Večná lož 1 : Slepý život – H.J. Bornemisza

8.december 20207.december 2020 Adam Olejár 2239 Views 0 Comments elist, H.J. Bornemisza

Čo sa stane, keď zmiešame špionážny triler, rozsiahly fantasy svet a nemalý kus gotického hororu? Môže vôbec fungovať príbeh, ktorý nemá hrdinov, len veľmi (ne)ľudských protagonistov? Dokážeme sa emočne naviazať na postavy, ktoré robia všetko preto, aby svoje emócie potlačili? Je taký bezútešný príbeh vôbec čitateľný? A bolo treba v knihe toľko flashbackov? Tak sa na to pozrime poporadí.

Svet Slepého života by pokojne mohol byť dejiskom priemerného fantasy. Svetlo proti temnote, tajomné rasy skryté pomocou mágie pred zrakmi ľudí, feudálne kráľovstvo uprostred. Lenže už po prvých stranách sa začnú ukazovať prvky špionážneho trileru. Vojna svetla a temnoty sa totižto nebojuje len na bojiskách, ale pomocou dvojitých agentov, zrady, klamstiev a obety za väčšie dobro – alebo väčšie zlo. Akoby to nestačilo, svetlo a temnota nie sú synonymom pre dobro a zlo. Tento prvok, spolu s tým, ako sa kniha nehanbí ukazovať zverstvá, zlyhania a slabosti svojich postáv i bežných ľudí, dodáva celému svetu onen nádherne bezútešný prvok gotického hororu. Táto zmes žánrov je prekvapivo svieža bez toho, aby bol ktorýkoľvek prvok slabší ako tie ostatné. Kniha dobre a premyslene kombinuje tie najlepšie časti zo všetkých žánrov novými, zaujímavými spôsobmi.

Slepý život dobre využíva svojich viac ako 500 strán, aby hlavné postavy predstavil, rozbil a znova zložil novými, zaujímavými spôsobmi. Vzťahy medzi hlavnými postavami (ako aj medzi ostatnými postavami) sú komplikované a zaujímavé, plné tajných plánov a pomaly odhaľovaných tajomstiev. Nielenže postavy si prechádzajú rastom, ale ten pôsobí prirodzene a organicky. Nejde len o zlepšovanie schopností a získavanie sily, vidíme aj, ako ich táto moc mení ako osoby.

Problémy, ktoré postavy riešia, sú istým spôsobom absolútne nepredstaviteľné pre dnešného človeka. Preto je také dôležité, že v jednotlivých situáciách vidíme aj ich myšlienkové pochody, ako uvažujú, čo sú pre nich dôležité veci. Aj keď možno neriešime rovnaké špionážno-hororovo-fantastické problémy, vďaka dobre zvládnutým vnútorným monológom vidíme každú postavu ako to, čím je – nedokonalou, no veľmi živou osobnosťou.

V takomto svete je naozaj nemožné mať veselý príbeh o odvážnych hrdinoch, ktorí všetko zvládnu. A je dobre, že autorka sa o to ani nepokúša. Príbeh je ťažký, temný a miestami absolútne beznádejný. Avšak je to práve jedna z najlepších vlastností tohto príbehu, pretože i samotné postavy si to uvedomujú. Vďaka tomu, že príbeh prvého dielu tejto trilógie je plný hrozných, srdcervúcich a často zdanlivo neprekonateľných výziev, pre hlavné postavy je o to uspokojivejšie, keď sa im vyhrať podarí.

„Takže je to príbeh o hrdinoch, ktorí všetko zvládnu?“

Nie, na rozdiel od mnohých nových autorov nie sú hrdinovia chránení nijakým „plot armorom“. Nevyhrávajú súboje bezbolestne, bitky bez strát a vojny bez obetí. Práve naopak, každá výhra je vybojovaná tak ťažko, že pocit výhry je len o malinko silnejší než pocit straty. A to je zároveň najväčšia „kritika“, ktorú voči knihe mám. Vo všeobecnosti ide o veľmi dobre napísaný svet, v ktorom zaujímavé postavy tvoria pútavý príbeh. Avšak nie každý, kto siahne po fantasy knihe chce s postavami prežívať toľko útrap.

A pri negatívnej kritike aj zostaneme, aj keď ide v tomto bode skôr o maličkosti v inak veľmi dobrom príbehu.

V prvom rade, občas je vidieť, že ide o autorkinu prvú knihu. Nie preto, že by nemala kvalitné editovanie, ide skôr o niektoré mierne nešikovné prvky. Jedným z nich sú už spomínané flashbacky, ktorých je hlavne na začiatku priveľa. Tu a tam sa zjaví nešikovný opis či nekonzistencia (ľudská žena elfa spomaľuje, no tri vety neskôr sám povie, že preňho nie je záťažou), prípadne sú vynechané detaily opisov úplne. Svet sa tak potom trochu rozostrieva, keď nie je jasné, ako vyzerajú postavy či ich okolie. Kniha však rozhodne nie je nečitateľná, skôr ide o malé chyby, ktoré sú pri nových autoroch celkom bežné. Celkovo je po technickej stránke zvládnutá veľmi dobre a aj flashbacky sú po úvodných pár stranách používané oveľa striedmejšie.

Druhou „výčitkou“ je hustota textu. Príbeh je plný udalostí. Nejde však o krkolomné tempo, ako napríklad v Dotyku Draka (Stano Fatul, 2017), ide skôr o to, že kniha rada vynecháva „nepodstatné“ detaily. Na jednej strane stihne viac, no takýto text je potom oveľa sýtejší a ťažšie stráviteľný.

Poslednou výčitkou je zvyk ukazovať dôležité udalosti z pohľadu postáv, ktoré pri nich neboli. To znamená, ak sa postava A a B pobijú, tak po začiatku ich konfliktu sa pohľad zmení na postavu C, ktorá príde po boji. Následne strávime nejaký čas skladaním udalostí a flashbackmi, keď si postavy A a B spomínajú, čo sa vlastne stalo. Nie je to také neznesiteľné, ako som sa bál, a miestami je to využité naozaj dobre, no na niektorých miestach to pôsobí zbytočne. Aj jednoduché udalosti sa potom natiahnu na mnoho strán premietania a spomínania.

Dokopy teda máme veľmi dobre napísanú knihu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani oveľa skúsenejší autor. Slepý život pracuje s dospelými a náročnými témami ako ľudskosť, obeta a osud, na čo sa nie každý čitateľ môže cítiť. Avšak ak viete, že máte takéto temné a drsné príbehy radi, Slepý život vám rozhodne odporúčam. Zároveň sa dostáva do zoznamu najlepších kníh, aké som zo slovenskej tvorby čítal, ako aj do zoznamu najlepších kníh všeobecne.

Najlepšou časťou knihy je to, ako autorka zvláda kontrast. Nejde len o kontrast medzi postavami, alebo medzi postavami a ich minulými „ja“. Aj také maličkosti ako moment krásy v temnom údolí či pokojná smrť verného koňa slúžia ako záchranné lano, aby sa čitateľ neutopil v temnote príbehu.

Najhoršou časťou knihy je začiatok. Hoci rozhodne nie je odfláknutý a rýchlo sa rozbehne, práve tu sa nachádza väčšina tých zmätočných flashbackov a kostrbatých prvkov. Spraví to, čo má, no všetky ostatné časti príbehu sú jednoducho lepšie.