Azkavír : Zapomenutý poklad – Selidah

Kniha Zapomenutý poklad je prvou v sérii Azkavír od českého autora, vystupujúceho pod menom Selidah. Momentálne je v predpredaji a do 9. 7. 2019 je možné ju podporiť na stránke pointa.cz.

Na knihe sa dá nájsť hneď niekoľko dobrých prvkov. Dej sa odohráva uprostred relatívne originálneho a dynamického sveta, plného frakcií, ktoré aktívne sledujú svoje ciele. Niektoré časti sveta sú žánrové klasiky, naopak v iných zas autor prekvapí nečakaným prvkom, ako napríklad živelná mágia alebo viac druhov trpaslíkov. Výsledný efekt je, že čitateľ má pocit, akoby sledoval len jeden fragment veľkého organického sveta. V diele sa nachádza aj niekoľko dobrých atmosférických scén. Bohužiaľ, tu sa zoznam pozitívnych vlastností príbehu končí.

Najväčším problémom knihy je, že sa snaží byť všetkým. Autor sa pokúsil skombinovať dobrodružnú výpravu za pokladom, predstavenie nového sveta, politické intrigy a niekoľko skupín postáv do jedinej knihy. Kvôli tomu nie je vymenovaným veciam venovaná dostatočná pozornosť. Tak sme skončili s množstvom zameniteľných postáv s uniformným zmyslom pre humor a hluchých miest, kde sa učenci rozprávajú o histórii sveta (tá znie oveľa zaujímavejšie ako príbeh, ktorý sledujeme v knihe – prečo sa autor radšej nevenoval trpasličím drakobijcom alebo vojne bohov?). Máme tu dlhé opisy pre príbeh nepodstatných detailov a nekonečné putovanie, pri ktorom dobrodruhovia nečelia takmer nijakým prekážkam. V knihe sa takmer nenachádzajú akčné scény (prvá skutočná je takmer v polovici príbehu), na postavách nám nemá prečo záležať, a tak dielo na väčšine miest nepôsobí pútavo ani napínavo.

Prílišná snaha sa odráža aj na štylistike a obsahu. Príbeh je plný opakujúcich sa informácií (v jednom bode sme sa trikrát na jedinej strane dozvedeli, že čarodejovi je zima) a krkolomných prirovnaní, ktoré majú pravdepodobne slúžiť na zvýšenie umeleckej hodnoty textu („tvár nečitateľná ako kameň popísaný klikyhákmi“ či „gobelín mäkký, akoby bol utkaný z najjemnejších vlákien“). Najmä na začiatku je plno autorových originálnych výrazov. Tieto pokusy o „worldbuilding“ však spôsobili, že čitateľ buď absolútne netuší, čo sú to tí taurukovia alebo eldati, o ktorých sa rozpráva, alebo, v horšom prípade, autor slovo až následne vysvetlí spôsobom, ktorým úplne zabije tempo celej scény. Len na prvých pár stranách sa dá nájsť viac ako 20 takýchto výrazov.

Najlepšia časť knihy bola nočná mora jednej z postáv, kde prežívala spomienky na traumatizujúce udalosti. Nie je jasné, čo bol sen a čo sa reálne stalo, a preto má celá scéna tajomný až mystický nádych.

K najhoršej časti by som zaradil „centiny“. Autor používa hodiny, avšak nie minúty a sekundy. Namiesto toho si vytvoril vlastnú jednotku času „centinu“. Je to stotina hodiny v tomto svete a doteraz mi nie je jasné, koľko vlastne trvá. Zbytočný detail, ktorý len mätie čitateľa v každej druhej scéne.