Mytológia v Zaklínačovi #1 – Zaklínač

Každý správny fanúšik Sapkowského série o dobrodružstvách slávneho Bieleho vlka, vedmáka, zaklínača Geralta z Rivie určite musí vedieť, že autor pri vytváraní príbehov použil aj množstvo mytologických a rozprávkových námetov. Možno si viacerí z vás dokonca začali niektoré vyhľadávať alebo ich jednoducho rozpoznali vďaka svojim predchádzajúcim znalostiam. Ja sa v sérii článkov Mytológia v Zaklínačovi postupne pokúsim priblížiť, odkiaľ autor čerpal námety na príšery, ktorým musel Geralt, čeliť alebo aj na rôzne fantastické bytosti, čo bežne stretával po ceste v dobrom slova zmysle a ľudia ich existenciu akceptovali, preto ich nemusel zabíjať.

Ale najskôr, aký lepší začiatok týchto článkov urobiť než charakterizovať vznik postavy samotného zaklínača?

Áno, pokiaľ ste to nevedeli, tak aj zaklínačov Sapkowsky vytvoril na základe legiend. Konkrétne ide o charakter postavený na základoch slovanskej mytológie, alebo ak chcete, na základoch zvyklostí predkresťanských pohanských slovanských kultov. Tam postava vedomca alebo teda zaklínača, čarodejníka a podobne, predstavovala potulného liečiteľa či šamana. Sapkowski mu iba pridal k ľudským vlastnostiam niekoľko nadprirodzených atribútov a urobil z neho prototyp knižného hrdinu, ktorý chráni ľudstvo pred rôznymi obludami.

Pokiaľ by vám vedomec rýpal v hlave a snažili by ste sa o ňom toho nájsť viac, nenarazili by ste na veľa presných informácií, ale zato by ste určite naďabili, na množstvo úryvkov, kde sa vedomec spomína v literatúre rôzneho charakteru. Napríklad Ján Komorovský ho vo svojej práci z roku 1976 s názvom Tradičná svadba u Slovanov spomína hneď v niekoľkých súvislostiach. Dokonca ho raz zmieňuje aj ako negatívnu postavu. V prvom rade Komorovský slovom vedomec označuje družbu, ktorému dokonca pripisuje vlastnosti, akými mal oplývať údajný čarodej – vedomec:

Vedomca ako čarodejníka však Komorovský, ako som spomenula vyššie, zmieňuje aj v negatívnom zmysle slova hlavne pri poverčivých Rusoch, ktorí sa obávali rôznych čarov, úreku (ktorý autor zmieňuje aj ako sglaz) či porobenia (podľa autora známe aj ako porča) počas svadby:

A potom Komorovský vedomca spomína ešte raz, ale už ako čarodejníka, ktorý má za úlohu bojovať proti zlým a nečistým silám:

Taký Samuel Czambel zase v prvom zväzku svojich Príspevkov k dejinám slovenského jazyka z roku 1887 zase slovo vedomec charakterizuje ako spisovný slovenský výraz obdobný pre nemecké slovo der Gelehrte, čo sa dá voľne preložiť ako učenec.

Ďalej ako človeka vedomca Czambel charakterizoval takto: ,,Človek, ktorý mnoho vedel a všetky zelinky a korienky poznal, aj všelijaké vôdky a olejčoky pripravovať vedel.“ Tento opis Czambel odniekiaľ prevzal, ale nedopátrala som sa odkiaľ. Každopádne, podľa tohto mal byť vedomec v podstate bylinkár a ľudový liečiteľ.

Pokiaľ by ste ale začali pátrať iba po význame slova vedomec, často ho nájdete ako odvodeninu od slova veda, a teda vo význame vedec, vedecký pracovník alebo niekto, čo má niečo spoločné s vedou. Túto teóriu podporuje aj siedmy zväzok Kultúry slova z roku 1973, kde je výraz vedomec charakterizovaný ako mužská verzia k podstatnému menu bosorka, no i jeho paralelný význam:

Práve v druhom význame, teda ako synonymum učenca, ho charakterizoval aj Czambel. V takomto zmysle naň narazíte napríklad aj v Slovenských pohľadoch (Slovenskje pohladi: na veci, umeňja a literatúru. Djel II, 1851).

Zaujímavé sú aj jeho ekvivalenty v iných jazykoch. Napríklad jeho českou verziou je vědomec, věď či vědmák, ktorý je charakterizovaný ako niekto, kto chodí po dedinách liečiť ľudí aj dobytok. V poľštine vám jeho pomenovanie isto nebude neznáme – wiedźmin. U rusov je to veďmak, vedun či veščun. V ukrajinčine zase viďmak, viďmar, viďmun či viďmač. V srbčine vještac. Podobu v týchto pomenovaniach nájdete aj v ruskom pojme koldun a v ruskom či ukrajinskom znachar, znachor, ktoré spomína aj Komorovský. A pokiaľ by ste si začali bližšie prezerať tieto pomenovania, najmä pri koldunovi nájdete samostatné definície, ktoré sa najviac podobajú niektorým atribútom, akými oplývajú Sapkowského zaklínači. Koldunovou hlavnou úlohou totiž malo podľa všetkého byť to, aby chránil dedinu, v okolí ktorej sídlil, a jej obyvateľov pred zlými magickými vplyvmi. Pod tými sa často rozumeli choroby, neplodnosť, zlá úroda. Samozrejme, aj koldunov často radi, hlavne v Rusku 17. storočia, obviňovali z praktizovania čarovania, čo sa v tomto období chápalo ako zločin, a preto na týchto ochrancov pred zlou mágiou i útočili.

Čo sa týka sociálneho statusu koldunov, ekonomicky i sociálne sa nachádzali na okraji spoločnosti. Väčšinou išlo o chudobných starších mužov bez pôdy a majetku. Avšak vďaka ich znalostiam byliniek i mágie si často dokázali vybudovať takú reputáciu, že ich sedliaci rešpektovali. Vidíte? Ešte aj tu nájdete podobnosť so zaklínačmi. V Sapkowského knihách sú ľudia na ich pomoc často odkázaní, ale napriek tomu ich mnohí nenávidia a zaklínači žijú v podstate ako vyhnanci spoločnosti.

Pri čítaní o koldunoch som narazila aj na príbeh, ktorý mi tiež pripomenul jednu z Geraltových vlastností. Spomínate si, ako Geralt neraz prinútil svoju kobylu Klebietku prostredníctvom znamenia prinútil upokojiť sa a kráčať i tam, kde by ju inak strach nepustil? V roku 1887 etnograf A. Minkh zaznamenal rozprávanie dvoch mužov niekde vo veku medzi 20 až 25 rokov o tom, čo urobil koldun Filat Semenov na svadbe v saratovskej provincii. Keď sa svadobná profesia presúvala do kostola, zrazu im zastali kone a odmietli sa pohnúť ďalej. Toto bolo, samozrejme, okamžite považované za nešťastie, lebo kone isto niekto uriekol. Vtedy Semenov zasiahol tak, že prišiel ku koňom a zakričal ma nich, že on je tam. Vtedy sa kone náhle rozbehli plnou rýchlosťou vpred. Tento akt však dedinčania vnímali tak, že Semenov kone musel urieknuť, a keďže už skôr tohto kolduna nemali radi, teraz už mali dôvod zakročiť proti nemu. Vnímali ho ako hrozbu, a to aj napriek tomu, že im Semenov bol neraz nápomocný.

Samozrejme, vo všetkých zmienených významoch na výraz vedomec alebo i jeho synonymá narazíte aj mimo vedeckú literatúru, v rôznych príbehoch. Dokonca nie iba v slovenských, ale často aj v poľských. V konečnom dôsledku však ide o zastaralé slovo, ktoré sa už dnes vyskytuje akurát tak v umení, ak vôbec.

To bol krátky pohľad na vedomca v odbornej literatúre. Teraz si ho dajme ešte v rýchlosti z tej mytologickej roviny. U Slovanov mal vedomec množstvo synonymických názvov od vedomkára, vedomníka cez vedúcha až po na regionálne pomenovania na Slovensku ako zemský boh, boh, pánbožko, božec a bohoň. Zriedkavejšími synonymami boli veštec a vražec. Na našom území sa považuje za mužský ekvivalent vedmy, preto má aj rovnaké vlastnosti ako ona a je vnímaný ako už spomínaný ľudový veštec, liečiteľ či čarodejník. Zato u východných Slovanov sú jeho funkcie neporovnateľné s tými vedminými a sú odlišné.

Ale čo mal taký vedomec vedieť? Aké mal mať vlastnosti? Bolo to len liečenie? Napriek tomu, že sa dôraz zvykne klásť hlavne na jeho liečiteľské schopnosti, mal toho dokázať aj oveľa viac. Podľa Lidovej kultury: Národopisnej encyklopedie Čech, Moravy a Slezska bol vedomec predstaviteľom druhu liečiteľsko-vešteckej profesie. Náplňou jeho práce bolo diagnostikovať choroby, robiť terapie a podobne, ale aj predpovedať budúcnosť, hľadať stratené predmety, rozpoznávať čary a čarodejnice, no trebárs i pričarovať lásku. Táto konkrétna kniha ho nazýva aj božec a pripisuje mu iba narábanie s bielou mágiou, ktorá je prosperitná, daná Bohom. No a keďže má božec svoje schopnosti od boha, pri každej svojej praktike používa modlitby.

Takou perličkou na záver je, že božci sú známi na moravsko-slovenskom pomedzí, konkrétne v okolí Starého Hrozenkova a na slovenskej strane Bielych Karpát. Toto však nie je žiadne prekvapenie. Veď práve tam v okolí, konkrétne v Žítkovej sa zdržiavali aj vedmy, ľudové liečiteľky, ktoré často tiež nazývali aj čarodejnicami. Dodnes tam nájdete stáť dom poslednej zosnulej z nich.

Začítajte sa do príbehov Geralta z Rivie v kultovej sérii Zaklínač: