč i korunu Aegonovi k nohám, pokľakol a vzdal mu úctu. A Aegon, verný svojmu slovu, zdvihol porazeného nepriateľa na nohy a priznal mu jeho zeme i tituly pána Casterlyho skaly a strážcu západu. Banderiálni páni lorda Lorena nasledovali jeho príklad, ako aj mnohí páni z Roviny, ktorí prežili dračí oheň.
No západ ešte nebol celkom dobytý, nuž sa kráľ Aegon rozlúčil so ses¬trami a vydal sa do Vyšesadu v nádeji, že sa mu vzdá, skôr než si naň začne robiť nárok niekto iný. Pri príchode zistil, že hradu velí komorník Harlan Tyrell, ktorého predkovia už po stáročia slúžili Gardenerovcom. Tyrell sa bez boja vzdal kľúčov a prisahal vernosť Dobyvateľovi. Za odmenu mu Aegon dal Vyšesad a celé jeho panstvo, vymenoval ho za strážcu juhu a zvrchovaného vládcu Bludárky a udelil mu vládu nad všetkými vazalmi Gardenerovcov.
Aegon mal v pláne pokračovať ďalej na juh a podmaniť si Staré mesto, Arbor a Dorn, ale vo Vyšesade ho zastihla správa o novej výzve. Torrhen Stark, kráľ severu, prešiel cez Hrdlo do riečneho kraja na čele tridsaťtisícového vojska divých severanov. Aegon sa zaraz vydal na sever, letel napred na Balerionovi, Čiernom dese. Poslal správu aj obom kráľovnám a všetkým lordom a rytierom, ktorí pred ním pokľakli po Harrenovej tvrdzi a Ohnivom poli.
Keď Torrhen Stark dorazil na brehy Trojzubca, čakalo ho na juh od rieky vojsko jeden a polkrát väčšie než to jeho. Riečni páni, západniari, búrkoví, muži z Roviny… Prišli všetci. A nad ich táborom krúžili na oblohe Balerion, Meraxes a Vhagar.
Torrhenovi prieskumníci videli zrúcaniny Harrenovej tvrdze, kde pod ruinami ešte vždy tlel červený oheň. Kráľ severu už veľa počul aj o Ohnivom poli. Vedel, že ich zrejme čaká rovnaký osud, ak sa pokúsia prekročiť rieku. Niektorí banderiálni páni ho napriek tomu vyzývali, aby zaútočil, tvrdili, že severská srdnatosť predsa musí zvíťaziť. Ďalší naliehali, aby sa stiahol do Priekopy Cailin a rozložil sa tam, na severskej pôde. Kráľov nevlastný brat, ľavoboček Brandon Snow, sa ponúkol, že sám prejde na druhý breh Trojzubca pod rúškom tmy a zabije draky v spánku.
Kráľ Torrhen vyslal Brandona Snowa na druhý breh Trojzubca, no nie samého, ale s tromi majstrami, a nie zabíjať, ale vyjednávať. Celú noc sa nosili hore-dolu odkazy. Na druhý deň ráno prešiel cez rieku Torrhen Stark osobne. Na južnom brehu Trojzubca pokľakol, zložil starobylú korunu kráľov zimy Aegonovi k nohám a prisahal mu vernosť. Vstal ako pán Zimovresu a strážca severu, no už nie kráľ. Od toho dňa si ľudia pamätajú Torrhena Starka ako Kľačiaceho kráľa, no vtedy pri Trojzubci nezanechal svoje obhorené kosti ani jediný severan, a meče, ktoré pred
Aegona zložil lord Stark a jeho vazali, neboli poskrúcané, roztavené ani pozohýbané.
Tu sa Aegon a jeho kráľovné rozišli. Aegon s družinou sa opäť vydal na juh k Starému mestu, jeho sestry vysadli na draky a Visenya zamierila do Údolia Arryn, Rhaenys do Slnečného oštepu a na dornské púšte.
Sharra Arrynová medzitým posilnila obranu Čajkova, presunula silnejšiu družinu do Krvavej brány a strojnásobila posádku v Kameni, Snehu a Oblohe, hradiskách strážiacich prístup do Orlieho hniezda. Všetka obrana však bola márna proti Visenyi Targaryenovej, ktorá ponad ňu preletela na Vhagariných kožených krídlach a pristála na vnútornom nádvorí Orlieho hniezda. Keď regentka Údolia vybehla aj so strážami, aby sa proti nej postavila, našla kráľovnú s Ronnelom Arrynom na kolenách; ten v úžase hľadel na draka. „Matka, smiem sa ísť preletieť s touto paňou?“ opýtal sa. Nebolo treba hrozby ani silné slová. Kráľovné sa na seba usmiali a vymenili si zdvorilosti. Potom dala lady Sharra priniesť tri koruny (regentskú korunku, synovu malú korunu a Sokoliu korunu Hory a Údolia, ktorú nosili arrynovskí králi tisíc rokov) a odovzdala ich kráľovnej Visenyi spolu s mečmi svojej posádky. A malý kráľ potom trikrát obletel štít Obrovho oštepu, a keď pristál, bol z neho malý lord. Takto Visenya Targaryenová získala pre bratovu ríšu Údolie Arryn.
Dobyvačná výprava Rhaenys Targaryenovej nemala taký hladký priebeh. Princov priesmyk, vstupnú bránu do Červeného pohoria, strážilo vojsko dornských oštepníkov, ale s tými sa Rhaenys nestretla. Preletela ponad priesmyk, ponad červené i biele piesky a pristála vo Vaithe so žiadosťou o podrobenie, no hrad našla ľudoprázdny a opustený. V meste pod hradbami zo¬stali iba ženy, deti a starci. Keď sa ich pýtala, kam odišli ich páni, odvetili iba: „Preč.“ Rhaenys pokračovala po prúde rieky do Božej milosti, sídla
Allyrionovcov, no i to našla ľudoprázdne. Letela teda ďalej. Tam, kde sa
Zelená krv vlieva do mora, leží Latkov: stovky pltí, rybárskych, nákladných i obytných člnov a rôznych vrakov sa pražia na slnku, pozväzované lanami a reťazami, a tvoria akési mesto na vode, no aj tam sa za krúžiacou Meraxes obracali len hlavy starien a malých detí.
Napokon kráľovná priletela do Slnečného oštepu, starodávneho sídla Martellovcov, a tam ju v ľudoprázdnom hrade čakala dornská princezná. Zo záznamov majstrov vieme, že Meria Martellová mala vtedy osemdesiat rokov a z toho už šesťdesiat rokov vládla v Dorne. Bola veľmi tučná, slepá a takmer plešatá, žltkastá koža jej ovísala. Argilac Povýšenecký ju nazval „Žltá dornská ropucha“, no ani vek, ani slepota jej nezastreli rozum.
„Nebudem s vami bojovať,“ oznámila princezná Meria Rhaenys, „ani pred vami nepokľaknem. Dorn nemá kráľa. Odkážte to aj svojmu bratovi.“
„Odkážem,“ odvetila Rhaenys, „ale vrátime sa, princezná, a prídeme s ohňom a krvou.“
„To sú vaše slová,“ uznala princezná Meria. „Naše sú: Nesklonili sme sa, neohli, nezlomili. Spáľte nás, pani moja, ale nezlomíte nás, neohnete, neskloníme sa pred vami. Toto je Dorn. Nechceme vás tu. Vrátite sa na vlastné nebezpečenstvo.“
S tým sa kráľovná a princezná rozišli a Dorn zostal nedobytý.
Aegona Targaryena čakalo na západe srdečnejšie privítanie. Staré mesto, najväčšie mesto celej Západnej zeme, bolo obohnané mohutnými hradbami a vládli v ňom Hightowerovci z Vysokej veže, najstarší, najbohatší a najmocnejší urodzený rod Roviny. Staré mesto bolo aj strediskom Viery. Sídlil v ňom najvyšší septon, otec veriacich, hlas nových bohov na zemi, ktorý velil poslušným miliónom zbožných ľudí vo všetkých kráľovstvách (okrem severu, kde stále prežívali starí bohovia) a zbraniam Božích bojovníkov, bojovnému rádu, ktorí ľudia nazývali Hviezdy a Meče.
A predsa keď Aegon Targaryen s družinou prišiel k Starému mestu, našiel mestské brány otvorené a lord Hightower ho očakával, aby sa mu po¬drobil. Keď sa totiž správa o Aegonovom vylodení dostala do Starého mesta, najvyšší septon sa na sedem dní a sedem nocí zavrel vo Hviezdnom septe a žiadal bohov, aby mu vyjavili, čo robiť. Žil iba o chlebe a vode, a každú bdelú hodinu sa modlil postupne pred všetkými oltármi. Na siedmy deň Babica zdvihla zlatý lampáš a ukázala mu cestu. Najvyšší septon videl, že ak Staré mesto vytiahne do boja proti Aegonovi Drakovi, zhorí v dračích plameňoch a z Vysokej veže, Citadely i Hviezdneho septu zostanú len trosky.
Manfred Hightower, pán Starého mesta, bol obozretný lord a zbožný človek. Jeden z jeho mladších synov slúžil so Synmi Bojovníka a ďalší iba prednedávnom zložil prísahu a stal sa septonom. Keď mu teda najvyšší septon povedal o videní, ktoré mu vyjavila Babica, lord Hightower sa rozhodol neodporovať Dobyvateľovi silou. Preto na Horiacom poli nezhorel jediný muž zo Starého mesta, hoci boli Hightowerovci banderiálmi Gardenerovcov z Vyšesadu. Lord Manfred teda vyšiel Aegonovi Drakovi naproti a ponúkol mu svoj meč, mesto i prísahu vernosti. (Niektorí tvrdia, že lord Hightower mu ponúkol aj ruku svojej najmladšej dcéry, čo Aegon slušne odmietol, aby neurazil svoje dve kráľovné.)
Tri dni nato vo Hviezdnom septe sám najvyšší septon pomazal Aegona siedmimi olejmi, položil mu na hlavu korunu a vyhlásil ho za Aegona z rodu Targaryenovcov, prvého toho mena, kráľa Andalov, Rhoynarov a Prvých ľudí, vládcu Siedmich kráľovstiev a Ochrancu ríše. (Titulovali ho za vládcu Siedmich kráľovstiev, hoci Dorn sa nepodrobil. A nepodrobí sa najbližších vyše sto rokov.)
Na Aegonovej prvej korunovácii v ústí Čiernej vody bolo iba zopár lordov, no na druhej už boli stovky ľudí a ďalšie desaťtisíce ho potom zdravili v uliciach Starého mesta, kadiaľ sa viezol na Balerionovom chrbte. Druhej korunovácie sa zúčastnili aj majstri a arcimajstri Citadely. Zrejme preto sa táto korunovácia, a nie tá prvá v Aegonovej pevnosti v deň Aegonovho vylodenia, ustanovila ako začiatok Aegonovej vlády.
A tak bolo Sedem kráľovstiev Západnej zeme spojených do jednej veľkej ríše z vôle Aegona Dobyvateľa a jeho sestier.
Mnohí si mysleli, že po vojne si Aegon zvolí za svoje kráľovské sídlo Staré mesto, iní zasa, že Dračí kameň, starobylú ostrovnú citadelu Targaryenovcov. Kráľ všetkých prekvapil vyhlásením, že má v úmysle usadiť sa v novom meste, ktoré už vyrastalo na troch kopcoch v ústí Čiernej vody, kde so sestrami prvýkrát vstúpili na pôdu Západnej zeme. To nové mesto sa odvtedy volalo Kráľov prístav. Odtiaľ bude Aegon Drak vládnuť svojej ríši, tam bude udeľovať audiencie usadený na veľkom kovovom tróne vyrobenom z roztavených, poskrúcaných a dolámaných mečov padlých nepriateľov; tento nebezpečný stolec sa čoskoro stal vo svete známy ako Železný trón Západnej zeme.