Mýtus Lovecraft – Ako to vlastne bolo?
Howard Phillips Lovecraft je proste v kurze, o tom sa nemusíme baviť. Či už ide o posledné videohry (Call of Cthulhu a The Sinking City), poviedkový román a následne seriál Lovecraft Country, monumentálne grafické romány Alana Moorea Neonomicon a Providence, alebo len mystifikujúce intro Ricka a Mortyho, Lovecraftom je popkultúra – priamo i nepriamo – jednoducho presiaknutá.
Napriek tomu zároveň platí, že o Lovecraftovi a jeho tvorbe kolujú naďalej mýty, mylné predpoklady a skresľujúce informácie. Poďme sa teda na niektoré z nich pozrieť bližšie a uviesť ich na pravú mieru.
Pri čítaní Lovecrafta sa budete báť
Ak si pripravíte atmosférické kulisy – to jest tmu a sviečky, prípadne hudbu –, je možné, že záchvev strachu pocítite. Nie je to však pravidlom, a ak nechceme Lovecrafta zavrhnúť, pretože naše moderné očakávania nespĺňa, je dobré sa tohto predpokladu rovno zbaviť. Hrôza Lovecraftovho diela totiž zväčša nevyplýva zo stupňovania napätia a následného odhalenia monštra, zla, brutality ani z intenzívneho pocitu hnusu, ktorý sa v niektorých poviedkach snaží v čitateľovi vyvolať.
Hrôza Lovecraftových textov vyplýva z kozmicizmu. Dôraz kládol na to, aké malé a bezvýznamné je ľudstvo v porovnaní s celým vesmírom – v tomto zmysle podrýval zameranie ľudstva na seba samo, na prikladanie dôležitosti sebe samému; mohli by sme hovoriť o akomsi anti-antropocentrizme. Napokon práve fyzická konfrontácia jeho hlavných hrdinov s fenoménmi, ktoré presahujú ľudskú skúsenosť – či už je to preto, že na ne nestačí naša fyziológia (zmysly), alebo ideológia (uvažovanie o svete) – a uvedomenie si rozsahu všetkého, čo je pre nás nepochopiteľné a skryté, je zdrojom zdesenia.
Kozmicizmus nie je skutočný filozofický smer – vznikol ako Lovecraftov literárny konštrukt, idea spájajúca jeho ateistický svetonázor s myšlienkami nihilizmu. Napriek tomu sa táto literárna filozofia od nihilizmu odlišuje, predovšetkým tým, že kladie dôraz na neschopnosť ľudstva plne zakúsiť a pochopiť podstatu, zákony a dynamiku kozmu. Na túto myšlienku ďalej nadväzuje tvrdením, že pokiaľ vesmír funguje podľa pravidiel, ktoré sú ľudstvu absolútne cudzie, tak ľudstvo ani zďaleka nezohráva takú dôležitú rolu, ako si samo myslí. Podľa Roberta Pricea kozmicizmus, na rozdiel od nihilizmu, s ktorým býva často spájaný, teda explicitne nepopiera možnosť, že niečo v kozme má zmysel či význam – Lovecraft však tvrdí, že to „niečo“ nie je ľudská rasa či civilizácia.
Neopísateľná hrôza Cthulhu, Azathotha, dunwichského kríženca či farebného slizu z kozmu nepramení z prvoplánových náznakov a prirovnaní (keby to tak bolo, Lovecraft by naozaj za veľa nestál), ale z toho, čo vyjadrujú – že naša myseľ sa s nimi nedokáže vyrovnať inak než nedokonalým prirovnaním k niečomu ľudskej skúsenosti známemu.
To, o čo sa Lovecraft snaží, je sprostredkovať čitateľovi myšlienku niečoho cudzieho a nedefinovateľného. Preto sa nebojíme, ak jeho texty čítame len ako horor. Pocit mrazivej prázdnoty a vlastnej bezvýznamnosti pocítime, až keď nad jeho konceptom začneme hlbšie uvažovať.
Navyše, podobne ako Poea, Shelleyovú, Stokera či Howarda, aj Lovecrafta je dobré čítať v historickom kontexte a s odstupom. Vraciame sa teda do desiatych až tridsiatych rokov 20. storočia s tým, že tie najzásadnejšie texty napísal v rokoch 1926 – 1935. Raná éra pulpového hororu a weird fiction síce mohla priniesť na tú dobu nový prístup, zaujímavé predstavy a neošúchané nápady, za približne storočie sa však už hororový žáner zásadne posunul a idey týchto autorov rozvinul. Do úvahy tiež musíme vziať to, že Lovecraft jednoducho občas nepísal tak dobre, ako by sme chceli, a viacero jeho poviedok je schematických alebo zásadne zlyháva v načasovaní desivého odhalenia, pointy príbehu.
Lovecraft vytvoril fiktívnu mytológiu či mýtus
To, čo HPL vytvoril, sa mytológiou nazvať nedá – tento pojem predpokladá ucelený systém, ktorého úlohou je vysvetliť vznik a povahu nášho sveta, vymedziť hodnotový rámec danej kultúry/spoločenstva, priniesť morálne posolstvo.
Sám Lovecraft o svojom konštrukte hovoril ako o pseudomýte a tento mylný predpoklad vyvrátil aj S. T. Joshi, asi najznámejší odborník na Lovecrafta: „[lovecraftovský pseudo]mýtus, ak sa dá povedať, že vôbec niečo znamená, nie sú samotné príbehy a nie je to filozofia ukrytá za príbehmi, ale séria dejotvorných prvkov využitých na tlmočenie tej filozofie.“
Nesmieme v tomto ohľade zabúdať na skutočnosť, že Lovecraft sa nikdy ani nesnažil vytvoriť ucelenú mytológiu – svedčí o tom aj množstvo nezrovnalostí a protichodných tvrdení, ktoré z jeho textov vyplýva. Vytváral jednoducho spoločné pozadie – komplex dejotvorných prvkov, ak máme odkázať na Joshiho –, z ktorého čerpal pri rôznych poviedkach a otvorene k tomu nabádal aj svojich píšucich priateľov.
Aj napriek tomu, že sa HPL o týchto bytostiach niekedy vyjadroval ako o božstvách, Thies Münchow správne poukazuje na anti-mýtickú povahu Lovecraftových konštruktov, čo sa potvrdzuje hneď v niekoľkých bodoch:
- tieto bytosti sa vyznačujú ľahostajným prístupom k ľudstvu: ich motivácie nie sú voči ľuďom zámerne dobré či zlé;
- Lovecraft nevytvoril žiadnu klasickú hierarchiu týchto bytostí s výnimkou najvyššieho postavenia boha Azathotha a jeho posla Nyarlathotepa;
- podstata týchto bytostí je hmotná – nemajú alegorický charakter;
- skutočný pôvod, povaha či zámery týchto bytostí nám ostávajú skryté – neexistujú žiadne príbehy mýtického charakteru, ktoré by rozšírili rámec informácií;
- tieto božstvá s ľuďmi takmer nekomunikujú: sú predmetom záujmu rôznych okultných spoločností, ktoré v súlade s antropocentrickým videním sveta veria v ich spásonosnú povahu, ich jediná interakcia s ľudským svetom je však deštruktívneho charakteru;
- ako píše Leiber, pokiaľ sa Lovecraft zmieňuje o ďalších božstvách odlišného charakteru, hoci mytologicky poňatých tradičnejšie, „sú vylíčení ako relatívne bezmocní a zraniteľní a symbolizujú nekonečne chatrné a vratké ľudské mýty, legendy a sny.“
Ešte raz a súhrnne – Lovecraft nevytvoril mytológiu. Ak jeho koncept môžeme označiť nejakým pojmom, tak ako anti-mytológiu, ktorá podvracia všetky základné funkcie a charakteristiky klasickej mytológie. Samotný Lovecraft svoj koncept označil názvom jediný raz. Bolo to v liste A. Derlethovi zo 16. mája 1931: „Nie je zlý nápad nazvať tento môj Cthulhuizmus & Yog-Sothothériu ‚Mytológia Hasturova‛ – hoci som svoju postupne sa rozvíjajúcu matlaninu teogónie – či démonogónie – odvodil viac z línie Machenovej & Dunsanyho & iných, než z tej Bierceovo-Chambersovej.“
Ani entity, ktoré sú pre popkultúru také príťažlivé, tým pádom nemôžeme považovať za (zlé) božstvá v pravom zmysle slova. Ako píše Robert M. Price, ľudia tieto entity nazývajú božstvami alebo démonmi, pretože „ich nie sú schopní pochopiť, a preto buď uctievajú ich veľkosť ako božskosť, alebo vyháňajú ich ohrozovanie ľudskej bezpečnosti a pokoja mysle tým, že ich volajú diablami. […] Pokiaľ Lovecraftove postavy vidia Prastarých ako bohov alebo diablov, je to preto, že odmietajú vidieť tú hroznú pravdu, že Prastarí sú jednoducho bytosti, ktoré sa o ľudí nezaujímajú.“
Dobre, dobre – jedno hierarchické radenie Lovecraftových entít predsa len existuje; Lovecraft ho načrtol v liste Jamesovi F. Mortonovi z 27. apríla 1933. Avšak o tom, že bral usporiadanie svojich entít s nadhľadom, svedčí fakt, že do „rodostromu“ zahrnul aj kozmických predkov Clarka Ashtona Smitha a seba samého.
Lovecraft vytvoril Mýtus Cthulhu
Takže, ak Mýtus Cthulhu nie je mytológia, resp. súhrn Lovecraftových bytostí, a ani ho HPL nevytvoril, čo to je?
Veľmi jednoducho a v najširšom zmysle slova: súhrn textov, ktoré voľne spája súvislosť s Lovecraftom a/alebo jeho tvorbou.
Menej jednoducho a v užšom zmysle slova: sieť významov spájajúca diela väčšieho množstva autorov, ktorú oficiálne vytvoril a pomenoval August Derleth po Lovecraftovej smrti. To, čo chápeme pod pojmom Mýtus Cthulhu v jeho najširšom zmysle, rozdelil Robert M. Price na dva celky: Lovecraftov Mýtus (Lovecraft Mythos) a Derlethov Mýtus (Derleth Mythos).
Pod pojmom Lovecraftov Mýtus chápeme konštrukt, ktorý autorsky vytvorili členovia Lovecraft Circle (C. A. Smith, R. E. Howard, F. B. Long, H. Kuttner a iní) v 20. a 30. rokoch 20. storočia (teda počas Lovecraftovho života), ktorý Lovecraft v procese jeho vzniku podporoval, schvaľoval, prispieval doň a sám ho využíval. Vieme dokonca vystopovať aj to, kedy sa toto prepájanie významov začalo – bolo to v poviedke Franka Belknapa Longa The Space-Eaters (napísaná 1927, publikovaná 1928), kde sa spomína „Necronomicon Johna Deeho“. Lovecraft následne tento fakt použil pri písaní Histórie Necronomiconu (napís. 1927, publ. posmrtne 1938).
Derleth do svojej verzie Mýtu (teda do toho, čo Price nazval Derlethov Mýtus a zároveň Derleth nazýval Mýtom Cthulhu) zahrnul prakticky všetky Lovecraftove texty, ktoré akýmkoľvek spôsobom súviseli s pôvodným Lovecraftovým Mýtom. Ako skonštatoval David Schultz v roku 1986:
Nielenže Derleth svojvoľne rozhodoval o tom, čo je a čo nie je súčasťou Mýtu, ale navyše zásadne nepochopil Lovecraftovu filozofiu. Joshi poukázal na tri zásadné body, v ktorých Derleth zmenil pôvodný význam a na niekoľko desaťročí tým ovplyvnil aj vnímanie pôvodného Lovecraftovho diela. Derlethove ponímanie zahŕňalo nasledovné (mylné) predpoklady:
1) Lovecraftovi „bohovia“ sú elementálni,
2) „bohovia“ sa dajú rozdeliť na „Starších Bohov“, ktorí reprezentujú sily Dobra, a na „Starcov“, ktorí sú silami Zla,
3) Mýtus je filozofiou podobný kresťanstvu.
Bod 1) znamenal, že Derleth v poviedke The Return of Hastur (1939) prisúdil každému Lovecraftovmu „božstvu“ jeden zo štyroch živlov, ktorý ho mal reprezentovať. Cthulhu a Dagon boli vodnými bohmi (napriek tomu, že bol pod vodou uväznený), božstvom zeme sa stala kozia bohyňa Shub-Niggurath a ropuší boh Tsathoggua, vzduch reprezentovali Hastur a posol bohov Nyarlathotep a vzhľadom na to, že podľa Derletha Lovecraft „nebol schopný vytvoriť“ reprezentanta ohňa, urobil to Derleth sám a priniesol entitu menom Cthuga. Pritom z tohto rozdelenia úplne vynechal dve často zmieňované entity: Azathotha, ktorý vystupoval už v Lovecraftových predmýtických poviedkach, a Yog-Sothotha, ktorý zohral dôležitú úlohu v poviedke Hrôza v Dunwichi.
Bod 2) znamenal, že na rozdiel od Lovecrafta, ktorý tvrdil, že Cthulhu či Azathoth sú „zlí“ len preto, lebo sa nám tak javia, Derleth im túto kvalitu jednoducho prisúdil. Poprel tým tak základné charakteristiky kozmicizmu – anti-antropocentrizmus a ľahostajnosť kozmu voči ľudstvu – a vrátil ľudstvu jeho centrálnu pozíciu vo vesmíre.
Nakoniec, bod 3) sa týka špecificky biblického príbehu o Luciferovom páde z neba, ktorý ako variáciu použil tiež Derleth pri vytváraní teogónie Mýtu Cthulhu. Túto interpretáciu obhajoval výrokom, ktorý mu sprostredkoval Harold S. Farnese ako Lovecraftove slová:
Niekoľko desaťročí bol tento výrok dôležitým bodom Derlethovej obhajoby vlastného prístupu; až David Schultz poukázal na to, že Farnese si ho vymyslel a vydával za pravý.
Derleth samotný však nestaval len na Farneseho slovách – keď začal šíriť svoje chybné interpretácie Lovecraftovho pseudomýtu, Clark Ashton Smith ho v korešpondencii opakovane upozornil na faktické chyby. Derleth sa však rozhodol tieto informácie ignorovať a vo vlastnej interpretácii pokračoval.
Tento zmätok sa ešte znásobil v osemdesiatych rokoch, keď Lovecraft a jeho dielo vstúpili na pole popkultúry. Klasická pen & paper RPG hra Call of Cthulhu od Chaosium Interactive totiž začala Mýtus Cthulhu využívať ako komplexný register pojmov a mytológie bez toho, aby nejako rozlišovala, čo je „Lovecraft“ a čo „Derleth“, čo dlhé roky ovplyvňovalo všeobecnú mienku o tejto tematike.
Momentálne je situácia trochu lepšia – veľké množstvo videohier vychádza výhradne z Lovecraftovej tvorby a podobne sú na tom aj najväčšie spoločenské hry od FantasyFlight Games: Arkham Horror, Eldritch Horror či Mansions of Madness. LCG hra Call of Cthulhu však znovu – najmä v pridaných balíčkoch – pracuje s rozšírenou verziou Mýtu. Medzi pôvodným lovecraftovským univerzom a jeho rozšírenou derlethovskou podobou potom rozlišujú aj literárne a komiksové adaptácie, pastiše či žánrové pokračovania.
Lovecraft-rasista bol odrazom svojej doby
Áno aj nie. O tom, čo je pre danú dobu „primeraná“ alebo „bežná“ miera rasizmu či iných diskriminačných ideológií (a či niečo také vôbec existuje), by sa tu dali viesť pokútne polemiky – a na to tu nie sme. Áno, 20. a 30. roky boli špecifické a predchádzali 2. svetovej vojne a holokaustu – a Lovecraftove názory zasahovali nielen do jeho korešpondencie a diel, ale aj do osobného života.
V tomto kontexte je jednou z najcitovanejších pasáží jeho diela úvod k poviedke The Horror at Red Hook, inšpirovanej newyorskou štvrťou Red Hook, neďaleko ktorej Lovecraft žil: „Obyvateľstvo tu má ráz beznádejnej, tajuplnej zmesi: sýrske, španielske, talianske a černošské rysy prekrývajúce sa tu a tam so škandinávskou a americkou krvou z priľahlých oblastí. Je to bábel revu a špiny, z ktorého zaznievajú podivné výkriky…“
Aj ďalšie výskumy a interpretácie jeho textov naznačujú, že Lovecraftove texty tematizujú xenofóbiu, strach z medzirasového kríženia a dedičnej degenerácie – spomenúť môžeme napríklad podprahovú hrôzu zo sexuálneho styku a následnej dedičnej degenerácie v The Shadow over Innsmouth, Dunwich Horror či The Curse of Yig.
Treba povedať, že Lovecraftove názory vychádzali z prostredia, v ktorom vyrastal. Pôvodne šľachtickú rodina, dlhodobo sídliacu v Providence, charakterizoval konzervativizmus, tradícia imperiálneho džentlmentstva a nadradenosti a snaha udržiavať ju aj naďalej. Lovecraft, sám traumatizovaný otcovým zlým psychickým stavom spôsobeným syfilisom, navyše introvert a neustále spochybňovaný svojou matkou a tetami, mal dosť komplexov aj vlastných psychických problémov na to, aby mal problém prijať čokoľvek nové či cudzie. V jeho korešpondencii často nachádzame zmienky o krásach „starobylej Providence“ kontrastujúcej napríklad s „vulgárnym obchodným duchom a plebejským ruchom“ New Yorku, ako aj zmienku o tom, že „Žida nevidel do svojich štrnástich rokov“.
Podľa jeho manželky Sonie Davisovej (rod. Greeneovej) ho poburovali dokonca aj náhodné stretnutia s príslušníkmi iných etník v meste: „Snažila som sa utíšiť jeho výbuchy tým, že som hovorila: ‚Nemusíš ich milovať; ale taká otvorená nenávisť neprinesie nič dobré.‘ Vtedy mi povedal: ‚Je dôležitejšie vedieť, čo nenávidieť, než vedieť, čo milovať‘“.
Samotný vzťah Lovecrafta a Greeneovej bol paradoxný: zarytý antisemita a xenofób si vzal Židovku ukrajinského pôvodu. Ani v tomto smere však nemožno hovoriť o Lovecraftovom ústupku v rámci jeho presvedčenia – ako uvádza Klinger, Lovecraft vnímal Soniu ako „napravenú“, resp. „asimilovanú“ členku americkej spoločnosti („keď som protestovala, že ja som tiež jedna z nich [hord cudzincov], povedal mi, že ja ‚už k tým miešancom nepatrím‛“). Jeho pretrvávajúca nenávisť voči Židom a obdiv nacizmu neskôr prispeli k postupnému odcudzeniu manželov.
Ako dodáva Klinger: „Bol schopný tolerovať židovského priateľa, ako bol spisovateľ Samuel Loveman, alebo židovskú manželku, pretože, z jeho uhla pohľadu, sa vzdali svojej ‚cudzosti‘ a asimilovali sa do bieleho obyvateľstva. Černosi to, samozrejme, nemohli urobiť, a tak si vyslúžili jeho trvalé odsúdenie.“ Najotvorenejším prejavom rasizmu z jeho strany je v tomto smere pravdepodobne báseň On the Creation of Niggers (O vzniku negrov), v ktorej opisuje, ako Boh stvoril černochov ako „medzičlánok“ medzi človekom a zverom.
T. Joshi v obsiahlom Lovecraftovom životopise I am Providence taktiež upozorňuje na to, že Lovecraft, akokoľvek bol k svojej rodine, priateľom a známym ústretový a nápomocný, akokoľvek sa snažil vzdelávať, v svojich rasových a etnických predsudkoch vychádzal zo zastaraných záverov vedy 19. storočia. To sa napríklad prejavilo v rozsiahlej korešpondencii, ktorú viedol s Robertom E. Howardom o vzťahu medzi inteligenciou a tvarom lebky jednotlivých etník.
Pri vedomí tohto všetkého je zaujímavé sledovať škálu, na ktorej sa Lovecraftove problematické názory pohybovali. Na jednej strane máme jeho xenofóbiu a rasizmus, ktoré napríklad viedli k tomu, že presadzoval rasovú čistotu a opovrhoval zmiešanými manželstvami – čo je názor, ktorý v 20. rokoch 20. storočia podporovalo viacero prominentných amerických biológov a psychológov s obavou, že rasové miešanie môže viesť k biologickým deformáciám; potom je tu jeho alibistické vyjadrenie ku kauze Scottsboro z roku 1931, v ktorej na smrť v elektrickom kresle odsúdili deväť mladých Afroameričanov obvinených zo znásilnenia dvoch bielych žien (Lovecraftova reakcia: „Nezdá sa mi prirodzené, že by priateľsky naklonení muži zámerne odsúdili na smrť dokonca negrov, keby neboli silne presvedčení o ich vine“); a nakoniec to, čo mu bolo vytýkané najviac – obhajoba nacizmu a Hitlerových názorov.
Toľko k Lovecraftovmu listu J. Vernonovi Sheaovi z 25. septembra 1933.
Pre zhrozeného fanúšika – a snáď čiastočne na chabú Lovecraftovu obhajobu – môžeme uviesť, že S. T. Joshi na základe dôkladného štúdia ďalších zdrojov uvádza, že Lovecraft odsudzoval Hitlerov extrémny a agresívny prístup ku komukoľvek s čo i len vzdialeným židovským pôvodom, pretože podľa neho pri riešení uvedených problémov „mala byť kultúra, nie krv, tým rozhodujúcim kritériom“. Za zmienku stojí aj príhoda s Lovecraftovou susedou, pani Sheppardovou, ktorá bola pôvodom Nemka a rozhodla sa odsťahovať späť do Nemecka. Podľa rozhovoru s Harrym Brobstom sa však po krátkom čase vrátila, pretože „to bolo v čase rozkvetu nacizmu a videla, ako sú Židia bití, a bola zhrozená, sklamaná, rozrušená“. Brobst ďalej uvádza, že s týmito zisteniami oboznámila aj Lovecrafta.
Joshi síce podľa vlastných tvrdení nikde nenašiel priamy dôkaz toho, že by Lovecraft nacizmus a Hitlera odsúdil, upozorňuje však na to, že v poslednom roku svojho života už Lovecraft o Hitlerovi a nacizme „ani necekol“.
Na záver nám teda ostáva háklivá otázka – čo si s takýmto Lovecraftom počať? Ako sa vyrovnať so silou a všadeprítomnými odkazmi naňho a jeho dielo, keď poznáme jeho názory?
Môžeme ho, prirodzene, odvrhnúť ako osobnosť i autora spolu s jeho dielom. Ak to však z rôznych dôvodov urobiť nechceme, tu je, napríklad, zamyslenie amerického filozofa umenia Noëla Carrolla o jednom možnom prístupe.
Ak chcete o HPL čítať viac, uvádzame pár možností:
Tu, ak sa chcete zahĺbiť do rozsiahlej zbierky digitalizovanej korešpondencie HPL a jeho súčasníkov.
