Fantázia 2018

Zborník najlepších poviedok súťaže Martinus Cena Fantázie je rok čo rok hrubší. Ostatný ročník s názvom Fantázia 2018 má úctyhodných 464 strán a zmestilo sa doň dvadsaťtri poviedok. Väčšina z nich sa dostala do finále hlavnej alebo vedľajších cien súťaže.

Takú haldu je náročné zvládnuť naraz, radšej som si ju rozdelil na viacero tematických kôpok. Lepšie sa tak dá ukázať spoločné črty i zvýrazniť rozdiely jednotlivých textov.

(zdroj: FB Fantázia)

Brodenie v sračkách

Spoločným znakom tohto typu príbehov je svet v rozklade. Z tém dýcha depresia a beznádej, miestami sa dá nájsť až masochistické rýpanie sa v ranách a kýpťoch ľudí i spoločnosti. Možno sú myslené ako varovanie, no znejú skôr ako diagnóza. Žiaľ, často povrchná.

Ferdinand Žernovič: Sprievodca

Schematický a sentimentálny text o putovaní ruinami, čo boli kedysi krajinou. Materiálne i duševné motivácie postáv sú prinajlepšom len deklarované, no nefunkčné. Napísané je to príliš konkrétne na to, aby sa to dalo chápať symbolicky, ale príliš zovšeobecňujúco, aby sa to dalo považovať za alegóriu. Na začiatku sa tvári ako Mad Max, no koniec akoby režíroval Jakubisko.

Martin Pitorák: Nekonečne veľa krát

Postapo, ktoré od začiatku stavia na klasických atribútoch hororu, predovšetkým iracionalite a nelogickosti. Základným mottom je nedávať žiadnu nádej, zato príležitostí na prevrátenie žalúdku je plná priehršť. Dočítaním sa moje očakávania naplnili a zostalo vo mne prázdno takmer rovnaké ako to v hlavnom hrdinovi.

Lívia Lévyová: Z Gojáčova

V sračkách sa tentoraz ocitne len lokálna komunita, ktorej sa do rúk dostane na ich chápanie príliš technologicky pokročilý artefakt. Toľko scifi. Horor krváca z hlbokých rán tragického nepochopenia, trochu ho okorení len záverečná kľučka.

Richard R. Senček: Chronos a jeho deti

Po expozícii neostáva iná možnosť, iba chápať text ako výsmech. Hoci celý zvyšok sa tvári vážne (minimálne v prvom pláne, ktorý stavia na akejsi odrode sovietskej ezoteriky). Vo výsledku tak vnucuje, aby bol význam textu interpretovaný ako anamnéza psychickej choroby. Vôbec ma to neteší.

Nočná mora

Desy v spánku ukazujú svet, v ktorom je realita prevrátená naopak. Pravda sa stáva klamom a naše lži sa menia na pravdu. Z toho pramení naša hrôza.

Adam Valenčík: Boh studne

Ambiciózny text, sústredený výhradne na subjektívny opis toho, čo je “tu a teraz”. Z kúskov deja, z náznakov a ozvien sa mu darí budovať dusnú atmosféru plnú závratu a nevoľnosti. Pripomína záznam sna, postavy, rekvizity aj javy sa zjavujú a vzápätí miznú (často jednorazovo). Rozprávanie v prvej osobe vynecháva opis rozprávača samotného. Citeľne chýba širší kontext. Nedopovedanosť je dvojsečná zbraň, umožňuje čitateľovi zapojiť vlastnú fantáziu, no zároveň zaváňa autorskou manierou.

Marek Vaňous: Repete

Mottom textu je zbabelosť. Hrdina je celoživotný zbabelec, spevák komunistických šlágrov a pätolízač papalášov. V bezstarostnej chvíľke sa zapletie do tuctového nefantastického hororu, ktorý ho na okamih donúti prejaviť odvahu aspoň z pudu sebazáchovy. Žiaľ, zbabelosťou sa zrejme nakazil aj príbeh sám, keď sa neodváži hľadieť na svojho hrdinu s láskou a pochopením. Záver asi nemohol byť viac pokakaný.

Hon na duchov

Duchovia sú osvedčený spôsob vytvárania strachu. Nikdy si nemôžeme byť istí, kto je lovec a kto korisť, čo pôsobí ako automatický generátor napätia. Navyše dve z týchto poviedok sa dostali do finále, čo hovorí o ich kvalitách (a možno aj čosi o preferenciách porotcov).

Michal Kováčik: Hypnóza

Horor s jednoduchým a obohraným motívom utopený v záplave slov. Okrem u hororov bežnej absencie logiky ku koncu stráca rozprávanie uveriteľnosť. Textu sa úspešne darí vyhýbať sa jadru konfliktu a obchádzať ho z bezpečne nudnej vzdialenosti.

Simona Sádecká: Škára

Horor v klasickej fazóne. Strašidelný byt, osamotený mladý muž, podivná susedka, zmiznutý predošlý nájomník. Zvuky, blikanie svetiel, pocit cudzej prítomnosti, spánková paralýza, preludy. Všetko veci dvadsaťkrát čítané a stokrát videné, a predsa… fungujú. Text hladko plynie a nechá nás, aby sme podľahli lákaniu a zviezli sa v jeho prúde. Samozrejme, že príbeh je nelogický a nedopovedaný, taký ale horor má byť. Má popierať naše racionálne zmýšľanie, oddrapiť tenkú šupku rozumu, pod ktorým sa skrýva klbko zvieracích inštinktov. Trochu zamrzí, že záver je postavený na prefabrikovanom riešení.

Jana Tabačková: V tuneli

Tentoraz horor s démonickým alter egom. Všade okolo nás sa krútia odrazy (a obrazy) sveta i nás samých. Predovšetkým nášho vnútra (“lebo to, čo z človeka vychádza, ho poškvrňuje”). A keď sa naše zlé ja zmocní našich životov a svojou mocou premení našich blízkych na príšery, prichádza pravé trápenie. Dobre, toto je moja interpretácia, dajú sa nájsť všelijaké iné. Asi nemá zmysel očakávať, že hrdinka na konci nabije rotačný guľomet a pôjde si to vybaviť so svojou démonkou, ale aj napriek tomu mi trochu údernosti na konci chýbalo.

(zdroj: FB Fantázia)
Noblesná prekáračka

Texty sú postavené na štylizovanom rozprávaní, ktoré ľahko plynie a zabáva čitateľa. Téma nie je braná smrteľne vážne, aj prípadná tragika je podávaná s nonšalanciou.

Martin Pollák: Chuť Ríše

Gurmánska konverzačka wildeovského charakteru, kde všetky postavy sú viac či menej elegantní sviniari (vrátane kuchára rozprávača, ktorý má o svojej noblese tú najvyššiu mienku). Galaktický cisár zjavom i správaním pripomína Jabbu Hutta. Záver je ďalšou variáciou na tému Ľudstvo v sračkách s úplne zbytočným biblickým odkazom.

Martin Petro: Perpetuum immobile

K pointe i názvu na ňu odkazujúcemu by sa hodil rozsah anekdoty. Všetko okolo je z hľadiska záverečného fóru len balast. Samozrejme, ten okolitý text je zručne napísaný a dodáva celkom zaujímavú atmosféru, no k pointe vôbec nepasuje. Okrem toho v takto fungujúcom stroji času je kopa nezrovnalostí. Občas to zadrhne aj v zrozumiteľnosti štylistiky, veci sa v texte zjavujú, keď ich je práve treba (úlomok meteoritu je spomenutý práve v momente, keď má byť poliaty vínom, denník sa spomína, až keď ho nájde policajt). Dokopy to vyzerá napísané z prvej vody načisto (to je pochvala, keď uvážime, že ide o celkového víťaza).

Veronika Sebechlebská: Mimozemšťanov na Kamennom námestí si nevšímajte

Fontána v úvode charakterizuje celú poviedku. Žblnkajúci prúd slov, výtrysky nápadov poháňajú tempo rozprávania aj čitateľovu fantáziu. Vyzerá to, že túto nespútanú bystrinu nemá pod kontrolou ani sama autorka, keďže sa sama ocitá v jej krútňave. Navyše dáva čitateľovi na výber, či sa zvezie po tobogane zábavy alebo bude pátrať v metaúrovniach po hlbších významoch. Alebo oboje zároveň. Svieže a vymykajúce sa akémukoľvek škatuľkovaniu.

Hrdinovia proti moci

Najbežnejší typ námetu. To však vôbec nemusí byť na škodu, pokiaľ autor dokáže do príbehu vložiť osobitý pohľad a dodá mu život.

Rastislav Weber: Medená je smrť

Androidi zo zábavného parku čeliaci zániku v postapokalyptickom svete je zaujímavý námet. Zaslúžil by si však väčší rozsah, lebo takto z neho zostala len akčná naháňačka s plochými motiváciami. Občas presvitali nádejné záblesky klasických slovenských rozprávok, no vyhasli naprázdno.

Ivana Molnárová Dubcová: Zabudnutí

Fantasy horor, ktorému toho k dokonalosti dosť chýba, no i tá nedokonalá zmes motívov dokáže zaujať a osviežiť. Slovenské reálie, história prepojená so súčasnosťou, individuálne osudy postáv, občas originálny nápad. Fantasy ťahá horor vyššie, než kde by bol sám osebe.

Martina Vargová: 66 duší

Už názov naznačuje, že toho bude veľa. Príliš veľa postáv s príliš komplikovanou minulosťou a vzájomnými vzťahmi. Vyzerá skôr ako epizóda širšieho textu, rozsah by uživil minimálne novelu. Navyše mnoho nekonzistencií rozhádzaných po celom texte. Od nejasného dejinného zasadenia (stredovek, novovek?), cez podivné vedľajšie postavy (páža v službe u richtára!?) po skraty v deji (lesníčka ide do lesa na kobyle, nachystá pascu na vlkolakov a na celú noc ich vylezie čakať na strom; kde je zatiaľ kobyla?). Príliš veľký hlt z torty psíka a mačičky.

Beáta Takáčová: Keď anjeli padajú na zem

Pripomenulo mi to zápletky zo “sociologických” románov bratov Strugackých (Slimáčik na úbočí, Chromý osud). Obyčajný chlapík s pestrou minulosťou v zatratenom meste, kde sú stratení ľudia premieňaní na padlých anjelov. Má to noir atmosféru, ktorá prekryje aj nedokonalosti.

Anna Olejárová: Pod tlakom

Zrod steampunkového Pressburgu. Mám rád iniciačné príbehy, tento je o to zaujímavejší, že ide o premenu mesta. Štýl reportážnej kroniky je civilný, na veľkosť poviedky má dej príliš veľký rozsah. Je však pútavý a napínavý. Krúti sa okolo meteoritu, ktorého energia obráti vír mesta, jeho občanov i politiky opačným smerom. No vkráda sa mi kacírska myšlienka, že v skutočnosti ide o mimozemskú inváziu. Možno niektoré invázie dokážu byť aj užitočné.

Socio-utópia

Jednou z dôležitých funkcií fantastiky je skúmať možnosti, najmä tie aktuálne nedostupné. Veľa z chodníkov, ktorými vykročíme k budúcnosti, už bolo preskúmaných v sci-fi dielach. Pomáhajú nám tým vyrovnávať sa s neznámom, ktoré na nás číha.

Rastislav Blažek: Kremíkové nebo

Textu sa podarilo vkliniť do medzery medzi anarchiu cyberpunku a absurdnú komiku humornej sci-fi. Žiaľ, poriadne nerobí ani jedno. Osobne by som uprednostnil bláznivý humor, lebo na vážnu zápletku je nápad dosť triviálny a detaily jeho rozpracovania spôsobovali nevoľnosť mojej profesionálnej integrite.

Katarína Pivarčiová: Galanthus nivalis

Súc biely privilegovaný muž spomínaný v doslove poviedky, patrilo by sa mi mlčať. Text o biologickom druhu zotročujúcom svoje samice včelím spôsobom je mienený zrejme predovšetkým ako alegória. Pretože ako uveriteľný obraz takejto spoločnosti zakopáva o príliš veľa logických dier, od biológie po sociológiu. Ako biely privilegovaný muž by som uvítal, keby autorka ubrala zo striedania dejových rovín a radšej vytvorila komunitu s logickými a konzistentnými zákonitosťami. Pretože veľká časť mojich privilégií sa zakladá na logike a rešpektovaní reality.

Peter Bartoněk: Liga za pokoj v rodine

Schizofrenický text z viacerých pohľadov. Na jednej strane predstavuje zostavu neprirodzených bytostí uprostred všedného sveta (zombia šéfuje reštaurácii), v druhej rovine rieši problém domáceho násilia. Usiluje sa o humorné vykreslenie postáv, no necháva ich riešiť vážne vzťahové krízy. Namiesto fúzie, ktorá by dala postavám uveriteľné motivácie a vážne problémy odľahčila, sa prepína zo sileného humoru do plochého opisu domácich tyranií a späť. Nejde to dokopy a nefunguje to.

Tomáš Hrábek: Peklo na tanieri

Dekadentné až zvrátené, pripomenulo mi to francúzsky film “Veľká žranica”. Podarilo sa udržať balans, nie je to ani pornografické, ani mravoučné. Navyše je vtipne využité hororové klišé – čitateľ už už očakáva, že sa stane nejaký klasický zlom v štýle mimozemských votrelcov či invázií. To, že nič s toho nepríde, považujem za plus. Zároveň otvorený koniec provokuje k zamysleniu, necháva nejasný pocit niečoho, čo presahuje nasycovanie zmyslov.

(zdroj: FB Fantázia)
Detektívka

Detektívny príbeh býva vo fantastike často využívaný úhybný manéver. Občas je výhovorkou pre chabú fantastiku, výsledok potom nie je ani ryba ani rak.

Martin Benkovič: Dokonalosť

Miešanie fantastiky s inými žánrami zvyšuje nebezpečie zámeny cieľa a prostriedku. Táto poviedka je dôkazom. Má dobrý sci-fi nápad, no ten je skôr pridusený než rozvinutý detektívkovou zápletkou. Namiesto, aby k odhaleniu dospel hrdina sám (a s ním i čitateľ), musí mu pravdu vysvetliť protihráč v poslednej scéne.

Ján Babarík: Statočný chlapík

Skrz-naskrz realistická próza s jediným fantastickým javom. Ten je využitý ako prvotný hýbateľ, no do následného deja nijako nezasahuje. A ani text nijako ten jav nerieši, neskúma ho, neanalyzuje, nevytvára hypotézy. Hovorí sa o ňom toľko ako o povraze v dome obeseného. Napokon aj zmierlivý záver vyznieva falošne, nikto nedokáže zaručiť, že zbúraním starých chalúp zanikol aj fantastický prvok. Ale dá sa pochopiť, prečo sa táto poviedka dostala do finále. Je remeselne napísaná (i keď občas rozvláčna a odbieha do slepých uličiek) a pre ľudí nečítajúch fantastiku je jej v nej tak akurát.

Za recenzní výtisk děkujeme nakladatelství Fantázia.

  • Nakladatelství: Fantázia
  • Zostavili: Ivan Aľakša, Lucia Lackovičová
  • Obálka: Martin Šugy Šugár
  • Počet stran: 464
  • Vazba: brožovaná
  • Rozměr: 125 x 200 mm
  • Jazyk: slovenský
  • ISBN: 978-80-89823-10-9
  • Rok vydání: 2018
7/10

Zhrnutie

Tento ročník sa mi videl slabší. Oproti predošlým rokom klesol počet súťažiacich, z finálovej pätice som nebol príliš nadšený a zborník mal pre mňa viacej poklesov než vrcholov. No i tak stojí za prečítanie, každý si v ňom dokáže nájsť niečo, čo mu zarezonuje v čitateľskej duši.

Napokon, možno je to len môj subjektívny pocit, predsa len zvoľna dorastám na ufrfľaného dedka. Nech je to tak alebo onak, som presvedčený, že ide o prechodnú fluktuáciu kontinua, ustrnutie pred nasledujúcim vzostupom. Želám Martinus Cene Fantázie ďalšie bohaté ročníky.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Zadejte, prosím, znaky z obrázku do textového pole a pak odešlete komentář.
Prepíš text z obrázka

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.