Kladivák. Cestu by si mu skrížiť nechcel.

POZOR! RECENZIA OBSAHUJE EXPLICITNÉ VÝRAZY, A PRETO NIE JE VHODNÁ PRE NEPLNOLETÝCH ČITATEĽOV.

Je drsný. Je nemilosrdný. Je kúl. A nakope ťa do zadku. Ak chceš vedieť niečo o postrachu z Pressburgu, ktorého stvoril Janko Iša, čítaj, vagabund, možno sa niečomu priučíš.

 

Ktokoľvek by hovoril niečo iné, klamal by. Tiež som si myslela, že na Slovensku sa poriadni záporáci v hlavnej úlohe nezvyknú robiť, ale prvý zabitý civilista ma presvedčil o opaku. Myšlienkové pochody má veľmi sympatické („Najradšej by som tohto hajzla prikoval Rukou o stenu.“, a to, podotýkam, takmer pri každom, koho stretne), za to ho cením. Kadiaľ prejde, tam zaručene dláždia chodník mŕtvoly. Kladivák sa s tým nepára.

 

 

Áno, áno, napriek všetkému je to citlivá duša, aj keď sa tomu veľmi bráni. Má aj svoje slabé miesta – najmä ženy. Tie mu vedia zabrnkať na strunu. Ale za to ho nik nemôže odsudzovať, napokon, s kým taká žena nezamáva? Okrem toho holduje zbraniam a rovnako šialeným kamarátom, na tie/tých nedá dopustiť. Iba ak ich prestane potrebovať. Potom sa na nich jednoducho vybodne.

 

 

Okrem prostredia z alternatívnej histórie/súčasnosti nám Janko Iša naordinoval tučnú dávku fantastiky aj v iných prvkoch v knihe, no tak umne, že akciu nebrzdia a nikoho neotravujú svojou zložitosťou. Rúbanica nadovšetko. Zároveň výborne fungujú!

 

 

 

Časť knihy nám dáva možnosť byť nepokojní a zvedaví, nastoľuje množstvo otázok, ktoré spolu s Kladivákom postupne odhaľujeme, a keď začne skladačka do seba zapadať, tešíme sa z každej zistenej informácie. Je snáď všetkým jasné, že informácie si Kladivák nevypýta, on si ich vybíja. Z ľudí. Krok po kroku sa dostávame bližšie k tomu, čo potrebujeme zistiť. Občas potom, veľmi osviežujúco, nastane pasáž, ktorá absolútne nedáva zmysel a nejde podľa plánu (Paráda, mám parťákov, Vrany, ktoré ma zobrali medzi seba, ideme spolu niečo podnikať, šups, napadli nás, šups, všetci sú mŕtvi. Tak nič, poďme ďalej). Veď presne taký je život.

 

Niekto z domu nevyjde bez kabelky, niekto bez balzamu na pery, niekto bez mobilu a Kladivák… ten nevyjde bez niekoľkých kíl záťaže v podobe zbraní. Veľmi im neholdujem, ale keď som čítala, akým ancikristom Kladivák denne čelí, absolútne som sa mu nečudovala, že si na dobrú výzbroj potrpí. V druhej polovici knihy by som už vedela, ako je daná zbraň označovaná, aký má dostrel a prečo si vybral práve túto. Vopred som premýšľala, čo by si mal zobrať do ďalšieho fight-u, a tomu ja hovorím vtiahnutie do deja!

 

 

 

 

 

Presne tak sa pri čítaní cítite. Text sa skvelo, plynule číta, odsýpa to jedna radosť, nezadrháva sa, nestagnuje, rúti sa vpred. V jednu chvíľu si Kladivák dáva upokojujúci horúci kúpeľ, v druhej si musí v uteráčiku rozstrieľať polovicu bejváku, lebo tí zmrdi mu nedajú ani na chvíľu pokoj. Kadiaľ spolu s Kladivákom prejdete, necháte za sebou pohromu, a spočiatku sa cítite kvôli takej spúšti vinne, no časom vám dôjde, že nie je iná možnosť, a začnete si to priam užívať – „Nepáraj sa s tým! Šmar ho do tej jedinej ešte nezničenej steny v miestnosti a potom mu o hlavu švihni ten kryštálový luster! No tak, sraľo, čo starneš?!“ (Vtedy sa na mňa Kladivák otočil a povedal mi, že sa mu síce lúbim, ale ak si na neho otvorím ústa ešte raz, vytrieska ma po riti s Rukou. A to nechceš.)

Má to všetko. Skvelú obálku. Perfektné ilustrácie v štýle Sin City (čierno-biele s jedinou farbou, hádate správne – s červenou) v texte umiestnené zaujímavým spôsobom k okraju stránky, za ktoré vďačíme Martinovi Cucovi Luciakovi. Ja hovorím bravo. Spočiatku som neverila mäkkej väzbe, no kniha sa výborne držala v ruke, zmestila sa do mojej ružovej kabelky, preto som ju mohla čítať kdekoľvek, a najviac ma teší na chrbte pekne sa vynímajúca I. Aj vďaka obsahu má človek pocit, akoby v rukách držal komiks, a to je umenie.

 

 

 

Janko si vydláždil cestičku k ďalším príbehom a mňa ide od zlosti roztrhnúť, že neviem niektoré základné veci, na ktoré som bola v Kladivákovi zvedavá. V príbehu sa vyskytuje mnoho postáv, vždy je komu fandiť, aj keď nikdy sa to neoplatí. Rada: s nikým priveľmi nesympatizujte (GoT style).

 

 

 

Ó, ruka naša mocná, mechanická,

daj, aby sme každý deň zažili poriadnu mastenicu v uliciach špinavého Pressburgu,

daj, aby sa Kladivák z každej rany zotavil, pretože kto by zachraňoval mesto zo sračiek –hajzel sa hajzlom vybíja,

daj, aby Kladivákove story vyšli čo najskôr v druhej časti
(pretože sa inak obávam, že by si dal tú námahu a dostavil sa až do Žiliny
a ktovie, ako by dopadlo naše milované Artis Omnis).

 

 

Nakoniec zisťujeme, že to celé bol akýsi Kladivákov origin. A že kurva dobrý! Záver neodznel dostratena, odtrhol vám hlavu. Zbytočne sa nenaťahoval (ako to iní autori zvyknú rozpisovať do detailov a unudiť čitateľa na smrť), ale dal vám krátku pecku medzi oči a skončil s vami.

Keďže Kladivák je najmä edukačná a didaktická literatúra, zopár ponaučení na záver:

• Kto do teba kameňom, ty do neho olovom.
• Každá situácia má len dve riešenia: buď zabiješ, alebo skapeš. (Voľne aplikovateľné na akúkoľvek životnú situáciu.)
• Nič ako mier neexistuje.
• Pred dôležitými udalosťami sa vždy poriadne najedz. A vyser.
• Ak ti niekto hovorí, že sa to nedá, narvi mu do papule päsť. Najlepšie s rozbehom.

Vrelo odporúčame kúpiť maloletým potomkom, aby vedeli, čo ich v tej betónovej džungli čaká… Pre vás, prašivci, je už aj tak neskoro. Tento príbeh by aj z pacifistu urobil krvilačného sviniara. No tak, vagabundi, vy ešte doma Temnotu z Pressburgu nemáte? Tak tým by som sa nahlas nechválila…

www.kladivak.sk – www.facebook.sk/kladivak

Podporte náš portál a kúpte si knihu cez tento odkaz: