Slovania

Slovanská tematika je mi veľmi blízka, preto som sa po masívnej reklamnej kampani na seriál tešil. No po pozretí už prvej časti (a následne ďalších) sa u mňa potvrdilo úslovie – predčasná radosť, skazená radosť. Úprimne sa priznám, že vydanie knižky ma prekvapilo. Recenziu, i keď možno až príliš zhovievavú a diplomatickú, kde porovnávala seriál a knižku Slovania kolegyňa Joja Pevčíková, si môžete prečítať tu. Tiež si môžete vypočuť a pozrieť rozhovor našich kolegov o seriáli na Youtube alebo niektorej z podcastových platforiem.

Ja sa budem venovať len knižnému (resp. „scénaristickému“) spracovaniu. Vopred sa ospravedlňujem, že uvádzané príklady z knihy budú hojné. Na druhú stranu nespomínam všetko, pri čom som nechápavo, užasnuto či rozčúlene krútil hlavou a škrípal zubami.

Ešte malé upozornenie – ak sa vám kniha páčila a zbožňujete ju, tento môj až príliš puntičkársky pohľad na ňu ani radšej nečítajte, pretože v ňom bude omnoho viac kritiky ako nadšeného pokyvkávania hlavou a pochvalného tľapkania po pleciach autorov. Ja som si po prečítaní knihy radšej od nej doprial niekoľkotýždňový oddych, aby som nepísal pod prílišným návalom emócií. Aj keď neviem, či to zrovna pomohlo.

Sirota Draha objaví pri hradisku neznámeho dokaličeného muža, ktorý je viac mŕtvy než živý. Keďže je Draha, z hradiska Veľký Stôl, obdarená bohmi, vnuknutie jej pošepne, že sa má muža pokúsiť zachrániť, pretože onen muž má zohrať dôležitú úlohu v budúcnosti. Tak sa na to podujme, samozrejme, s nesúhlasom osadenstva hradiska, i keď vďaka rozvážnemu a zhovievavému starešinovi Bohdanovi. Po rady si chodí k vedomcovi Sokolovi, ktorý je žrecom druhého hradiska, Furnau, v ktorom velí (zatiaľ) staršina Slavomír. Jeho nasledovník, mocibaživý Radúz, ale nemôže vydržať, kedy on zasadne na stolec, a tak si dopomôže otcovraždou, ku ktorej pripojí aj bratovraždu mladšieho Mojmíra. Spočiatku celý zločin hodí na Avarov, no napokon sa k nemu pred celou obcou prizná. Radúz vládne tvrdou rukou a kántri nielen nepriateľov, ale aj svojich poddaných, ktorých nie je až tak mnoho. V pozadí diania poťahuje motúzikmi zrec Čarad, ktorý tu predstavuje klasického antihrdinu. Dej sa zamotáva, vstupuje do neho mágia a mýtické božstvá, Veles, Morena, Nemŕtvi… Ako táto piktoreskná zmeska postáv a ich osudov v knihe dopadne, to sa možno už radšej dočítate sami.

 

Nuž, rád by som začal niečím kladným. Takže:

  • Pozitívum je tlač, kvalitný papier, prebal a dobrá práca jazykového redaktora.
  • Páčil sa mi twist s obetovaním Zory a zopár vydarených viet a obrazov, ako napríklad dobrý pokus o zvrat na strane 177: „Viem, kde je tvoja žena.“, ktorému, žiaľ, predchádza úplne zbytočná veta.
  • Vydarená je aj Čaradova vsuvka: „Mŕtvi a živí horia rovnako.“
  • Ďalší zvrat v jaskyni na strane 245 tiež kvitujem, ale už nie vysvetlenie, či skôr bizarnú záchranu, a zámeny Bohdana za zdochlinu divej zvery pred samotným spálením na posmrtnej hranici (na strane 257).
  • A to je asi tak zhruba všetko, čo je pre mňa ako náročného čitateľa pozitívne.

 

Teraz príde kvantum toho, čo sa mi nie zrovna páčilo.

  • Úseky s fotografiami zo seriálu na mňa pôsobili rušivo.
  • Ak by autori pridali nejakú peknú mapku, historickú nótu a doslov, určite by im to prinieslo plusové body. Žiaľ, nestalo sa tak.
  • Úvod knihy je písaný najprv v prítomnom čase, potom skočí do minulého a zase do prítomného, v ktorom autori napokon zostali… i keď sem-tam v texte zas skĺzli do minulého (pri flashbackoch sa ani inak nedalo). Moje subjektívne stanovisko k tomu spôsobu rozprávania: ono samotný text napísaný v prítomnom čase (pokiaľ je príliš dlhý) je pre mňa ako čitateľa veľmi náročný a takmer vyčerpávajúci na čítanie – na jeho predstavivosť. A príliš veľa pnutia je ako presolená polievka – nechutí.
  • Členenie textu do odsekov považujem za menej vydarené, pretože mätie čitateľa. Miestami nevie, kto komu adresuje priamu reč… K tomu všetkému autori príliš skáču medzi postavami.
  • Objavujú sa aj problémy s nadväzovaním jednotlivých obrazov a scén – technika filmového strihu v knihe nie je dobre zvládnutá.
  • Dialógy škrobené, neprirodzené až infantilné.
  • Úvahy hrdinov sú nelogické často veľmi detinské.
  • Štylistika miestami kostrbatá, inokedy zas prekombinovaná a zložitá. Neraz nedáva význam. Autori sa neboja používať moderný jazyk.
Posúďte sami, dovolím si uviesť pár príkladov:

Vie, že Zora to cíti bez toho, aby ju musela strašiť či zarmucovať, a napriek tomu, že je to ona, kto sem chodí zachraňovať jej život, je to práve Zora, kto sa o ňu v skutočnosti zvláštnym spôsobom stará.

Ak bol doteraz tvrdý, bude musieť siahnuť ešte hlbšie.

Ale aj Nesmrteľní sa dokážu unaviť. Určite už spia…

Začudované diery po očiach (na lebke) mu nevedeli dať žiadnu odpoveď.

„Tak čo, kupec? Nevieš si uchrániť ženu ani deti (na scéne je jedno dieťa). Mal by si tú svoju guľku z hovna tlačiť niekde inde!“ (túto vetu som čítal x-krát, ale bola nad moju kapacitu pochopiť, čo vlastne znamená. A napokon dodatok ako na hokejovom zápase): „Tu sme doma my!“

Kaluže striekajúcej krvi.

Šnúra tmavého hmyzu sa nedá ani dobre spočítať (v ďalšom odstavci sa dozvieme, že je ich dvesto). K priesmyku sa v diaľke po lúčine ťahá veľká horda bojovníkov. Niektorí už táboria a rozkladajú stany, aby sa vyhli vrchom.

Niekto sa ho snaží stiahnuť so sebou a odkotúľať sa za hradby…

Ľudia stíchnu, spomenú si, čo sa Ladu nalovili. (Čo je Lada nejaká ryba?!)

Cíti ako mu v pľúcach buble krv… (Dá sa to?)

Radúz: „Máte to márne, chlapci. A ešte prídete o frajerky…“ (slovník hodný ranostredovekého slovanského starešinu).

Hladí si brucho, ktoré sa možno čoskoro opäť nafúkne (zaujímavý popis tehotenstva, človek by skôr súdil, že na obed mali šošovicu).

(Je to tam! A ja som si naivne myslel, že to opravia. Žiaľ, je tam Radúzova replika zo seriálu, keď hľadal Ladu): „Nevidel si tú takú peknú babu?“ (str. 169) (Dokonca aj tie mandľové oči (str. 172), keď Slovania v siedmom storočí v zapadnutých hradiskách nemali o mandliach ani šajn).

„Všetci ma majú za paroháča.“ – zaujímavý slovník Bohdanov.

  • Prirovnania použité v knihe sú neadekvátne a pritiahnuté za vlasy, napríklad: Hlas slabý ako posledný lupeň jabloňového kvetu.
  • Možno som detailista a puntičkár, no detaily tvoria celok. A ak nesedia jednotlivé detaily, či už popis prostredia, reakcie postáv, dejové situácie, tak ako celok to, žiaľ, nemôže a nebude fungovať. Aj fantasy musí mať svoju logiku a dávať zmysel. V tejto knihe je priveľa nelogizmu, ba až do neba volajúcich blbostí.
Tu „zopár“ príkladov:

Vonia ľudská krv inak ako zvieracia?

Sedemnásťročné útle žieňa vlečie nevládneho zraneného dospelého chlapa niekoľko kilometrov?!

Popis streľby z luku pri postrižinách je úplne nezmyselný.

Smrteľne raneného liečia spočiatku na hnojisku?!

Chlap je kriticky zranený na hrudi a ona ho lieči tým, že mu oští poranené koleno?!

Draha nechá staršinu ťahať záprah s raneným k jaskyni?!

Vysvetlenie zaklínadla či skôr mantry Nemŕtvych: Postva ori, ture som abi, klasa po troji, mora horí? Nikde som to nenašiel a ani vyhľadávač nepomohol.

Aká je vlastne úloha tých mŕtvych nemŕtvych? Len ako kulisa? Nakoniec sa dozvedáme, že nemôžu zomrieť. Budú znášať všetko zlo tohto sveta – ale ako?! Všetko vidia, počujú a všetko dosvedčia – ale komu? A ako? Zasiahnuť smú iba raz! – Ako to Draha vie? A kedy majú zasiahnuť a ako?

Furnau? Prečo germánsky názov hradiska v Karpatskej kotline v 7. storočí?

Hrivny? Aby Čarad neustále vláčil kusy ťažkého železa so sebou na opasku? V inom obraze sa píše o okrúhlych hrivnách, jednu z nich položia mŕtvej Zore pod jazyk. Autori si asi pomysleli, že keď je ukrajinskou menou – hrivna, tak okrúhle mince – hrivny boli už v siedmom storočí. Ach, tá naivita.

Vedomosti prostoduchých obyvateľov hradísk sú ohromujúce: Odkiaľ vie postihnutý Zubatý, že existoval niekde nejaký rímsky cisár? Podobne naivný Belo spomína rímsku armádu?! Bojan spomína byzantskú armádu a dokonca aj čínskeho cisára…

Aký bol zmysel Drahinho výletu k Morene? Len pre efekt?

Sem-tam sa v texte mihnú psychedelické opisy a melodráma.

Scéna, keď Radúz dovedie zabitého starešinu (otca) a Mojmíra a jeho neuveriteľný predslov a následný flashback celej vizuálne ťažko predstaviteľnej a uveriteľnej dvojvraždy.

Dejú sa nevysvetliteľné veci – Čarad strčí ruku len tak do zeme a tečie mu po nej hustá krv – vraj všetko sa dokonalo a jeho čas ešte len prichádza?! Ako tomu má čitateľ rozumieť?

Hradisko je obohnané palisádou – ale autori píšu o múre.

Skúška železom je fyzicky nezrealizovateľná a liečenie popálením tretieho stupňa počas 24 hodín je ešte väčší nezmysel, a to nehovorím o modus operandi liečenia – to jest so psím jazykom natretým sivou masťou. Ach!

Krutosť Radúza je vykreslená zbytočne brutálne a nelogicky.

Nezložená skúška počas Postrižín, ktoré sú popri inom vykreslené až príliš neuveriteľne, nelogicky a fantaskne, je v texte omieľaná príliš často, až to časom začne poriadne liezť na nervy.

Autori viackrát uvedú, že obyvatelia Veľkého Stola sú len roľníci, ale vôbec im neprekáža napísať (strana 93): Na rozdiel od skúsených bojovníkov, ktorí tu stoja rovnako skamenení ako ostatní. (Mimochodom už táto samotná veta je nelogická).

Predpoklad či tvrdenie – že ak Draha príde o panenstvo, tak svoje „dary“ stratí, sa hodí skôr do kresťanského mysticizmu ako do slovanského.

V jednom obraze Draha hovorí Sokolovi: „Naučte ma ešte niečo ako minule…“ No akurát, že úplne chýba zmienka v predošlom texte o tom, čo ju minule naučil a či ju vôbec niečo minule naučil.

Mnoho obrazov mi príde, akoby ich autori použili len pre efekt bez hlbšieho alebo nejakého zámeru či logiky – čiže len vata.

Používanie nevhodných pojmov a slov: Byzantínci – v siedmom storočí sa im tak určite nehovorilo.

Autori a ich postavičky si pletú Hunov a Avarov (str. 126, 175).

Odkiaľ slovanské hradisko Furnau vzalo toľko mečov? Meče boli v siedmom storočí drahé a vzácne – na to, aby ich porozdávali deťom pri „tréningu“.

Belo je vzhľadom na svojich sedemnásť rokov vykreslený poriadne naivne až hlúpo – napríklad príbeh s budzogáňom, vyzná sa v šabliach, hoci ešte nikdy nedržal v ruke ozajstný meč.

Dej sa vyžíva v malicherných maličkostiach, ktoré namiesto toho, aby tvorili spolu veľký obraz, tento viac menej rozbíjajú.

Popis prepadnutia Avarmi v lese je smiešny (str. 145), ale tromfnú ho následné Vladove, Belove a Bohdanove úvahy a nerealistické sťahovanie obyvateľov Veľkého Stola.

Popisy súbojov a bojov sú doslova tragické – musím poznamenať, že napríklad choreo súboja Vlada a troch Avarov bola lepšie „zmáknutá“ v seriáli ako v knihe. Ďalší neuveriteľný opis boja je na strane 199.

Strážnici na hradbách Veľkého Stola – prvý raz, čo autori spomínajú strážnikov – predtým to boli len sedliaci… a k tomu dokonca bijú na zvony! Zvony v siedmom storočí v malom slovanskom pohanskom hradisku?

Bohdanova autorita ako starešinu v hradisku sa rovná nule. Autori to dokazujú viacerými scénami, kde sa mu jeho podriadení jasne otočia chrbtom… Apropos, načo obyvatelia Stola zháňajú výzbroj (akú vôbec?), cepy a vidly, keď idú hľadať tú Radúzovu bezbrannú chuderku? Vidíte tú nezmyselnosť celej situácie?

Bojan zrazí päty. Čo sme v modernej vojenskej dobe? Ešte dobre, že nezasalutoval.

Mnohé prebytočné vety či dokonca vysvetľovania zabíjajú budovanie napätia.

Z jaskyne nevychádzali von celé dni – čo jedli, pili, kde chodili cikať a kakať, kto ich zásoboval drevom a fakľami?

Kam sa podeli zvyšní Avari po úspešnom takmer kamikadze útoku Vlada na nich? Nuž, nedozvieme sa to.

Ešte som nikde nečítal, že by masť dokázala vysušiť porušenú kožu (str. 203).

Cestovanie medzi lokáciami v románe je nielen časovo nerealizovateľné, ale vôbec nerealizovateľné.

Spamätanie Vlada z totálnej amnézie spomenutím si aj na súčasné ceny otrokov a ich núkanie Bohdanovi je jeden z mnohých WTF momentov.

Exkurzy do citového sveta postáv sú časom unavujúce.

Ako biológa ma popri autorských neznalostiach histórie fascinujú aj ich neznalosti z oblasti biológie (pr. strana 209 holub a hrdlička sa zobáčikujú na konári – autorom zjavne nedošlo, že ide o dva rozdielne druhy vtákov, ktoré sa nepusinkujú).

Bohdan tiež nosí len tak ledabolo po hradisku obruče hrivien na opasku. Len aby sa nepovedalo…

Popis Samovho úteku pred Avarmi je ešte neuveriteľnejší ako predchádzajúci boj (strana 229) – Brnenie ho pri behu spomaľuje, Samo ho radšej odhodí… za behu si vytiahne z pleca šíp… už nepočíta, koľko šípov zo seba vytiahol (neodpustil som si smiech – žeby ježko Samko?!)

Na strane 237 má zrazu Čarad okolo seba svoju družinu? Odkiaľ ju vzal, sa nedozvieme.

Samo ešte slnovrat nevidel. Ako to? Veď hojne navštevoval slovanské územia aj predtým. Musel vedieť o zvykoch Slovanov viac než dosť.

Súboj Radúza s Avarkou Numar je v knihe lepší ako v seriáli – keďže tam vynechali tú sexuálnu etudu.

Autori spomínajú Vlastino „znásilnenie“ prostredníctvom Avarky Numar, ale z popisu predošlého diania k nemu vôbec nemohlo dôjsť.

Apropos, čo je biela horúčka? Musel som vyhľadávať, nuž veľa som toho nenašiel a pochybujem, že by ranno-stredovekí Slovania trpeli na bielu horúčku. Dokonca som sa pýtal aj známych pediatrov – ten výraz počuli prvý raz. Na nete som našiel niečo v spojitosti v delíriom tremens.

Čarad je oslovený viesť nejakú výpravu – ale nedozvieme sa ani kam, ani proti komu…

Odkiaľ má chudobné hradisko – akým Veľký Stôl je – zrazu zlato?

Drahina reakcia skokom do jaskynného jazera (dokonca zvlneného) nemá ani hlavu ani pätu.

Avari táborili v údolí a zrazu táboria vo Furnau? Z textu predtým sa dozvieme, že Avarov bolo dvesto a teraz príde informácia, že ich je viac ako ľudí v oboch hradiskách (Furnau a Veľký Stôl)?!

Na strane 265 je zrazu Čarad dobitý?! Nevieme, kto a kedy ho dobil.

Na strane 268 sa chystá Draha prísť o panenstvo so Samom – akurát, že ho pred niekoľkými kapitolami už podarovala Bohdanovi…

Bohovia mali vyslyšať prosby osadníkov Stola, ktoré vlastne nikdy neexistovali (str. 272).

Avari predo dvermi a oni hodujú a opíjajú sa ako za starých čias?!

Spôsob zajatia Čarada (asi Avarmi) dostrieľaním šípmi je… ako to nazvať? Hlúpy.

„Držme sa toho, čo našim hradiskám vždy pomohlo…“ Nuž, ale čitateľ nemá ani poňatia, čo im vždy pomohlo.

Draha premýšľa o Bohdanovej autorite… má ta ale slovník!

Belo nasadne na koňa – a nevieme ani to, odkiaľ ho vzal, a ani kedy sa naučil jazdiť – keď v celom predchádzajúcom texte o tom nie je ani ťuk.

Na scénu, keď sa obom zahmlievajú oči (Drahe a Samovi), zrazu pricvála na koni aj Bohdan – tiež čitateľ netuší, odkiaľ vzal koňa.

Samo je poriadny valibuk, keď zvládne sám zasunúť závoru na tej obrovskej bráne hradiska.

Návrat Bela do hradiska spôsobom, že čakajúcemu nič netušiacemu Samovi hodí okolo hlavy bradaticu, a následná reakcia Sama?

Chlapcov spolu so Samom je vyše tucta a idú brániť hradisko voči dvesto ostrieľaným avarským bojovníkom.

Koly na obranu hradiska ostria – pižlikujú nožmi?! Čo tak použiť tie bradatice alebo iné sekery?

Dozvedáme sa, že Avari, ktorí bažia po tom, dostať Sama, namiesto výpadu na Veľký Stôl si vo Furnau užívajú radovánky – nonsens logika.

Večer sa Avari približujú cez les k hradisku a lesknú sa im prilby na šikmom slnku?! V lese?

Popis bitky o hradisko Veľký Stôl s Avarmi je hotová tragikomédia… (detaily tu už radšej vynechám).

Zasypanie ranenej a krvácajucej Jasny na stojáka do jamy a natretie psím močom a nechať ju tam pár dní a nocí… no neviem, či si takto predstavujem prvú pomoc… skôr tú poslednú. Keď ju po bitke v lese vyhrabe, Jasna to zhodnotí: „Skoro som tu skapala!“ a odmení muža fackou.

Bitka v lese je ešte väčší galimatiáš ako boj o hradisko (v lese je hmla, ale Samo vydá pokyn – kým bude ruka hore, ani krok!) a výsledok boja zhrnie Kazimír: „Máme pokoj! Bitka ako hrom!“

Čarad vyreže srdce z hrude Sokola za pár sekúnd tým, že bodne do hrude, rozhrnie ranu a vytiahne celé srdce – hýbe ma mu v ruke, ešte stále bije…

Napokon prídu starešinovia z Mútneho, Ilija, Bylín, Podubíc, Dubiny, Hrabišťa, Lipiny, Krivej Lúky, Podoby a Lubče (mapa by sa sakramentsky hodila!) a Samo zanôti, že mnohí prišli z takej diaľky? Akej diaľky? Keď nik nevie.

A na záver sa pýtam: a čo chudák Dalibor? (Čitatelia vedia.)

Čo dodať? Som rozladený, že jedno z najväčších slovenských vydavateľstiev sa nechalo „ukecať“ na vydanie niečoho takého, ako je neveľmi vhodne upravený scenár spackaného seriálu do knihy. Treba to vidieť len ako čistý merch. Nič viac. Dúfam, že autorke a autorovi už nenapadne písať niečo ako slovanskú fantastiku a uchránia nás pred ďalším sklamaním a šokom.

Podľa mňa, si kniha (a ani seriál) nezasluhuje honosný názov Slovania, nakoľko popisuje len marginálne udalosti dvoch malých hradísk v úzkom časovom intervale. Možno niečo ako „Samovlad a jeho osudy“ by sa hodilo lepšie.

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Ikar.

  • Vydavateľstvo: Ikar
  • Počet strán: 352
  • Väzba: pevná
  • Rozmer: 145 × 277 mm
  • Jazyk: slovenský
  • ISBN: 9788055176772
  • Rok vydania: 2021
2/10

Zhrnutie

Som znechutený a sklamaný nad prehajdákaním takej šance, akú daná tematika ponúkala.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Please type the characters of this captcha image in the input box
Prepíš text z obrázka

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.