Struny času – Madeleine L’Engle

Struny času sú pomerne známym príbehom, avšak ja som sa o ňom dozvedela až v súvislosti s pripravovanou filmovou adaptáciou. Tú si môžeme v našich kinách pozrieť už začiatkom apríla. Som rada, že som mala možnosť prečítať si knihu a budem tak môcť posúdiť jej spracovanie.

O čom kniha je? Ide o mix cestovania naprieč časom a priestorom vesmíru, hľadania zmiznutého otca a nájdenie samých seba. Hlavnou postavou je Meg, dcéra vedcov, ktorá však nie je taká múdra ako by všetci očakávali. Či skôr je múdra, ale tvrdohlavá a tak často vyzerá ako hlupaňa. Megin otec, uznávaný fyzik, zmizol a prirodzenie, ľudia si šepkajú, že jednoducho opustil rodinu s nejakou inou ženou. To všetko rozhodne neprispieva k tomu, aby sa Meg cítila fajn, obzvlášť, keď je utiahnutá a v škole nemá žiadnych kamarátov. Kamarátom je pre ňu jej mladší brat Charles Wallace, ktorý je na svoj nízky vek veľmi vyspelý a inteligentný.

Úvod knihy je trošku pomalší a chvíľu to trvá, kým sa niečo začne diať. Na druhej strane spoznávame Meg a jej rodinu, takže to nie je nudné. Následne sa vydávame sa cestu do vesmíru, kde vďaka niekoľkými šikovným „skratkám“ cestujeme nielen v priestore, ale aj čase. Tento aspekt, žiaľ, nie je veľmi častý, v knihe má skôr vedľajšie miesto a mňa trochu mrzí, že nedostal viac priestoru. Nápad je totiž výborný a fanúšikov sci-fi určite poteší.
Hoci je nosnou témou záchrana otca, najviac priestoru dostávajú postavy, ich vývoj a miesto v živote. Nie, že by to bolo na škodu, avšak najmä v závere knihy je potom na škodu, že dej sa zrazu priveľmi zrýchli, ponáhľa sa a zrazu je koniec. V kontraste s pomalším začiatkom ma mrzí táto nevyváženosť, rozuzlenie by si rozhodne zaslúžilo ešte aspoň jednu kapitolu.

Príbeh má po obsahovej stránke niekoľko chybičiek, ako už spomínané tempo príbehu či menšie využitie potenciálne výborných námetov. Na druhej strane nám ponúka originálne a rôznorodé postavy, s ktorými sa mnohí z nás dokážu stotožniť a porozumieť ich problémom. Taktiež štýl písania autorky je vydarený, kniha nenudí a ja som ju prečítala za jeden večer. Rozumiem, prečo tento príbeh inšpiroval mnohých autorov (originál vyšiel pred nejakými päťdesiatimi rokmi). Nechýbajú v ňom hodnoty priateľstva, odvahy i malý návod na to ako byť samým sebou a žiť život bez schovávania sa pred ostatnými, medzi ktorých nezapadáme. Kniha nie je ako súčasné fantasy či mládežnícke knihy, ale to nemusí byť na škodu. Veď prečo by mala byť ako ostatné príbehy?

Nie som z nej vyslovene nadšená, avšak bolo to fajn čítanie s mnohými originálnymi prvkami. V celkovom hodnotení, do ktorého beriem aj súčasné aj staršie knihy ide podľa mňa o nadpriemernú knihu, ktorá nadchne menej náročných čitateľov a neurazí ani tých náročnejších.