Diamantový dvor – Richelle Mead

Podľahnite čaru prepychových palácov a nekonečného bohatstva v príbehu mladej šľachtičnej Adelaide, ktorá sa musí vydávať za slúžku, aby unikla vopred dohodnutému manželstvu. Ak to však chce dokázať, musí vstúpiť na Diamantový dvor, čo však nie je len obyčajná škola, kde sa mladé chudobné dievčatá učia spôsobom vysokopostavených dám, ktorým sú súdení bohatí a mocní manželia. Adelaide vo svojej príprave, samozrejme, exceluje, a dokonca sa jej podarí pred všetkými utajiť svoj skutočný pôvod. Pred všetkými, až na Cedrica, syna zámožného majiteľa Diamantového dvora. Aj Cedric však skrýva mnohé tajomstvá. No potom Adelaide padne do oka mocnému guvernérovi a hrozí, že Cedricove a Adelaidine tajomstvá vyplávajú vo svetle ich vzájomnej príťažlivosti na povrch. Ak podľahnú láske, hrozí im škandál obrovských rozmerov, poškvrnenie povesti Diamantového dvora a zaľúbencov čaká život vydedencov kdesi na kraji obývaného sveta…

Diamantový dvor prišiel do kníhkupectiev s veľkou parádou. Pýšil sa označením fantasy a celkovo narobil veľkú scénu svojou anotáciou a najmä menom na svojej obálke. S menom Richelle Mead sa už čitateľ mohol stretnúť pri sérii Upírska akadémia. Tentokrát sa však zdá, že autorka spravila krok vedľa.

Od knihy sa očakáva historická fantasy, skombinované s romantikou, takže je jasné, že ide o knihu pre dievčatá. Romantika tam síce bola, historická tiež, ale fantasy sa takmer stratilo. Je síce pekné, že autorka zaplietla do príbehu „dobré“ náboženstvo a to „zlé“ náboženstvo, bez nejakých väčších podrobností oboznámila čitateľa s božstvom, ktorému hrdinovia v knihe veria (alebo neveria), načrtla náboženskú diskrimináciu… ale čitateľa môže sklamať fakt, že Osfrid a Adória sú len premenované Anglicko a Amerika. Okrem náboženstva a vymyslených názvov krajín a kmeňov, ktoré v nich žijú, nemôže čitateľ očakávať viac fantasy.

Príbeh sa počas 384 strán rýchlo mení. Výhodou je, že čitateľ sa nemusí prehryzovať siahodlhými úmornými opismi každého jedného dňa, keď sa tam nič nedeje. Richelle len opíše niekoľko celkom zaujímavých momentov, aby čitateľa informovala o vzťahoch jednotlivých postáv, stave, v akom sa hrdinovia nachádzajú a ako asi vyzerá ich bežný deň. Ak príde obdobie, keď sa toho deje veľa, príbeh trochu spomalí, aby si čitateľ mohol to trochu rušnejšie obdobie trochu užiť. Takto v knihe ubehne celý rok a keď si po prečítaní čitateľ porovná, ako sa kniha začínala a ako sa skončila (najmä vývoj postáv), môže ostať prekvapený, koľko sa toho vlastne stalo a čo všetko tie udalosti ovplyvnili. Stránky však ubiehajú ako voda a vďaka jednoduchému príbehu si čitateľ dobre oddýchne – to je dôležité.

Zvraty v deji nie sú dychberúce a niektoré sú (ako vlastne asi v každej knihe) viac prekvapivé a niektoré menej. Stále je to však niečo, na čom mohla autorka trochu viac zapracovať, aby príbeh nepôsobil prvoplánovo. Hoci je vidno, že autorka sa snažila nezahltiť čitateľa zbytočnými informáciami a pasáže, kde sa nič nedialo okomentovala nanajvýš pár vetami, stále sa v príbehu nachádzali miesta, ktoré čitateľ môže mať chuť preskočiť aj napriek tomu, že sa tam príbeh trochu rozbehol. Richelle však niektoré časti jasne odbila s tým, že to musí stačiť.

Postáv v príbehu sa nenachádza priveľa a hoci sú celkom pestré, ťažko si k nim nájsť cestu a nie každého zaujmú. Postave, ktorá naozaj zaujme pozornosť čitateľa, sa však venuje pomenej pozornosti, ale stále je tu možnosť, že sa na ňu autorka zameria viac v nasledujúcej časti. Čo však môže sklamať je hlavná postava. Adelaide pochádza zo šľachtického rodu, ale ako charakter nemá čo ponúknuť. Možno sa spočiatku zdá byť celkom zaujímavou, časom omrzí.

Príbeh by som odporúčala menej náročným čitateľom, ktorý si viac vážia romantické pletky s malým nádychom dobrodružstva, ako prvky fantasy. Kniha sa väčšinu času čítala dobre, ale autorke tento štýl očividne veľmi nesadol. Síce nie je veľmi náročná a nevyžaduje od čitateľa, aby roztočil svoje mozgové závity naplno, takže príbeh sa dá označiť ako príjemné oddychové čítanie, ktoré nepohltí, ale ani neurazí.