Laird Barron: Ta nádherná věc, jež na nás všechy čeká

Na rodáka z Aljašky Lairda Barrona som prvý raz natrafil minulý rok, keď som si kúpil zbierku hororových poviedok Hleď, prázdnota od Philipa Fracassiho. Barron k nej napísal úvodné slovo. Vtedy som nevedel, kto to je, nechápal som, čo za týpka sa vyjadruje k môjmu miláčikovi Philipovi. Teraz to už viem. Po tom, ako som si zohnal Barronovu hororovú zbierku Ta nádherná věc, jež na nás všechy čeká, to už viem veľmi, veľmi dobre.

Barron, to je predovšetkým príroda. Lesy, jazerá, údolia. Divočina drsná, nekompromisná, zákerná, tajomná, neprebádaná. Z hlbín temnej hory sa ozývajú čudné zvuky a žijú v nich zvláštni tvorovia. Žiadny z nich voči vám neprechováva priateľské úmysly, na to bacha. Chcú vás dostať. Uniesť do hory a tam vám spraviť niečo vskutku príšerné. Alebo vás stiahnuť do mĺkvych hlbín jazier s hrôzostrašnou históriou. A tam vám urobia ešte čosi príšernejšie. Keď začujete v jednej vete „Barron a lesy“, je lepšie začať utekať tak rýchlo, ako ste nikdy v živote neutekali. Barronove lesy sú miesta, kde je lepšie byť potichu. Inak k sebe prilákate bytosti, o ktorých existencii ste nesnívali ani v najotrasnejších nočných morách. Bytosti, ktoré sú hladné. A keď vás uvidia, začnú sa zalizovať.

Lesy v tejto zbierke sú poriadne hnusné, ale poviem vám na rovinu, že v mestách to nie je o nič bezpečnejšie (Saturnůn chřtán, prvá polovica Magické ruky). Hlavnými postavami Lairdových stiesnených, napínavých a úprimne hororových poviedok sú najmä chlapi. Chlapi drsní a tichí, ktorí v živote veľa zažili a veľa stratili. Lovci. Vojaci. Ale na to, čo pre nich má nachystané ich literárny otec, by ich nepripravilo nič. Najviac z tohto súdka sú bravúrni Muži z Porlocku a úvodný Blackwoodův synek.

Na silnom ľade sa Barron pohybuje aj v príbehoch, v ktorých prenechal hlavné slovo ženám; reč je o čisto ženských záležitostiach Redfieldská děvčata a Mrchožravá božstva na výšinách svých. Tie názvy. Tie názvy!

Mnohým mystickým poviedkam pomáha strategicky šikovné, pôsobivé umiestnenie do minulosti. Nanešťastie, nie všetky poviedky zo zbierky sú výborné. Najpozitívnejšie by som hodnotil kusy Muži z Porlocku, Blackwoodův synek a Redfieldské děvčata (ktoré sa však dobre začínajú, no končia trochu rozmazane). Zlá nie je ani Magická ruka, ktorá sa však strašne dlho tvári ako tuctová americká retro gangsterka. Našťastie sa v druhej polke nečakane, ale predsa preklopí do hororu a začne to byť jazda.

Laird sa snaží klasické hororové monštrá aktualizovať a pozerať sa na ne inak a sviežo. Prípadne siaha po takých, ktoré nepoznáme. Je to skvelý prístup, ktorý žáner potrebuje, aby prežil. Napriek tomu sa v zbierke určite nájdu aj slabšie kúsky; mňa nudila Jizva, Více tmy a Saturnův chřtán. Vastace dokonca pokladám za nečitateľnú, ale zas poznám ľudí, ktorých absolútne dostala. Všetko na svete je subjektívne.

Laird Barron sa nebojí zachádzať ďalej než iní hororoví autori. Starostlivo buduje hustú atmosféru, z ktorej niet úniku tak pre postavy, ako ani pre čitateľov. Autor siaha po nápadoch, ktoré môžeme označiť za originálne. Robí si, čo sa mu zachce, ale v ére stereotypných a často hlúpych hororov za taký prístup musíme byť vďační. Inak neschopní spisovatelia horor brutálne zavraždia. A my budeme nemými, nešťastnými svedkami.

Pozitívne to vidno na spomínaných Mužoch z Porlocku: nekompromisnej poviedke o drevorubačoch stratených v lese roku Pána 1923. Po atmosférickom, ale vcelku štandardnom začiatku nás Laird v rámci danej poviedky čoraz mocnejšie chytá pod krk a striedavo škrtí a dáva nám vydýchnuť pred ďalším hlbokým, pekelným ponorom. Ku koncu sa dej zvrtne smerom, ktorý možno niektorým čitateľom nebude tak úplne po chuti. Ale aspoň Lairda rozhodne nemôžeme obviniť z klišé. V tom čase už ale väčšina z nás je úspešne zaškrtená.

Znepokojivú atmosféru strieda dobrá práca so sympatickými postavami, pôsobivé ústredné monštrá a v neposlednom rade násilie. Laird sa však na rozdiel od niektorých iných autorov, nič proti nim, nevyžíva v krvi a zlobe. Je to tam, lebo normálna hororová poviedka sa úplne bez krvi, česť výnimkám, nezaobíde. No nie je to samoúčelné. Hoci je to drsné, nie je to nechutné. Nebojte sa, štýlom to pripomína skôr Jamesa Dickeyho (Vyslobodenie) než Nicka Cuttera (Oddíl).

V neposlednom rade je zbierka vizuálne mimoriadne pútavá. Ak by som na ňu narazil v obchode a nič o nej neviem, na 88 % by som si ju kúpil len na základe výzoru. Má zaujímavý, menej tradičný rozmer a krásnu obálku (koľkokrát ste prstom prešli po vystupujúcom „kruhu“?). Dostal ma pozoruhodný detail, akým sú v knihe značené poviedky. Keď ju otvoríte na ľubovoľnom mieste, ľahko zistíte, na akej poviedke ste sa ocitli. Nezistíte to však vďaka tomu, že by v hlavičke svietil názov. Nie, to by bolo príliš jednoduché. Zistíte to na základe počtu bodiek v pravom hornom rohu na pravej strane. Pomôcka je na obálke, kde vidíme, ktorá poviedka má koľko bodiek. Ak knihu otvoríte napr. na strane 187, uvidíte v rohu štyri bodky. To je kódové označenie pre poviedku Mrchožravá božstva na výšinách svých. Spomenúť musím i zábavným spôsobom vyriešené ISBN. Prebal je super, ale keď ho dáte dole, čaká vás pod ním možno ešte úchvatnejšia obálka. Zelená a čierna a v tej čiernej, kto to tam stojí a pozerá vaším smerom? Fuj. Chcel by som touto cestou vydavateľstvo Gnóm! podporiť v podobne hravom prístupe aj pri iných knihách, ktoré v budúcnosti vydá.

Palec hore dávam za presvedčivé, vťahujúce úvodné slovo spisovateľa Normana Partridgea. V ňom sa dozvieme o strašidelnom zážitku Lairda Barrona na Aljaške. Už tento reálny zážitok je oveľa desivejší, než väčšina hororovej tvorby niektorých súčasných hororových spisovateľov.

Zbierka ma dostala a uchvátila. Dosť dobre nerozumiem hlasom, ktoré v súvislosti s ňou občas zaznievajú. Jednak Barronov štýl často prirovnávajú k Lovecraftovi (to akože odteraz každý hororový autor píšuci o lesoch je nový Lovecraft?) a jednak Barronovým poviedkam vyčítajú absenciu deja, že je to „iba“ o atmosfére. Po prvé, atmosféru by som určite nepokladal za „iba“. Je pre horor mimoriadne dôležitá, ak nie kľúčová. A po druhé, ja som zrejme čítal iné poviedky, pretože tie „moje“ mi prišli normálne, dejové.

Podrobné informácie o knihe:

• Vydavateľstvo: Gnóm!
• Preklad: Jakub Němeček
• Počet strán: 370
• Väzba: brožovaná
• Rozmer: 115 × 165 mm
• Jazyk: český
• Rok vydania: 2017
• ISBN: 978-80-906124-4-0

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.