The Shepherd’s Crown – Terry Pratchett

Svet sa zmenil. Tonička cíti v topánkach ako jej zem pod nohami šepká, že sa blíži starý známy nepriateľ, no tentokrát naňho bude možno sama prikrátka. Potrebuje spojiť sily s každým, kto bude ochotný pomôcť.

Dvanásteho marca tohto roku mnohých zasiahla správa o smrti Terryho Pratchetta, jedného z najvýznamnejších spisovateľov fantasy literatúry súčasnosti. Autor zeměplošskej/plochozemskej série si svojím humorom a schopnosťou vystihnúť podstatu vecí získal obrovské množstvo skalných fanúšikov, ktorí sa postarali o to, aby sa na Terryho nezabudlo a uctili si jeho pamiatku každý po svojom.

V Londýne a Bristole streetartisti zvečnili Pratchettovu tvár a jeho najznámejšie postavy na stenách budov,  po celom svete sa na verejných priestranstvách objavovali citáty z jeho kníh a fanúšikovia znalí IT vkladali heslo GNU Terry Pratchett do kódu svojich webstránok aby sa naveky tajne pohybovalo internetom rovnako ako správy na semafórových vežiach v knihe Zaslaná pošta.  Niektorí fanúšikovia o mesiac neskôr na jeho narodeniny, 28. Apríla, vyhlásili deň čiernych klobúkov, ktoré boli jeho neodmysliteľným doplnkom. Podstatou udalosti bolo aby na počesť autora nadšenci Zeměplochy/Plochozeme chodili celý deň v čiernom klobúku, a tak sa na verejnosti  mohli  ľahšie spoznať a prehodiť pár slov o svojom obľúbenom spisovateľovi. Súčasťou bola aj zbierka na výskum Alzheimerovej choroby, ktorej podľahol.

Mnohým ale ostávalo ešte malé svetielko nádeje v podobe správ o poslednej knihe, ktorú stihol napísať pred smrťou. The Shepherd’s Crown, finálny príbeh o Toničke Bolavej, vyšiel 27.augusta a vyvolal extrémne zmiešané reakcie od nostalgických rozlúčok až po nahnevané tvrdenia, že ide o podvrh.  Keďže kniha zatiaľ vyšla iba v angličtine a na český preklad sa ešte čaká, skúsim sa vyhnúť „spoilerom“ najlepšie ako sa bude dať.

Všetky príbehy s Toničkou v hlavnej úlohe boli písané pre mladšie publikum a odzrkadlovali problémy a myšlienkové pochody mladých dievčat tak dobre, až to bolo podozrivé. Tento krát nepísal autor príbeh len pre svojich čitateľov, ale aj pre seba.  Dá sa usúdiť, že možno tušil čo príde, a rozhodol sa nenechať svoj svet otvorený, nedokončený a bez ďalšieho smerovania. Podaril sa mu tak zaujímavý počin, ktorý by sa dal považovať za epilóg k sérii a svojím spôsobom aj jeho vlastný epitaf.

Dôvod prečo kniha vyvoláva zmiešané reakcie veľmi dobre vysvetluje v doslove jeho dlhoročný priateľ Rob Wilkins. Aj keď sa Pratchettovi podarilo stihnúť napísať príbeh, ktorý má hlavu aj pätu, začiatok aj koniec, predsalen nestihol knihu úplne dokončiť a vyšpičkovať  ju do formy na ktorú sme zvyknutí. Množstvo dialógov pôsobí plocho či nedokončene,  niektoré dejové línie sú načrtnuté no nemajú jasné vyústenie, ktoré bývalo v jeho knihách samozrejmosťou. Nájdu sa však aj scény v ktorých cítiť tú pravú „pratchettovosť“ a potvrdzujú Wilkinsov opis Terryho tvorivého procesu, počas ktorého k sebe spájal jednotlivé scény, dopisoval ich a prepájal aby dokopy dávali skvelú pointu.

Pointy sa však dočkáme a to veľmi dobrej. Časy sa menia, sám svet sa mení, prichádzajú nové veci, korytnačka sa hýbe a novým podnetom sa treba prisôsobiť, spraviť pre ne miesto. Archaické zmýšľanie tu už nemá využitie. Riešenie je nájsť cestu v novom svete a snažiť sa robiť veci najlepšie ako vieme svojim vlastným spôsobom.

Kniha je relatívne krátka, má iba niečo vyše 270 strán rozdelených do devätnástich krátkych kapitol. Vystúpi v nej však veľké množstvo postáv, aby sme mali možnosť sa s nimi ešte naposledy stretnúť i keď len na chvíľu. Dokonca aj hlavný nepriateľ, ktorý je neodmyslieteľnou súčasťou Toničkinych príbehov je známy z predošlých diel. Aj keď sa väčšina vedľajších  postáv ukáže, len aby predniesla zopár svojich charakteristických hlášok, hlavné postavy prechádzajú vývojom a snažia sa prispôsobovať novým situáciám a to rozumne a empaticky. Najsilnejší vývoj zažije samozrejme Tonička, ktorá sa posunula do ďalšej životnej etapy a musí si začať budovať zázemie, no aj v klame fíglov a hierarchií čarodejníc sa menia zvyky.

Malým odzrkadlením autorovho vyššieho veku môže byť aj krátka vedľajšia línia starých mládencov Kriedy, ktorí sa už necítia užitoční a manželkám iba doma zavadzajú ak nejaké vôbec majú. Táto línia je jedna z mála tých, ktoré sa na konci uzavrú  a dodajú knihe humor, ktorého tu je v porovnaní s inými Terryho dielami málo.

Atmosféra knihy by sa dala celkovo opisáť ako melancholická, a posúva svoje postavy aj čitateľov do novej doby, ktorá nevyhnutne musí prísť. Či už to bolo Terryho zámerom, alebo nedostatkom času pri písaní, osudy postáv nie sú úplne uzatvorené, len načrtnuté a mnoho zostáva na našej vlastnej predstavivosti. A to je dobre. Takto Zeměplochu/Plochozem  pre seba uzavrel a jasným gestom ju  prenechal nám, nech si ju každý buduje ďalej sám.

Na záver musím zhodnotiť, že aj keď sa na kvalite knihy podpísal fakt, že nie je úplne dokončená, nie je to dôvod  knihu nečítať. Aj keď je zo štylistického hľadiska kostrbatá, môžete ju vnímať ako príležitosť nahliadnuť do Terryho procesu písania, jeho pocitov aj fragmentov posledného odkazu, ktorý svojim čitateľom nechal.

PS: Odporúčam si pred knihou The Shepherd’s Crown prečítať Dámy a Pánové.

***

„…FOR I CAN SEE THE BALANCE AND YOU HAVE LEFT THE WORLD MUCH BETTER THAN YOU FOUND IT, AND IF YOU ASK ME, said Death, NOBODY COULD DO ANY BETTER THAN THAT…“